God's wings 15th

krááásna návštevnosť, ďakujeme :) :) venujem vám, čo to čítate :)páčia sa vám vločky? brata som prehovárala 4 dni, aby mi s tým pomohol :D..Janii

Piatok

„Tak..o čom ste to chceli hovoriť?“ sedela som v kuchyni a sledovala troch ľudí, ktorí sa mi snažia niečo povedať. Človeka pri vete 'Musíme sa porozprávať'  vždy napadne všetko zlé čo stihol spraviť, a ja som toho v poslednej dobe spravila viac ako za celý môj život...

„Emma...“ začala mama. Celá táto situácia sa mi zdala absurdná. Nikdy sme nemali problém s komunikáciou, to nie. Naša rodina mala veľa problémov, ale komunikácia v tom nebola.

„Prosím nenaťahujte to..mám za sebou dlhý deň a rada by som si išla ľahnúť.“ povedala som s úsmevom, pretože som mala na mysli Harryho a chalanov, s ktorými som prežila nie dlhý, ale skôr perfektný deň. Škoda, že to nemôžem nikomu okrem Michelle povedať. Mama by to nikdy nepochopila a práve to je jedenz tých mnohých problémov.

„Ja jej to poviem.“ vyrušil mamu otec. „Je to predsa záležitosť týkajúca sa mňa.“ aj by som sa už obávala, keby nemali všetci traja na tvárach taký pohodový úsmev. Takže to už vie aj Matt, len ja nie? Weird!

„Začínam sa báť.“ povedala som s miernym smiechom.

„Dostal som novú a oveľa prestížnejšiu pracovnú ponuku.“ povedal a rukou objal mamku ponad plecia.

„To je výborné.“ tešila som sa. Nie že by sme mali málo peňazí, ale lepší plat nikdy nezaškodí, možno si budeme môcť konečne dovoliť nejakú peknú dovolenku.

„Áno, ale je tu ešte jedna vec.“ povedal so zatajeným dychom.

„Ocko, no tak.“ posúrila som ho.

„Je to v Londýne a šéf by bol rád, ak by som sa tam aj presťahoval, samozrejme aj s vami. Vraj to bude oveľa pohodlnejšie a hlavne..budem to mať bližšie a nebudem sa trápiť s cestovaním.“ povedal.

„A-akože sa máme presťahovať? Všetci?“ nechápala som. „Tu sme s Mattom vyrastali, je to náš domov.“ nehysterčila som, ale prišlo mi čudné len tak sa presťahovať. Tento dom je predsa mojím domovom a len tak sa mám zobrať a odísť?

„Emma, ešte to nie je dohodnuté. Preto sme chceli vedieť aj tvoj názor.“ ubezpečila ma mama.

„A isto sa musíme presťahovať? Veď Londýn nie je až tak ďaleko teda..vlastne aj áno.“ priznala som.

„Sme rodina a každý z nás sa musí rozhodnúť. Nepodniknem nič bez vás.“ ocko ma chytil za ruku a pozeral mi priamo do očí.

„A kedy by sme sa mali presťahovať?“ spýtala som sa.

„Ak to prijmem tak..možno do dvoch týždňov.“ povedal potichu, akoby nechcel, aby som to počula.

„J-ja neviem, ale..nezáleží na mne. Ja mám Londýn rada, veď tam študujem, ale..“ Mysli na Harryho, budete môcť byť stále spolu! Kričalo mi moje druhé ja, to oveľa uvoľnenejšie a bezstarostnejšie. Zrazu som si to všetko zvážila. Nie len Harryho, ale všetko. Pre ocka je to obrovská príležitosť a..„Ako vravíš sme rodina, ktorá ťa podporí.“ vyslovila som nakoniec. „Bude to ťažké, ale..vraví sa, že zmena je život a myslím si, že by si to mal zobrať. Je to pre teba veľmi dobrá ponuka a zaručí ti postup. Ak by som bola na tvojom mieste isto by som to zobrala.“

„Teda Emma.“ usmievala sa mama. „Toto som od teba nečakala.“ zasmiala sa.

„A vieš, že ani ja nie?“ usmiala som sa a radšej sa vytratila do svojej izby. Hodila som sa na posteľ, do ruky vzala mobil a ťukala Harrymu krátku sms-ku.

„We'll move to London, I'll explain it later. E xx“ stlačila som 'send' a oddala sa snom.

Pondelok

„Takže to sa len tak jednoducho presťahujete?“ pýtal sa ma Harry, keď sme sedeli pri tom istom jazera, ako pri našom prvom 'rande'.

„Áno..len tak.“ viem, uľahčilo by to mnohé a už som s tým súhlasila, ale predsa. V Manchestri som sa narodila, vyrastala a mám tam svoj domov, spomienky...

„Ale veď to je skvelé.“ tešil sa a silno ma objal. „Konečne ťa budem mať bližšie a budeme spolu častejšie. Víkendy si užijeme.“ usmial sa a vlepil mi pusu na líce.

„To je tá lepšia stránka.“ priznala som a hlavu si zložila na jeho hruď.

„Chápem ťa..aj pre mňa bolo zložité presťahovať sa po X Factore do Londýna, ale ty predsa máš rodinu. Nechcem to porovnávať, ale ja som...“

„Ty si mal štyroch najlepších kamarátov.“ doplnila som ho s úsmevom.

„Áno..vlastne som to vyhral.“ zasmial sa. „Oni ma aspoň nezvozili za každú ponožku mimo šuplíka.“

„Bude to ťažké.“ priznala som. „Všetko nechať a..ale my to zvládneme. Na nové začiatky nie je predsa nikdy neskoro nie? A myslím, že tento rok je pre mňa prelomový.“

„Páči sa mi ako premýšľaš, ale teraz ma už konečne pobozkaj.“ výhražne sa pozrel a ja som s najväčšou radosťou jeho 'rozkaz' do bodky splnila. Drsne som ho chytila za golier kockovanej košele, ktorá mu tak strašne pristala a prisala sa mu na pery. Nepoznám krajší pocit, ako tento. Oddala som sa bozkom a zabudla na všetko. Po chvíle však pľúca potrebovali doplniť kyslík, a tak som sa odtiahla. Pohladila som ho po jemných curlz a zadívala sa do tých najkrajších očí na svete. Usmial sa.

 „Zbožňujem tie tvoje jamky v lícach.“ povedala som potichu. Len sa zasmial a sklonil pohľad.

Bol taký zlatý. Musela som ho znovu objať. Pobozkal ma na temeno hlavy a už nič viac nevravel. Spoločne sme sa pozerali na obzor a užívali si spoločné chvíle. Ani jeden z nás nechcel povedať, že už je neskoro. Dnes som sa musela vrátiť na internát o trochu skôr, pretože som sa potrebovala učiť na účtovníctvo a mala som v tom trošku zmätok.

„Naozaj už musíš ísť?“ prerušil ticho Harry.

„Niekto sa musí aj vzdelávať.“ pripomenula som mu fakt, že som ešte stále študentkou.

„Viem, viem..“ vzdychol si. „A len tak medzi rečou..“ odkašľal si. „Rád by som teraz, keď sa presťahujete do Londýna..veľmi rád by som spoznal tvoju rodinu.“ viem, že to myslel v dobrom, ale mňa oblial pot a v hrdle sa mi spravila taká hrča, že som nemohla ani prehĺtať.

„T-to nebude veľmi dobrý nápad.“ povedala som trasľavo.

„Prečo? Hanbíš sa za mňa? Viem, nechodíme spolu dlho, ale myslím, že by som si u nich spravil 'očko', hlavne u tvojho otca. Aspoň by zistili, že to s tebou myslím vážne.“ ľavou rukou ma hladkal po chrbte a čakal čo mu na to poviem.

„Viem, že to myslíš dobre. Nie, v žiadnom prípade sa za teba nehanbím, ale moji rodičia sú..povedzme, že sú konzervatívni.“ asi som trošku prikrášlila skutočnosť. „Nejde o to, že by si sa im nepáčil ako človek, ale..proste ich musím najprv pripraviť na fakt, že vôbec niekoho mám.“ povedala som mu pravdivo.

„Bol to len nápad Emma. Nechcem, aby si sa s rodičmi hádala, ale na druhej strane..asi by si im mala povedať, že s niekým chodíš. Mali by to vedieť.“ dohováral mi. Akoby som to sama nevedela! Ale nie je to až také ľahké!

„Vieš oni...pre nich je prvoradá škola a vkladajú do mňa veľké očakávania. Neviem či by to pochopili.“ nehovorilo sa mi to ľahko.

„To chápem, ale je to tvoj život a si už predsa dospelá. Je normálne, že s niekým chodíš.“ pre neho to bola samozrejmosť, ale pre mňa ani vonkoncom nie. „Mojej mame som už o tebe hovoril. Už ma pozná a vie, keď som šťastný. Myslím tak riadne šťastný. Veľmi rada by sa s tebou zoznámila, ale hovoril som jej, že teraz máš toho veľa, chápe to, ale aj tak by ťa rada spoznala.“ jeho slová ma akoby hriali pri srdce. Kiež by som aj ja mala taký vzťah s rodičmi.

„Nechajme to radšej tak Harry, prosím.“ vyvalila som 'psie oči'.

„Ako chceš.“ usmial sa a neposlušný vlas, ktorý sa mi očividne vytiahol z nie veľmi dôkladne zapleteného copíka, mi zastokol za ucho a dlhými prstami lemoval lícnu kosť. Musela som privrieť oči a vychutnávať si jeho jemný a hebký dotyk. Ak by som bola z cukru, už dávno by som sa rozpustila. Znovu sa sklonil a svojimi perami sa jemne obtrel o tie moje. Už samovoľne som zatvorila oči a nechala sa oddať citom. Oboma rukami som mierila vyššie, bruškami prstov som mu jemne prešla po svalnatej hrudi až k ramenám. Tie som si drsne privlastnila, pričom som si Harryho pritiahla ešte bližšie k sebe. Neprotestoval, priam naopak. Naše bozky sa za tú chvíľu stihli zmeniť z nesmelých 'detských' na tie, o dosť odvážnejšie. Rukami som opäť prešla trochu vyššie a zakvačila si ich o jeho krk. Prstami pravej som ho jemne chytila za vlasy a odmietala len tak ľahko pustiť. Podľa všetkého som nebola jediná, ktorá si túto chvíľu užívala, akoby mala byť tou poslednou. Harry ma pevne držal za boky, pričom ma jemne hladil. Bozk som ukončila, ale tým najkrajším spôsobom. Úsmevom...

Deň sťahovania

„Máš všetko?“ vbehla mi do izby mama práve vtedy, keď som si ukladala do škatúľ posledné veci.

„Skoro.“ usmiala som sa, pričom som v ruke zvierala fotku z detstva.

Bola to fotka zo svadby nejakej maminej kamarátky, na ktorú sme boli pozvaní. Mala som oblečené dlhé modré zamatové šaty a viem, že som mala konečne dlho očakávanú ofinu, z ktorej som sa aj patrične tešila.

„Nič sa nezmení.“ pohladila ma po chrbte. „Spomienky nám ostanú. Domov si vytvoríme znovu, možno to bude zložitejšie, ale aspoň nás to združí..ako rodinu.“

„Neboj sa bude to fajn.“ utvrdila som ju v tom, že ocko sa rozhodol správne. Usmiala sa a dala sa na odchod.

„Mami?“ oslovila som ju, keď stála tesne pri dverách a ruku už držala na kľučke. „Čo by si povedala ak..teda, nevadilo by ti ak by som mala priateľa?“

„Emma, zlatko. Na to máš ešte času dosť. Venuj sa škole, vieš čo si o takýchto veciach myslím. Vari si mi niečo zatajila?“ premerala si ma 'rontgerovým' pohľadom.

„Nie, ale..nemyslíš, že už som dosť stará na to, aby som s niekým chodila?“ chcela som vyzerať nenútene, len tak, akože sa pýtam. Klamanie rodičom ma ubíjalo, ale nemala som inú možnosť. Nie každá rodina je ideálna.

„Už som povedala. Sústreď sa na školu a nerozptyľuj sa hlúposťami Emma. Nerada by som videla, že ťa niečo obmedzuje v štúdiu. Vieš, aké mám zásady. Na takéto veci máš čas.“ povedala rázne a na znak toho, že dopovedala, odišla.

„Typické.“ vzdychla som si a poslednú fotku vložila do zeleného albumu, ktorý následne položila do veľkej škatule. Smutne som sa poobzerala po neveľkej miestnosti, ktorá bola donedávna mojou izbou. Zrazu mi pripadala taká veľká a smutná. Na stenách už neviseli žiadne obrazy a nebol tam ani žiadny nábytok. Posteľ, tú tiež za chvíľu odnesú a dom bude kompletne pripravený na predaj. Náš domov..

„Ani tebe sa nechce?“ o zárubňu sa opieral Matt a smutne ma pozoroval.

„Bude to fajn, zvykneme si.“ do ruky som zobrala škatuľu posledných spomienok a kráčala k dverám. S čudným pocitom sme všetci štyria, všetci Donovanovci nasadli do auta, pričom 'sťahováci' išli za nami, a dali sa na dlhú cestu do Londýna. Do nášho nového domova. Nový dom som ešte nevidela, nechcela som. Chcela som sa nechať prekvapiť. Mohla som sa tváriť akokoľvek pokojne, ale pohľad, keď som len z diaľky pozorovala náš vzďaľujúci sa domov mi do očí vháňal slzy.

„Just leaving. I'll miss it all but I look forward that I'll be closer to u. E xx.“

„Don't worry, everything will be great. I'm at studio, miss u! H xx“

Pri predstave spievajúce Harryho som sa musela zoširoka usmiať.

„Čo ti frajer píše?“ zabrdol do mňa Matt, pričom sa jeho otázka rozľahla po celom aute. Mama sa s nepokojivým výrazom otočila na nás. Po dnešnom ráne sa jej ani nečudujem.

„Netrep Matt.“ na silu som sa zasmiala. „To bola len..“

„Ocko stoj!“ skríkol zrazu Matt a ja som pocítila ako ocko rýchlo šliapol na brzdy a počula len zvuk pískajúcich gúm.

chcete vedieť čo sa stalo? možno havarovali, možno sa do nového domu ani nedostali, ale možno je všetko v poriadku... je to na vás 12+ komentov..ďakujem :)...Janii