God's wings 24th

prepáááčte :D nechtiac som ju vymazala, tak ju sem pridám ešte raz :/ nemusíte komentovať..mrzí ma to :/

Emma

„Harry, naozaj mi nič nie je. Možno je to len trochu natiahnuté, ale to je naozaj všetko.“ sediac na posteli vo vlastnej izby som kričala na Harryho, ktorý bol v kuchyni, pretože si zaumienil, že mi ošetrí úplne zdravý členok. No tak dobre, bolelo to o trošku viac ako som povedala, ale niečo predsa len vydržím, nie?

„Už nechcem nič počuť.“ prišiel aj s vrecúškom ľadu v ruke a výhražne sa na mňa pozrel.

„Ale..“ chcela som namietať, pretože mi to prišlo prehnané.

„Žiadne ale!“ doslova mi prikázal. „Teraz si pekne ľahneš a nohu necháš odpočívať. Jasné?!“ chcela som namietať, ale jeho spolky 'generálovský' a spolky zronený pohľad ma k tomu donútil. Dosť ma bolelo už to, ako sa pri tom páde o mňa bál, takže mu nebudem robiť napriek. Našťastie ma v poslednej chvíli stačil zachytiť, inak by som skončila oveľa horšie. Mali ste však vidieť ten krik čo potom spustil. Doslova sa tam začal s každým hádať a keby som sa nepodvolila, že ma do auta odnesie ako 'nevestu', boli by sme tam doteraz. Samozrejme návšteva nemocnice bol jeho prvý a aj asi 'najlepší nápad', ale to som mu chvála Bohu hneď vyhodila z hlavy. Aspoň zatiaľ...

„Bude to chladiť, tak sa nezľakni.“ bol taký zlatý. Len som prikývla a radšej si ho zase nedoberala, že keďže je to ľad je pochopiteľné, že to bude chladiť. Bola som ticho! Radšej! „A teraz budeš pekne ležať a ja sa o teba budem starať.“ usmial sa. Bolo mi smiešne, ale musím uznať, že ten ľad naozaj pomáhal. Členok ma už tak nebolel a aj opuch sa pomaly vytrácal.

 „Ďakujem.“ úprimne som sa usmiala a ukazovákom mu naznačila, aby išiel bližšie. Najprv sa pozrel nechápavo, ale keď som na neho príťažlivo žmurkla, pochopil. Nahol sa a ja som si ho rýchlo pritiahla za bielu košeľu. Prisala som sa mu na pery a v tú chvíľu zabudla aj na tú najmenšiu 'boliestku' v celom tele. Vôbec som nemyslela na členok, na dotlačené prsty od topánok alebo na tlačiaci zips šiat na chrbte. Vnímala som len a len Harryho. Jeho bozky, jeho dotyk, ktorým mi pohládzal kontúry líca a jazyk, ktorým sa netrpezlivo snažil dobiť do mojich úst. Podvolila som sa. Dovolila som mu ním vkĺznuť dnu, kde sa stretol s tým mojím. Keď si na prst zobral prameň mojich vlasov a natáčal si ho naň, musela som sa však zasmiať a tým prerušiť našu chvíľku.

„Ľúbim ťa.“ pošepkal mi. V jeho očiach som však zbadala smútok. Väčší ako predtým. Znepokojilo ma to, ale radšej som nič nehovorila. Cítila som však, akoby sa niečo malo stať a to ma privádzalo do šialenstva.

„Dáš si džús alebo ti spravím čaj?“ pýtal sa ma, keď sme sedeli v kuchyni a jedli ním pripravené špagety. Len medzi nami, boli naozaj skvelé!

„Džús ..a nezabudni na ľad.“ zasmiala som sa.

„Na nohu? Bolí ťa?“ znel vystrašene.

„Nie, myslela som do džúsu. Noha je v pohode, nerob z toho vedu.“ chcela som sa zasmiať, ale z jeho skriveného výrazu mi do smiechu naozaj nebolo.

Harry

Ona si robí z toho srandu, ale naozaj to mohlo dopadnúť horšie, čo ak by som ju nezachytil. Čo ak by padla, čo ak...

„Emma, neber to na ľahkú váhu, prosím.“ trápilo ma to dlhšie a dnešný večer to len zaklincoval.

„Ty z toho nerob drámu, Harry. Pozri, som živá a zdravá. Nič sa mi nestalo, tak to už nechaj tak.“ chcela ma upokojiť, ale účinok bol opačný. Vošla do mňa zlosť a smútok zároveň. Zlá, veľmi zlá kombinácia, hlavne pre povahu akú mám ja.

„Nemuselo to tak byť.“ vzdychol som si. „Čo ak by som ťa nezachytil. Čo ak nabudúce nebudem..“

„Žiadne čo ak, Harry. Nič sa nestalo. Dúfam, že si to nezačneš vyčítať.“ krútila hlavou.

„Prečo nie? A koho je to vina? Len moja!“ špinavý tanier som tresol do dresu a rukami sa oprel o linku.

„Harry, prosím.“ na pleci som cítil jej hebký dotyk. „Toto už nehovor.“ znela plačlivo.

„Ale je to pravda.“ otočil som sa a chytil ju za ruky. „Som všetkému na vine a nehovor, že nie! Kvôli mne si sa pohádala s mamou a musela si odísť. Kvôli mne, len kvôli mne ťa dnes Caroline urážala, pretože si chcela niečo dokázať. Nepovedal som ti to, ale bola to moja bývalá, ale čo je najhoršie...len kvôli mne ťa dnes tí novinári napadli a nechcem myslieť na to, čo sa môže stať ďalej.“

„O čom to tu..“

„Nie, Emma. Priveľmi ťa ľúbim. U-už sa nechcem ďalej pozerať ako ti ubližujem, už nie. Dnes som ťa predstavil ako svoju priateľku a...bola to chyba.“ pozeral som jej do očí, v ktorých sa leskli slzy. Tieto slová ma tak strašne boleli, ale všetky tieto pocity som už nemohol v sebe dlhšie držať.

„Ľutuješ to?“ opýtala sa a žmurknutím sa jej z oka vydrala slza, ktorá pomaly stekala po jej líci.

„Nie, to nie...ja len nechcem, aby ti niekto ublížil. Nikdy by som si to neodpustil.“ palcom som jej zotrel už druhú slzu a ruku nechal na jej líci, ktoré som hladil.

„Čo mi tým chceš povedať, hm?“ dolnou perou jej triaslo a s každým slovom si pľúca vyžiadali ďalší nádych.

„Nechcem ti už viacej ubližovať. Nezvládnem to...ty si to nezaslúžiš.“ ruky som je pustil, odhrnul z tváre prameň vlasov a ešte raz sa zadíval na tú krásnu, aj keď teraz uplakanú tvár. Už som neutieral ďalšie slzy, len som sa chvíľu pozeral. Potom som otočil, zo stoličky si zobral sako a bez slova odišiel. Dvere som však nezavrel. Slzy mi padali dole tvárou, ale neotáčal som sa. Už vtedy som vedel, že robím chybu, ale zlosť ma úplne pohltila. Hneval som sa na celý svet, na to, prečo to nemôže byť jednoduchšie, prečo nemôžeme byť dvaja úplne obyčajní teenageri, ktorí sa ľúbia a nikto im v tom nebráni.

Zišiel som jedno poschodie, ale ďalej som už nešiel. Sadol som si na posledný schod a tvár si zložil do dlaní. Čo si to urobil, Harry? Čo?! Zahodil si najväčšie šťastie svojho života len pre jednu, aj keď,  závažnú nehodu. Nemôžeš to urobiť! Nie po tom všetkom čo ste za tú chvíľu stihli prežiť. Si jej prvý a pokús sa byť aj posledný. Stojí za to! Doslova som na seba v duchu kričal a pomohlo to. Rýchlo som sa postavil, slané stopy sĺz na tvári utrel a bežal späť do Emminho bytu. Tak rýchlo som ešte nikdy nebežal. Doslova som utekal ako o život.

Dvere na jej byte boli ešte stále pootvorené, rovnako ako som ich nechal ja, ale ako náhle som ich chcel otvoriť dokorán zbadal som Emmu ako celá uplakaná mieri ku mne. Pohľad mala však sklopený, ale jej vzlyky nasvedčovali tomu, že mojím odchodom nebola nadšená. Ešte sa čuduj, ty debil! Čo si to urobil?!

„Emma.“ oslovil som ju. Hneď ňou striaslo, musela sa zľaknúť. Isto bola až priveľmi pohrúžená do svojich myšlienok, a tak ani nepočula, že som vošiel. V jej pohľade však bol aj hnev. Hnevala sa na mňa a právom. „Prosím...“ mieril som k nej, ale ona sa ku mne pohla prvá.

„Vypadni!“ kričala a päsťami mi búchala do hrude. „Odíď! Chceš ma ochrániť? Nechceš, aby mi niekto ublížil? TY! Len TY si mi ublížil najviac! Nechal si ma tu, samú. Nechcem ťa už ani..“ namiesto toho, aby som si vypočul všetky jej nadávky a pohŕdanie som ju doslova uväznil v náručí a odmietal pustiť. Metala sa, nechcela mi dovoliť, aby som ju utíšil, ale nakoniec sa uvoľnila a aj keď plač neutíchal aspoň ma už viac nebila. Bolo mi to všetko tak ľúto. Všetko som za tých 15 minút pokazil. Mala pravdu. Chcel som ju ochrániť, ale ja som jej ublížil najviac. Ruky si zakvačila o môj krk, ale tvár si ešte hlbšie zaryla do mojej hrude. Oblek, ktorý som nemal zapnutý jej v tom pomohol, takže sa mohla 'skryť'.

„Prepáč, prepáč mi to. Ľúbim ťa! Nikdy ťa neopustím, nikdy.“ šepkal som jej do ucha a pri tom hladil po vlasoch a chrbte.

„Ako si to mohol...ako si si mohol myslieť, že bez teba mi bude lepšie.“ mumlala mi do hrude a pritom krútila hlavou.

„Nerozmýšľal som..prepáč. Odpusť..odpusť mi to.“ namiesto súhlasu v podobe slov, zodvihla hlavu zapozerala sa mi hlboko do očí a keď tam uvidela to, čo chcela, oči znovu zavrela a za golier košele si ma pritiahla bližšie k sebe. Nečakal som, prisal som sa jej na pery a aj keď ešte stále s pocitom viny sa pohrúžil do jej bozkov. Tentoraz mi ona oblizla dolnú peru, čo ma ešte viac 'naštartovalo'. Nohou som hlasno zabuchol dvere a skôr než si Emma niečo stihla myslieť, vyhodil som si ju do náruče a niesol do jej izby.

Jemne som ju položil na posteľ, ale s bozkami som neprestával. Opatrne som ju priľahol, ale tak, aby som jej nebol ťažký a začal ju obsypávať bozkami. Venoval som sa hlavne perám, ale neodpustil som si obísť krk a moju obľúbenú kľúčnu kosť. Jazykom som jej na krku zanechával mokrú cestičku a rýchlo jej dal dole tenkú mikinku, ktorú mala na seba. Ružové tielko toho veľa nezakrývalo čo ma ešte viacej dráždilo. Emma mi roztrasenými prstami dala dole sako, ktoré som následne ja hodil niekam na zem. Vtedy ma sako zaujímalo naozaj najmenej. Znovu som sa pohrúžil do jej pier, ale tentoraz s väčšou vervou. Bozky mi oplácala, z hrdla sa jej drali jemné stony a vzdychy a ja som cítil, že dnes by sa to mohlo stať. Emmu som však nechcel do ničoho nútiť. Robil som len to, čo mi dovolila. Nič viac, nič menej. Rukami som jej zachádzal na všetky zakázané miesta. Prstami som jej šikovne nadvihol lem tenkého tielka a bruškami, krúživými pohybmi masíroval voňavú pokožku na brušku. Cítil som zimomriavky, teplo, vášeň. Emma sa však pomrvila a naznačila mi tým, že by sme sa mali vymeniť. Neprotestoval som. Páčilo sa mi, že spolupracuje. Tentoraz sa ona skláňala nado mnou a šikovnými prstami mi začala rozopínať gombíky na košeli. Pri každom novom odopnutom som sa viacej tešil, ale aj viacej obával čo bude nasledovať. Emma si na mňa sadla obkročmo a tým svojím vábivým ukazovákom mi naznačila, aby som išiel za ňou. Posadil som sa, košeľu som si vyzliekol a následne hodil na zem. Emma sa napravila tak, aby mi presne sadla do lona a znovu som ju pobozkal.

  Bruškami prstov mi krúžila po hrudi a ja som ju bozkával a bozkával. Tentoraz oboma rukami som chytil lem jej tielka a ťahal ho smerom nahor. Emma spolupracovala. Bozk na chvíľu prerušila a dovolila mi vyzliecť jej ho.

„J-ja..“ habkala, keď som konečne mohol vidieť jej krásne telo.

„Si prekrásna.“ hlesol som a začal jej bozkami zasypávať celý dekolt. Ona si prsty zaplietla do mojich vlasov na temene hlavy a všetko si citeľne užívala. Nedočkavými prstami som mieril k jednoduchému zapínaniu na podprsenke, ale Emma ma zastavila. Pokrútila hlavou a znovu ma pobozkala. Nedbal som. Mohol som ju bozkávať, dotýkať sa jej, kochať sa jej krásou. Všetko mi stačilo, aj keď...

Znovu som si ju položil na posteľ, ale sám som si zašiel k opasku na nohaviciach. Pomaly som ho rozopínal a pritom sledoval Emmin výraz.

„Chceš to?“ uistil som sa, pretože jej oči hovorili niečo iné.

„N-neviem...“ sklopila zrak a mne to stačilo.

„Ľúbim ťa Emma a nič ani nikto na svete to nezmení.“ nechcel som ju do ničoho nútiť a príležitostí ešte budeme mať more. Keď bude na to pripravená, keď to bude chcieť stane sa to a ja, ja si počkám. O to väčšia vec to potom bude. Prehupol som sa k nej na posteľ a prehodil cez nás perinu. Uväznil som si ju v náruči.

„Prepáč.“ mumlala.

„O čom to hovoríš? To ja sa ti mám ospravedlniť. Dne som ja ten debil.“ zasmial som sa, aj keď som mal pravdu.

„Ja len nechcem aby si si myslel, že najskôr sa správam tak a potom...“

„Nemusíš mi nič vysvetľovať. Vôbec nič.“ pohladil som ju po vlasoch. „Ľúbim ťa, počuješ? A to sa nezmení!“ nikdy.

„Chceš tu dnes prespať?“ opýtala sa a moje srdce zajasalo.

„Budem len rád, ale Michelle..“

„Písala mi, išla za rodičmi.“ upokojila ma. „Idem sa osprchovať.“ zahlásila a už mi utekala z postele. Zo skrinky vedľa, si vytiahla pyžamo a ešte jedno veľké tričko, ktoré mi hodila. „Tvoj nočný úbor.“ zasmiala sa, pričom si svojimi vecami v náruči zakrývala polonahé telo. Je dokonalá...

„Ja spávam nahý.“ objasnil som.

„Dnes máš smolu, Styles. Si na návšteve, tak sa musíš prispôsobiť.“ vyplazila mi jazyk, čo ma donútilo vstať a trošku sa 'zahrať'.

„O tom pochybujem. Som presviedčavý.“ zdvihol som obočie a sústavne jej pozeral na pery. Kto z koho?

„Možno hej, ale ja som tu doma a nebudeš mi tu behať nahý bolo by to až priveľké..“

„Pokušenie?“ doplnil som ju.

„Možno.“ žmurkla, rýchlo ma pobozkala a stratila sa v kúpeľni. Tak Styles, modli sa, aby si nechrápal a by ťa neskopla z postele. Vyzerá to na sľúbný večer. Dohováral som si, do ruky zobral tričko a lá pyžamo a so skriveným výrazom si ho premeriaval. Tak toto nie...