Dreams come true. 24.kapitola

Viem, že som kapitolu sľubovala už v sobotu, ale verte, že skôr sa nedalo. 

Každý deň sa stalo niečo, čo mi do toho vošlo a ja som nejako nestíhala dopísať to, čo som chcela.

Prepáčte.

(Viem, že ak by vám za každé 'prepáčte' dávali peniaze, tak ste milionárky)

Už len, užite si časť a sľubujem, že len čo dáte komentáre bude tu nová časť, pre mňa za mňa rovno aj zajtra.

_________________________________________________________

,,Toto bolo asi najhoršie, čo som kedy zažila." povzdych, ktorý opustil moje pery, vyplnil interiér auta a pravou rukou som sa načiahla po bezpečnostnom páse. Zrak som zabodla do novinárov obkolesujúcich naše auto a znova si pozdychla.
,,Neboj sa. Už ti n
eublíži. Spoločne sme ho dostali za mreže na ďalších pár rokov." dlaň, pristávajúca na mojich prstoch skrčených v pästi, ma prinútila pozrieť sa Liamovi do očí a milo sa usmiať.
,,Ja viem." usmiala som sa pri spomienke na Marekov šokovaný výraz, keď som pred pár minútami, vytiahla pred sudkyňou dôkaz, ktorý ho usvedčil z viny.

***
Prsty zvierajúce kľučku dverí za nami zatvorili drevenú hmotu a ja som sa ocitla sama tvárou v tvár s chlapcom, ktorého som nenávidela asi najviac zo všetkých. Vlna odporu, ktorá sa zmocnila môjho tela zabezpečila, že sa na mojej tvári objavil odvážny výraz.
,,Netvár sa tak odvážne, viem, že sa ma bojíš." Marekov hlas prerušil ticho a moje telo sa naplo, keď som si všimla, že sa pohol smerom ku mne až zastal pár centimetrov od mojej tváre.
,,Prečo si to urobil? Neuvedomuješ si, že zapieranie ti nepomôže?" opýtala som sa znechutene a odstúpila som od neho, pričom som sa chrbtom oprela o dvere za mnou.
,,Naozaj si myslíš, že som tak sprostý a naivný, aby som sa nechal zavrieť? Tá sprostá sudkyňa si ani nevšimla, že klamem a videl som, ako sa prikláňa na moju stranu, tak mi nevrav, že ma dá zavrieť." odfŕkol si predomnou a mojimi žilami opäť pretiekol odpor. ,,Ak by som chcel, dokázal by som ťa zabiť hneď teraz, no neboj sa." prudko ma chytil pod krkom, čím mi zabránil v ďalšom nádychu a moje dlane automaticky chytili tie jeho s nádejou, že ho to obmäkčí. Márne. ,,Počkám si, kým ma pustia a potom si užijeme krásne chvíľky." hraný tón v jeho hlase sa nedal prehliadnuť a ja som zalapala po dychu len čo jeho stisk povolil a opustil moje hrdlo.
,,Si úbohý." zachripela som a pohŕdavo sa pozrela do jeho očí. 
,,Aká bola pointa tohto rozhovoru?" opýtal sa ma odrazu a ja som prekvapene nadvihla obočie. Keby si ty vedel.
,,Žiadna, chcela som vedieť odpoveď na moju otázku, teraz idem, pojednávanie o chvíľu pokračuje." povedala som ľahostajne a poslednýkrát sa pozrela do jeho tváre. Otvorila som dvere, za ktorými stál Liam zatínajúc päste pripravený na zásah. Víťazoslávne som sa na ňho usmiala a on si ma pritiahol k sebe, aby ma mohol pobozkať na čelo. ,,Marek? Vidíme sa na pojednávaní." žmurkla som na ňho a vypla som nahrávanie na telefóne, ktoré mi bežalo celý čas, čo som bola s ním v tej odpornej miestnosti. Všimla som si, ako sa jeho zreničky rozšírili od prekvapenia a do tváre sa mu vhrnula červeň, ktorú tam priniesla zúrivosť.
,,Ty malá naničhodná štetka!" zvrieskol a rozbehol sa ku mne, čo vzbudilo pozornosť policajtov okolo nás. Už som videla, ako sa na mňa vrhá, ale Liamovo telo sa postavilo predomňa a jeho ruka sa obmotala okolo Marekovho krku.
,,Už. Ju. Tak. V. Živote. Nenazvi. Lebo. Ťa. Zabijem." Liamov hlas prechádzal pomedzi jeho zuby a ja som ho chytila za lem trička, keď sa Mareka zmocnili strážnici.
,,Liam, to je v pohode." povedala som upokojujúco a sledovala som, ako jeho črty postupne mäknú a dlaň opúšťa Marekov krk. Strážnici ho odviedli, čím nám nechali chvíľu pokoja. Stála som pár centimetrov od jeho chrbta a čakala som, kým sa upokojí.
,,Ak sa ťa znova čo i len dotkne, prisahám, že ho zabijem." jeho tichý hlas prerušil ticho a moje ruky sa zozadu obmotali okolo jeho tela.
,,Nedotkne. Máme dôkaz, ktorý ho usvedčí a niečo prihodí k vine. Bude to dobré, neboj Liam." mumlala som mu do chrbta a pocítila, ako sa obrátil tvárou ku mne. 
,,Máš pravdu. Už je preč." vydýchol a usmial sa nadvihujúc mi tvár, aby som sa mu mohla pozrieť do očí. Jeho dlane obkreslili kontúry mojej lícnej kosti a ja som si ho nedočkavo pritiahla na pery.
***

,,Lea?" nôž, ktorým som krájala ovocie, mi nadskočil v ruke a s rachotom dopadol na zem, keď ma vyrušil Liamov hlas.
,,Liam, toto už v živote neurob." vydýchla som uvoľnene a zohla sa po nôž ležiaci na zemi. Keď som sa vyrovnala videla som, ako sa Liam presunul smerom ku mne s úsmevom na tvári.
,,Prepáč, kráska. Ja.. teda, chcel som sa ťa na niečo opýtať, aby som nezabudol." povedal odrazu nervózne a ja som sa na ňho zaskočene pozrela.
,,O čo ide Liam?" ostrý predmet som položila na drez k rozkrájanému ovociu a pozrela sa mu znova do očí.
,,Noo.. O dva dni je odovzdávanie cien a ja.. ja som sa ťa chcel opýtať.. nešla by si tam so mnou?" vykoktal zo seba a na mojej tvári sa objavil prekvapený úsmev, ktorý si ale nevšimol, keďže jeho pohľad znova smeroval do zeme.
,,Bude mi cťou objaviť sa tam po tvojom boku." usmiala som sa a dlaňami ho prinútila pozrieť sa mi do očí. Prekvapenie v jeho očiach sa nedalo prehliadnuť a moje ústa sa roztiahli do širokého úsmevu. Bez slova ma dlaňami chytil za driek a pritiahol si ma na pery. V okamihu, keď ma vyložil na kuchynskú linku za mnou, som si obmotala okolo jeho pevného tela nohy a pritiahla sa k nemu ešte viac. Jazykom mi brázdnil spodnú peru, čím prinútil moje pery, aby sa pootvorili. Prsty vplietajúce sa do jeho vlasov, ho prinútili ticho zastonať a mnou prešlo milión zimomriavok pri tom zvuku. Jazykmi sme zvádzali vyrovnaný boj a mojim pľúcam pomaly začínal dochádzať kyslík, no pery sa odmietali odlepiť od tých jeho v sladkom, ale vášnivom bozku.

,,Eeehm. Neruším?" ozvalo sa spoza Liamovho chrbta a v zápätí som cítila prázdno na mojich perách. Skaredým pohľadom som sa pozrela na Harryho opretého o trám dverí a zoskočila z kuchynskej linky s červeňou v lícach.

________________

Časť nudná a krátka. Ja viem, bohužiaľ chcem sa dostať k tomu, čo potrebujem.

5+ komentárov? :)

*K