štvrtok 7. augusta 2014

Dreams come true. 26.kapitola


Popravde, keď som sa ráno pozrela na blogger koľko komentárov je pri DCT neverila som, že ich tam bude viac než koľko ich tam bolo včera. Čiže 3, ale prekvapili ste ma, (v dobrom) samozrejme a máte tu ďalšiu kapitolu. Idem sa hneď pustiť aj do Secrets a dostala som pár nápadov na jednodielovky, tak sa mi možno podarí napísať niečo, čo sa nebude podobať na úplnú pohromu. 
Samozrejme, nie je možnosť, aby to bolo všetko dnes, ale dúfam, že aspoň niečo sa tu ukáže.
Veľa kecám, už som ticho.
_____________________________________________________________

,,Mami, povieš mi už konečne, čo sa stalo?" vykríkla som, keď som celá uplakaná vbehla do rodičovskej spálne s Liamom za pätami. Nikto by celkom nechápal, prečo sa správam ako sa správam, ale babka bola pre mňa dosť významná osoba a ja som si nevedela predstaviť, čo by som robila, ak by ma opustila.
,,Babka
spadla zo schodov pred domom a nešťastne si udrela hlavu. Má silný otras mozgu a je v umelom spánku, pričom to nevyzerá ružovo. To je všetko, čo viem." povdychla si a ja som sa pri jej slovách zatackala a oporu som našla až v Liamových rukách, ktoré ma pevne chytili okolo pása a prtiahli k nemu.
,,K-kedy odlietame?" vzlykla som potichu, ale predsa som si bola istá, že ma počula.
,,Lea, idem len ja s ockom. Nie je dôvod, aby si šla aj ty." nervózne prechádzala po spálni a hádzala veci na pár dní do príručnej tašky.
,,Počkať, ako to myslíš, že nie je dôvod?!" hlas, ktorý opustil moje ústa bol oveľa istejší, než som sa práve v tej chvíli cítila. Cítila som, ako sa Liamove ruky ešte viac obmotali okolo môjho pásu, ale ja som sa mu vytrhla a pozrela sa na mamu zaskočeným pohľadom.
,,Neboj sa, budeme ti dávať vedieť čo by sa len niečo máličko zmenilo a ak by sa niečo stalo, tak prídeš za nami. Zatiaľ na teba Liam dá pozor, dúfam." povedala už pokojnejším hlasom a zazrela na Liama, ktorý podľa maminho spokojného výrazu, prikývol.
,,Lenže ja chcem ísť." zúfalosť opantávajúca moje telo znova vohnala slzy do mojich očí.
,,Lea, prestaň, letenky, ktoré máme sme zabookovali na poslednú chvíľu a už určite neostalo žiadne miesto v lietadle." mamine slová vo mne vzbudili nový pocit. Hnev.
,,Mami, babka leží v nemocnici, nikto nevie, či nezomrie v najbližších hodinách alebo dňoch a ty mi povieš, aby som ostala doma len s tým, že pre mňa nie je miesto v lietadle?!" môj hlas naberal na obrátkach a zacítila som, ako sa mi dole tvárou lejú slzy, ktorým som viac nevenovala pozornosť.
,,Lea, proste ostaneš doma a počkáš na správy!" zkríkla a zazipsovala tašku, ktorú hodila smerom k dverám a nahla sa znova do skrine, aby si vybrala niečo, čo som nepostrehla.
,,Lea, zlatko, mala by si počúvnuť mamu, počkám.." vložil sa do toho Liam a ja som nemohla uveriť vlastným ušiam.
,,Nevravte mi všetci, čo mám robiť, do frasa!!!!" zvrieskla som nahnevane a vybehla zo spálne s cieľom zamknúť sa do mojej izby a hystericky sa rozplakať. Vedela som, že si Liam nezaslúžil takúto moju reakciu, ale v tejto sekunde som nemala ani najmenšiu silu ísť sa mu ospravedlniť. Namiesto toho som sa hodila na postel a schúlená do kĺbka som zavrela oči, aby ma už viac slzy nemohli otravovať modliac sa, aby sa babka dostala z najhošieho.



***

Keď sa mi viečka odlepili od seba a ja som si uvedomila, že som zaspala, nadvihla som sa na lakťoch a pozrela sa na hodinky, ktoré ukazovali pol tretej ráno. Pokrčené šaty, ktoré sa mi neustále lepili na telo ma v tejto chvíli chránili pred chladom, ktorý objal moje telo len čo som zo seba zhodila prikrývku, ktorú som na seba musela natiahnuť keďže dvere boli stále zatvorené a zamknuté. Pocit previnilosti mi zaplavil mozog a ja som sa postavila z postele, aby som si zašla pre telefón, ktorý určite ostal niekde na prízemí v kabelke, ktorú som hodila, kde mi prišlo v záchvate zúfalstva. Bosé nohy jemne dopadajúce na podlahu boli jediným zvukom, ktorý som v tomto dome počula. Liam ma teraz určite nenávidí za to, že som sa správala ako malé decko. Prsty som obmotala okolo kľúčika vo dverách a odomkla som dvere, ktoré som pomalým pohybom otvorila. Jemný odraz svetla z mesiaca mi osvetľoval priestor a ja som zmätene zhíkla, keď som videla ako Liam leží pred dverami schúlený v klbku a spí. Kolená, ktoré teraz stratili balanciu a naďalej neudržali moje telo, padli vedľa jeho tela a ja som sa v duchu fackala za to, aká sprostá som bola.
,,Liam. Liam, zlatko, noták zobuď sa." šepkala som, pričom som sa snažila prebudiť jeho spiace telo zo spánku. Jeho hlava so sebou zrazu trhla a viečka sa mi odtiahli od seba zmätene hľadajúc dôvod, ktorý ho zobudil z nepohodlného spánku. Keď sa jeho pohľad stretol s tým mojim, posadil sa a znova spojil môj pohľad s tým jeho. ,,Je mi to ľúto." povedal potichu, mysliac pritom na moju babku a nesmelo natiahol ruku k mojej tvári.
,,Liam, mne je to ľúto. Nemala som na teba kričať." ospravedlňujúco som si povzdychla a sklopila zrak. Na moje prekvapenie sa odo mňa neodtiahol, ale natiahol ruky a moje útle telo schoval vo svojom náručí.
,,Nič sa nestalo." zašepkal mi do vlasov a mne sa z očí znova spustili slzy. Nenávidela som svoje slzné kanáliky za to, aké slabé boli. Seba taktiež.
,,M-myslíš, že bude v poriadku?" trhané slova vypadli z mojich úst a ja som sa na ňho pozrela.
,,Určite áno, neboj, všetko bude v poriadku. Teraz poď, ideš si ľahnúť." snažil sa ma upokojiť, čo sa mu čiastočne podarilo a potom sa nejakým zázračným spôsobom vyštveral na nohy a so mnou v náručí vstúpil naspäť do mojej izby.
,,Chcela som si ísť ešte pre telefón, keby vieš.." pípla som potichu, keď ma pomaly položil na posteľ a nepatrný pramienok som vrátila späť za ucho, kam teraz patril.
,,Zájdem ti pre neho, ty sa zatiaľ prezleč do pyžama." povedal rozospato a s jemným bozkom na moje čelo opustil moju izbu. Bez váhania som natiahla ruku dozadu, aby som si nejakým spôsobom rozopla šaty. Keď sa mi to podarilo, vzala som šedé tričko zo stoličky pár krokov odo mňa a natiahla si ho cez hlavu. Gumička, ktorou som si stiahla vlasy mi konečne dopriala slobodu od vlasov, ktoré ma neustále otravovali. Vo chvíli, keď som si ľahla a natiahla sa po ešte vyhriatej perine sa vo dverách objavil Liam so slabým úsmevom na tvári a telefón, ktorý zvieral v ruke položil na nočný stolík vedľa mojej postele.
,,Poď ku mne." povedala som potichu a načiahla za ním prsty. Sťažka som prehĺtla, keď som videla, ako si cez hlavu pretiahol tičko a stiahol nohavice, nechávajúc všetko pri posteli na zemi a priľahol si ku mne do postele. ,,Naozaj prepáč, nechcela som na teba tak kričať a už vôbec nie, aby si ležal pred mojimi dverami. Prečo si si nešiel ľahnúť niekde, kde by to bolo pohodlné?" objala som ho rukami a zrak som zabodla do jeho viditeľne unavených očí.
,,Ššš. Všetko je v poriadku, ja som v poriadku. Teraz už spi, kráska. Zajtra je tiež deň a ty musíš byť tiež unavená." prstom obkrúžil moju lícnu kosť a ja som sa usmiala, pričom som jemne prikývla. Mal pravdu, bola som unavená a oči ma neznesiteľne štípali, no namiesto toho, aby som si naspäť ľahla, tak som sa natiahla a jemne sa obtrela perami o tie jeho.
,,Ľúbim ťa." zašepkal mi do pier a rozkošne sa usmial.

,,Ľúbim ťa." dlaňou som vyhľadala jeho krk a čelo si pritlačila k jeho lícu, aby som sa mohla pohodlne uložiť do jeho náruče. Aj keď sa mi vôbec nezdal čas vhodný na úsmev, ktorý sa mi aj tak hojdal na perách a viečka som opäť pritlačila k sebe s myšlienkou na babku a na nádej, že ju čo najskôr uvidím živú a zdravú.


Začínam byť trošku sviňa, ale chcem, aby to malo aspoň nejakú "šťavu".

5+ komentárov? :)
*K

6 komentárov:

  1. Jsem ráda, že se usmířili :) ale ta máma to posrala -_- nicméně nadhernej díl, snad bude babi ok :* zboznujuuuuuuu <3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Úžasně napsaná část, jak vždy ;) Těšind na další :3

    OdpovedaťOdstrániť
  3. pekne a smutne :-))) Soff.

    OdpovedaťOdstrániť