piatok 27. februára 2015

Secrets 36.kapitola

Viete čo? Vlastne nič.
Ak chcete, tak čítajte, ak nie, tak nie.
PS: Sorry za vulgarizmy.
_________________________________________________

Tupá bolesť v zadnej časti krku ma prinútila nadvihnúť hlavu a opatrne otvoriť oči. Tmavé závesy zabraňovali preniknutiu slnečných lúčov do izby a ja som sa konečne rozpamätala.
Návšteva u rodičov, ten človek, ktorý mi otvoril dvere a neskôr ruky ovinuté okolo môjho krku. Pre Boha. Snaha pohnúť sa bola zmarená hrubým lanom obmotaným okolo mojich zápästí a členkov, ktoré boli priviazané o tvrdú drevenú stoličku.
,,Toto nemôže byť pravda." zhrozený výdych ma prinútil poobzerať sa naokolo, aby som zistila, kde presne sa nachádzam. Sedela som priviazaná ku stoličke v niečom, čo sa podobalo na byt, ale nespoznávala som to tu. Oproti mne sa týčila posteľ, ktorá vyzerala akoby na nej už dlhší čas nikto nespal, vedľa ktorej stál malý nočný stolík so starou lampou na vrchu. Starý kvet stojaci v druhom rohu tu bol len tak pohodený a vedľa neho bol umiestnený písací stôl, na ktorom boli moje veci. Všimla som si bundu aj koženú kabelku, ktorú som so sebou mala na návšteve u otca. Ak je to tá kabelka, tak v nej určite bude aj môj telefón, ktorý som nechala v nej. V okamihu som sa zaprela o povrazy, ktoré pútali moje telo k stoličke a snažila sa nejakým spôsobom postaviť na nohy. Podarilo sa mi zodvihnúť sa a udržať sa na nohách. Ak by som nebola v takejto situácii, asi by som sa smiala na tom, ako vyzerám, ale teraz smiech nepripadal do úvahy. Musela som sa dostať k mojim veciam ležiacim pár metrov odo mňa. Po prvom neistom pohybe sa zdalo, že to celkom ide a tak som sa odvážila o ďalší, ktorý tiež vyšiel, no len čo som spravila ďalší moje nohy zlyhali a ja som začala padať k zemi. Ležala som privalená stoličkou a vediac, že som zlyhala na úplnej čiare, som sa rozplakala. Nech je to ktokoľvek, určite ma neuniesol len pre zábavu a mne neostáva nič iné, len si počkať na svoj osud. 

***

Niall

,,Kurva!!" zvrieskol som, pričom telefón letel smerom k pohovke, na ktorú aj dopadol. Kde môže byť? Žeby sa so mnou hrala? Dosť krutá hra. Chce ma vystrašiť? Ak áno, tak gratulujem, darí sa jej. Očami som zamieril na dvere čakajúc, že v sekunde začujem kľúče a dovnútra vojde Laura, ale nestalo sa. Rýchlym krokom som sa pohol späť k telefónu, ktorý sa ponoril do gauča a vylovil som ho snažiac sa nájsť číslo na Laurinho otca. Keď som ho konečne našiel, priložil som si telefón k uchu a čakal kým sa osoba na druhej strane linky ozve.
,,Niall?" Georgova reakcia bola rýchla, no jeho zmätený hlas mi napovedal, že situáciu len zhoršujem a s informáciami od neho nepochodím. 
,,Uhm, dobrý večer pán Williams. Len som sa Vás chcel opýtať, či už od vás Laura odišla." neisto som sa opýtaj a modlil sa, aby povedal, že ešte sedí u nich v obývačke a popíja čaj, aj keď som vedel, že to je nemožné. 
,,No.. Laura odišla už pred dvoma hodinami. Počkať, chceš mi povedať, že ešte nie je doma?" v jeho hlase som začul nárast strachu a nervozity, čo na moje srdce spustilo ďalší balvan.
,,Nie. Vôbec sa doma neukázala a to mi už pred dvoma hodinami písala, že bude doma o desať minút. Strašne sa o ňu bojím. Čo ak sa jej niečo stalo? Som zúfalý." kolená sa mi podlomili a moje telo sa zvalilo na pohovku, pričom som si prstami zašiel do vlasov a zo zúfalosti ich začal ťahať, až som mal pocit, že ich vytrhám.
,,Volal si jej?!"
,,Vy si snáď robíte srandu. Už nespočetne mnohokrát a ani raz mi to nevzala." 
,,Stretneme sa o dvadsať minút na hlavnej policajnej stanici. Ideme to nahlásiť." povedal narýchlo a bez čakania na moju odozvu zložil. Bez zaváhania som sa načiahol po mikine a postavil sa z gauča utekajúc ku vchodovým dverám von z bytu.

***

Laura 

Môj mozog sa prebudil, keď som začula silný buchot ozývajúci sa od vchodových dverí. Neviem koľko hodín už prešlo, ale spoza závesov už dovnútra neprenikali skoro žiadne lúče svetla.
,,Vstávaj ty malá suka!" krv prúdiaca v mojich žilách zamrzla, keď moje uši spoznali hlas, o ktorom som si myslela, že ho už nikdy nezačujem. Otvorila som oči a zazrela na osobu týčiacu sa nado mnou. Provokatívny úškľabok na jeho tvári sa ešte zväčšil, keď sa jeho telo odrazu nahlo a s ľahkosťou ma vrátilo do normálnej polohy, keďže som od toho pádu ležala stále na zemi. 
,,Čo odo mňa chceš?!" vypľula som zo seba a s nenávisťou v očiach som na neho zazrela. Rozosmial sa s takou chuťou až som sa musela zamyslieť a zaloviť v pamäti, čo tak vtipné opustilo moje pery.
,,Pomstu." zašepkal len čo sa dosmial a mne sa zastavilo srdce. Zápästia ma neskutočne boleli z odrenín, ktoré mi zanechávali povrazy obtočené okolo nich.
,,Pomstu za?! Nič ti nedlžím, ty slizký bastard!" adrenalín zmiešaný so strachom vo mne vyvoláva nebezpečnú kombináciu drzosti a odvahy, ktorá bola v momente schladená fackou.
,,Dlžíš mi oveľa viac než by si si mohla myslieť, tak sa so mnou nebav akoby si ma mohla ovládať, pretože teraz som tu ja tým, kto rozhodne, čo s tebou bude. Určite si pomaly uvedomuješ, akú veľkú moc mám." prsty zvierajúce môj krk ma nútili pozerať sa do tých šialených očí a počúvať tie bláznivé reči, ktoré bohužiaľ, mali svoj pravdivý význam.
,,Môžeš si myslieť čokoľvek, ale keď tu príde Niall a uvidí, že si mi skrivil jediný vlások na hlave, tak ťa zabije." vyhrážanie mi neprinieslo taký pokoj v duši, aký som očakávala a preto som dúfala, že som nahnala strach aspoň jemu.
,,Jasné, jasné." zasmial sa a opäť ma prinútil pozrieť sa mu do očí. ,,Ten bohatý chudák. Sklamem ťa, ale sme tak ďaleko, že aj keby veľmi chcel, tak nezistí, kde sa nachádzaš. Ba keby aj, tak už budeš dávno mŕtva. Budem k tebe dobrý a spravím to rýchlo. Najprv sa zahráme, potom mi dáš všetky tvoje peniaze a nakoniec to pomaličky ukončíme."
,,Myslíš si, že sa ťa zľaknem?! Alebo, že ti dám svoje peniaze?!" neveriacky som na ňho zazerala a moja sánka padla skoro k mojim kolenám. ,,Snívaj ďalej, ale ja ti nič nedám. Radšej ma zabi hneď teraz, ale odo mňa si dostal až príliš veľa a to si si nič z toho nezaslúžil, prič.."
,,Ja ti seriem na to, čo si zaslúžim alebo nie! Ty si nemala odo mňa utiecť, nemala si sa dať dokopy s tým blonďavým idiotom a už vôbec si nemala zabudnúť na moju upomienku, ktorú som ti poslal! Pozri, ak by tomu faganovi aspoň trochu záležalo na tej tvojej krásnej prdelke, ako si myslíš, tak by ťa nikam nepúšťal samú a nebol by tak veľmi v pohode ako vyzeral. Takže výsledok tohto všetkého je, že mu vlastne robím láskavosť. Zbavujem ho jeho krásnej, ale za to nepotrebnej priateľky, ktorá mu len zaberala miesto v jeho dokonalom živote. Ver mi kráska, ty nestojíš za nič. Nestojíš ani za zakopnutie. Si nič. Úplne nepotrebná. Ešte aj tvoji rodičia sa radšej zabili, alebo počkaj, nechaj ma porozmýšľať, žeby som to bol ja, čo im vošiel do cesty?" zasekol sa a s predstieranou ľútosťou sa chytil za hruď na mieste, kde je srdce a to moje sa opäť prepadlo nižšie.
,,Ty svinský bastard! Ty si mi zabil matku aj nevlastného otca?! Ako si mohol?!" chcel mi ublížiť a to sa mu aj podarilo. Slzy stekajúce po mojich lícach mu na tvári vyčarili úsmev a jeho pery sa priblížili k mojej tvári.
,,Ani nevieš, aký to bol krásny pocit počuť ich kričať a škvariť sa vo vlastnom aute, pričom im nikto nemohol pomôcť." perami sa obtrel o moje líce a slovami mi pitval srdce. Ako som s ním mohla tak dlho žiť?!
,,Nenávidím ťa, tak strašne ťa nenávidím!" vpľula som mu do tváre a odvrátila zrak.



2 komentáre:

  1. Zabijte někdo toho zkurvysyna nebo to udělám já!!! -_- už ať jí Niall s taťkou zachrání, bolí mě to normálně za ní, chudák holka :(
    Moja i tak je to boží část!!! <3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. (tento komentár pridávam už 3x lebo googlemu šibe :D)
    Love it. Priniesla mi radosť (sice je depresívna, začo ťa mám chuť zaškrtiť)!!! ale každopádne, ty vieš čo si o Secrets a tebe myslím, tak to tu nebudem vypisovať :)

    OdpovedaťOdstrániť