Skryté tajomstvá 12. kapitola

ďalšia časť od našej Katky :) dúfam, že sa vám bude páčiť..s pozdravom tentoraz Janii :)

Z driemot ma prebralo zvonenie mobilu.  Zobrala som ho z nočného stolíka a slabým hlasom som sa ozvala „Halo?“  „Ahoj Katie!“ ozval sa veselý hlas z druhej strany . Hneď som v ňom spoznala Harryho. „ Ahoj ,Harry.“ Snažila som a aby to vyznelo , že je všetko v poriadku ale to tak nie je. Ležím ne nemocničnej posteli už tretí deň, z rúk mi trčí aspoň 10 hadičiek. Neustále  ma prehliadajú, odoberajú krv a potom  ju skúmajú . Mám pocit ,že už nemám ani kvapku krvi v tele. Cítim sa ako žijúca mŕtvola.  A to ani netuším ako sa musí cítiť Sofii , keď jej z jej malých rúčiek vychádza  aspoň dvakrát toľko hadičiek.  „ No čo ? Ako ide život v tom mojom milovanom Londýne?“ opýtal sa ma „ Ale , v celku normálne.  Škola a učenie. Celkom normálny životný ciklus...“ odkašľala som si „ Katie si poriadku?“ spýtal sa ma ustarostene. „ Pravdaže som. Prečo by som nemala byť.  Ale radšej sa bavme o tebe?

Čo máš nové ty? Ako sa ti páči v Amerike?“ nenávidím keď musím klamať osobe ktorú mám úprimne rada.  Harry sa rozkecal aspoň na desať minút, no ja som ho v polke prestala počúvať. Niežeby ma nezaujímalo čo hovorí , ale bola som taká unavená , že som už  zo seba nedokázala vydať ani jednoduché zvuky ako hmmm a ehmm. V tej nemocničnej posteli som nemohla zaspať. „Počúvaš ma?“ prerušili moje trhavé myšlienky Harry. „ Jasn že ťa počúvam, ale už budem musieť končiť pretože ma Lisy volá na večeru.“ Ďalšie klamstvo. Nemohla som ho už ďalej počúvať tak som mu povedala „ Maj sa pekne ,Harry. Ešte ti zavolá.“ A zložila som. Mobil som odložila na noční stolík a len tak do blba pozerala. Nemohla som na nič myslieť , lebo  všetko vo mne vyvolávalo úzkosť.

HARRY

Zložila mi to ... len tak . Proste mi to zložila. Civel som na mobil ako  keby to nebolo možné. Teda to ani nie je možné. Vlastne je  ale prečo? V hlave som mal totálny zmätok. Od nášho posledného stretnutia ubehlo  päť dní. Päť dní a ja som na ňu v kuse myslel. Chalani sa ma pýtali čo je to so mnou no ja som sa priamej odpovede vyhýbal. Netušil som čo je so mnou. Takýto  ja nebývam. Každý si myslí že som záletník, ktorý sa pozerá za každým dievčaťom. Ale s Katie je to iné. To dievča mi totálne pomotalo hlavu. A to doslovne.  Keď som s ňou telefonoval.. bola iná, taká smutná, nesvoja, unavená. Vôbec ma nepočúvala a tým som si istý. „ Harry? Počul si ma ?“  zatriasol mnou Louis. „ Čo? Prepáč nepočúval som ťa.“   Odvetil som mu. „ Ja len ,že my ideme na pizzu. Nepridáš sa ?“  opýtal sa ma. „ Nie , diki, bro. Ale nie som hladný.“  „Tak sa maj, láska.“ Objal ma a dal pusu na líčko a ja som mu to opätoval.  Stále som myslel na telefonát  s Katie. Musím vedieť čo sa deje. Rýchlo som  vytočil číslo a už to zvonilo. Po troch zvonenia to zdvihla. „ Prosím?“ Opäť ten slabý hlások. Takto to ďalej nepôjde. „Katie. A teraz pravdu. Čo sa deje?“ počul som ako  sa nahlas nadýchla ale nič nehovorila, bola ticho ako myška. „Hmm... Katie? Teraz ma už naozaj neoklameš. Viem , že sa niečo deje.“ Zvýšil som hlas. Bolo ticho, no potom som počul vzlyky . Ako keby plakala. Prečo? Nechcel som aby plakala ,bol som nešťastný keď bola aj ona. „Katie! No tak čo sa deje! Nechcel som ťa nahnevať ani nič také. Ja... len...“ čo len ? ani sám neviem čo sa to so mnou deje.  Nevedel som nájsť tie správne slová. „ bojím sa o teba.“  Vynašiel som sa na koniec. „ Ja...Harry prepáč. Nechcela som ale myslela som že to tak bude lepšie. Naozaj sa nemáš čoho  báť. Všetko bude v poriadku uvidíš.“ „ Nie, nič nebude v poriadku ak mi nepovieš čo sa deje.  Ak mi to nepovieš, tak ti nemám ako pomôcť.“  Znova som sa rozohnil. „ Naozaj, ver mi , že ty mi nepomôžeš. Nik už  nepomôže . “ Povedala mierne roztraseným hlasom a ja som vedel že je zle, nedobre. „On.. on ťa znova...“ pri pomyslení na to vo mne vrel adrenalín. „Ale nie...“ z jej hlasu som vycítil že sa usmieva. „Tak čo sa potom deje?“ opýtal som sa jej a dúfal som , že tento krát by to mohlo výsť.      Nechcel som to len tak  nechať. Nemohol som sa na to len tak prizerať. „ Toto je niečo celkom iné. Ale oveľa tažšie...“ povedala potichu a ja som sa preľakol čo sa deje. „Harry...musíš mi sľúbiť ,že neurobíš  nič nerozvážne a nebudeš si robiť zbytočné starosti.“   „Ale to ti ja ne...“ prerušila  „Inak ti nič nepoviem.“ „ Tak faajn.“ Musel som to vzdať.  „ No...som v nemocnici.“ Hlas sa jej v polke vety zlomil a mne takmer mobil vypadol z rúk. Ako? Čo?? Prečo?? V hlave som mal milion otázok a zatiaľ žiadnu odpoveď. „ Vieš ako som ti hovorila o mojej  malej sestričke Sofii?“ opýtala sa ma a ja som prikývol, no potom som si uvedomil , že ma nevidí tak som iba vydal zvuk ako ehm. A ďalej počuval. „ Tak ja som už myslela ,že všetko bude v poriadku ale, nejako mi to nevyšlo.  A tak ako som prišla domov. Išla som do sprchy ale to je vedľajšie.  Niekto mi zaklopal na dvere a ja som otvorila...“ počul som ako sa zhlboka nadýchla a ďalej pokračovala. „ Stála tam napoly bledá Sofii. Omdlela rýchlo sme volali sanitku  a išli sme do nemocnice. Och Harry! Keby si len  vedel ako ja nemám rada nemocnice.“ Povedala nešťastne. Mal som ju chuť objať pobozkať do vlasov.... ale nemohol som spraviť nič. Iba  počúvať  jej nešťastný slabý hlások v mojom telefóne. „Áno, teda nie.. ale Katie. Ja som stále s tebou. Nemusíš sa ničoho  báť ! Neopustím ťa!  Hneď  na zajtra   si objednám letenku a letím  za tebou.“ „ Nie Harry! Povedala som ti aby si nespravil nič hlúpe. Tak prosím zostaň tak kde si a rob to čo máš robiť.“  Povedala mi výhražne a ja som sa musel usmiať pri predstave ako sa vie ona mračiť.

    Katie :)