utorok 21. mája 2013

Secrets. 19.kapitola

Ospravedlnenia asi nemajú cenu a tak som radšej tíško. 
Už len, užite si časť, ktorá je asi najdlhšia zo všetkých. 

Dúfam, že ste si prečítali aj nový príbeh, ktorý pridáva Mirka. Fakt stojí za to sa na to pozrieť. Ak nie tak KLIK! :)
_________________________________________________________

Schúlené na gauči, srkajúc horúce dúšky čaju sme spoločne s Kristen sledovala prítmie sviečky, ktorá v týchto sekundách osvetľovala našu obývačku. Spoza okien a dverí do terasy sa ozývali hromy a v bližšie neurčených intervaloch
osvetľovali časti bytu aj silné blesky, ktoré nás z času na čas prinútili podskočiť pod dekami, v ktorých sme boli skryté. Vonku zúrila búrka ako z hororu a ja som mala tušáka, že o chvíľu nám na dvere zaklope nejaký zombie a bude nás chcieť zožrať alebo aspoň premeniť nás na podobné netvory. Každá z nás bola ponorená do svojich myšlienok a blúdili sme v nich ako v močiari, z ktorého niet cesty späť. Očami som zaostrila na plamienok sviečky, ktorý blikal na malom stolíku, pod ktorým bol ešte dnes ráno rozčapený Harry. Pousmiala som sa pri tej spomienke, no hneď na to ma plameň znova upútal natoľko, že sa z mojej tváre vytratil všetok náznak pocitov. Či už tých horších, ktorých som sa nevedela zbaviť odkedy Niall ráno odišiel alebo tých dobrých, ktoré ani nemali dôvod a tým pádom boli nepodstatné. Bolo zaujímavé ako sa tri veselé farby spojili do niečoho pekelného a tak pohlcovali kyslík naokolo. Pohľad mi od sviečky dopadal aj na telefón položený vedľa nej, ktorý bol už pár hodín neznesiteľne ticho.
,,Zavolaj mu." vytrhol ma zo zamyslenia Kristenin hlas a ja som až nadskočila s hrnčekom v ruke, pričom som si opárila peru. Bolestne som sykla a položila som hrnček na stolík. Môj pohľad sa stretol s tým Kristeniným, v ktorom sa odrážal plamienok sviečky. Vyzeralo to neskutočne fascinujúco.
,,Nie. On sa ozve." povedala som zaryto snažiac sa presvedčiť skôr samú seba, než ju. Moje zlé tušenie sa napĺňalo a ja som nevedela, čo robiť. Bála som sa. Všetko bolo ráno až príliš dokonalé na to, aby to mohlo byť skutočnosťou alebo, aby to ostalo také, aké to je. Kristen odkryla jednu svoju ruku, nahla sa a do ruky vzala môj mobil, ktorý mi hneď na to podávala.
,,Vravím ti, volaj mu. Už sa nemôžem pozerať na to, aká si nervózna." vyštekla na mňa podráždene a ja som nesmelo vzala mobil do ruky. Pohľadom som skákala z Kristen na displej telefónu v mojej ruke, ale nevedela som, či mám. Chcela som, ale niečo v mojom vnútri mi našepkávalo, že to nemá zmysel, že mám čakať. ,,Laura, ak to neurobíš ty, zavolám mu ja a ty vieš, že toho som schopná." povedala znova podráždene a chcela sa natiahnuť po mobile v mojej ruke, no ja som jej ho vzala z dosahu.
,,Dobre, dobre. Idem." povedala som, no v tom momente zahrmelo a mobil mi vypadol z ruky. Žeby znamenie? Vzala som ho naspäť do rúk a odomkla som mobil za účelom nájsť Niallovo číslo. Vytočila som a čakala som, kým sa mi ozve to známe zvonenie, no ozvala sa mi tá pani, ktorú nikto z nás nemá rád a oznámila, že číslo je dočasne nedostupné. Zrušila som hovor a zhlboka som sa nadýchla. Srdce mi začalo divo trepotať a mala som pocit, že ho mám až niekde v ústach.
,,Laura, čo je?" opýtala sa ma potichu, s mierne neistým hlasom Kristen a ja som len pokrútila hlavou.
,,Nedostupný." povedala som po chvíľke ticha a mobil som opätovne vymenila za hrnček čaju. Môj pohľad sa znova sústredil na sviečku predomnou a môj mozog sa rozhodol ignorovať všetko v mojom okolí vrátane Kristen, ktorá sa zdvihla z gauča a zabalená v deke sa vybrala do útrob bytu. Nevedela som kam ide, ale v tomto momente mi to bolo úprimne celkom jedno. Tmavú oblohu znova osvetlil silný blesk a ja som na pár stotín rozoznala celú obývačku. Každý kúsok a tvar nábytku spolu s obrysmi kvetov, ktoré len tak stáli v kúte alebo boli položené na parapetnej doske. Toto všetko mi pripomenulo, že som ich už dávno nepoliala a tak som sa zdvihla z gauča aj ja a vybrala som sa do kuchyne nabrať do polieváka vodu. Pomocou pamäte a bleskov, ktoré stále viac a viac osvetľovali náš byt som sa vrátila do obývačky a začala som do kvetináčikov prilievať vodu.
,,Idem si ľahnúť. Dobrú noc." ozvalo sa mi po chvíli za chrbtom a ja som dnes, už asi po stý-krát nadskočila. Kristen sa bokom opierala o zárubňu dverí a čakala na moju reakciu, ktorá bola očividne trošku spomalená.
,,Jasné, choď. Aj tebe dobrú noc." povedala som konečne a v tej chvíli izbu osvietil ďalší z nočných bleskov akoby chcel poukázať na milý úsmev, ktorý mi Kris venovala od dverí. Hneď na to sa otočila a znova sa stratila v tme, pričom sa izbou ozval hrom. Prešla som ešte k veľkej palme, ktorá stála v rohu pri plazme a tiež som jej doliala životodarnú tekutinu.



,,Dobré ráno." popriala som, hneď čo som vošla do kuchyne a uvidela som Kristen sediacu za pultom, popíjajúc horúcu čokoládu. V rukách držala dnešné noviny, pričom si z croisantu odštipkávala maličké kúsky cesta, ktoré hneď na to vložila do svojich úst. Jej zvyčajné raňajky nemali iný tvar ani dnes.
,,Dobré aj tebe. Ako si sa vyspala?" usmiala sa na mňa spod novín a na chvíľu venovala pozornosť mojej osobe.
,,Keď skončila tá búrka, tak celkom fajn." povedala som a otočila som sa jej chrbtom, len aby nevidela ako ma jej zvyčajne obyčajná otázka rozrušila, nehovoriac o tých čudesných snoch, ktoré ma trápili celú noc. ,,A ty? Ako si spala?" následne som sa opýtala, len aby sa ma nemohla vypytovať ešte viac a do čistého mlieka som prisipala kakao.
,,Ja som spa.. nezvoní náhodou telefón?" prerušila svoju odpoveď a hneď na to stíchla, len aby sa presvedčila či je jej postreh správny. Mala pravdu. Od môjho nočného stolíka, na ktorom bol položený môj mobil sa ozývala melódia piesne, ktorú som mala na tón zvonenia. Kakao som nechala kakaom a rozbehla som sa k zvoniacemu telefónu dúfajúc, že mi volá Niall, no netrafila som sa a na displeji mi blikalo neznáme číslo. Mojou prvou myšlienkou bolo hodiť mobil o zem a rozkopať ho alebo ho aspoň nejako zdemolovať. Druhou bolo, aby som zvonenie stíšila a v kľude si vychutnala raňajky, ktoré by aj tak za nič nestáli a tá tretia. Tá sa mi zdala najrozumnejšou a tak som ten hovor jednoducho prijala.
,,Laura Williams pri telefóne. Ako Vám môžem pomôcť?" ozvala som sa čo najkľudnejším hlasom, akého som bola schopná. Niekto na druhej strane mi odpovedal a mojím vnútrom sa rozlial panický strach. ,,Čože?!!" skríkla som z plného hrdla na celý byt, pričom sa celé moje telo roztriaslo.


10+ komentárov? 

*K




12 komentárov:

  1. Brutalne som si to vsetko predstavovala... mohlsa by byt aj dalsia ... proosiiiim nech sa nialovi nic nestalo :-(

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Salancik moj, akože tie tvoje konce, aww..Vážně to je neskutočně dokonalisté a dpfám, že čoskoro bude dalšia, lebo na tvoje části čakám tak dlho..:D
    Makáááj! :3

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Prečo takéto konce? :/ dúfam,že to nebude nič vážne..

    OdpovedaťOdstrániť
  4. och normálne som napätá, že čo sa stalo :D a ty mi asi čítaš myšlienky nie? :D lebo presne sa mi s kamoškou stála tá situácia na začiatku s tým mobilom -_- ty ty ty :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Za ten konec bych tě roztrhla jako hada, ale kdo by to pak zase na druhou stranu tak úžasně dokončil? :D
    Krásné, nemám slov moja ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Fajne :D uz sa tesim na dalsiu :D

    OdpovedaťOdstrániť
  7. to prečo si t otakto zakončila ? :O :((( dokonalé to je :)) šup dalšiu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. dokonale :-))))) dalsiu ;-p

    OdpovedaťOdstrániť
  9. skvelé to je - daj dalšiu :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  10. dokonalé :O wauu ! :OO :D :) .. prosíím dalšiu ! :) .. máš talent ! ;)

    OdpovedaťOdstrániť