streda 9. októbra 2013

Dreams come true. 6.kapitola

Začínajú sa mi vracať spomienky. 
Spred roka a pol, ako som založila fashionimagine a celý rozbeh.
Preto dúfam, že sa ti vráti do starých koľají, pretože ja proste len chcem žiť svoj sen. 
Nič viac. Nič menej.
________________________________________________________________


,,Neboj sa (e)L. Neopováži sa k tebe priblížiť, je ti to jasné?!" vravela mi Nickie do telefónu po hodinovom telefonáte a upokojovaní ma.
,,Dobre dobre. Už bež. Ja som sa len potrebovala vyrozprávať." zašepkala som do telefónu a sprudka som vydýchla.
,,Len sa neboj. Brú noc a pá." poslala mi telefónovú pusu a zložila. Moje vnútro bolo ako-tak ukľudnené, ale predsa som sa potrebovala ísť prejsť. Rozhodne som sa postavila zo stoličky, z ktorej ma už bolela riť a natiahla som sa po rifliach, ktoré ležali na okraji mojej postele. Natiahla som si ich na zadok, obliekla som si krátke tričko a hodila som na seba tenkú mikinu, ktorá ma mala uchrániť, keď sa trošku ochladí. Mobil som vytiahla z nabíjačky a zo stolíka som vzala slúchadlá, kľúče a pre krajný prípad aj slzný sprej, ktorý dúfam, nebudem potrebovať. Na oči som si nasadila slnečné okuliare a do mobilu som naťukala sms pre mamu, že som sa šla prejsť. Vyšla som z domu, do uší som si zapla hudbu a zamierila som si to pešo niekam preč. Za týždeň som si to tu prekukla a teraz to tu ovládam už dosť dobre. Zapadajúce Slnko mi trošku oslepovalo zrak, ale značkové Ray Banky mi to ztlmovali. Prešla som okolo záhradných alejí až som sa dostala k tunajšej základnej škole za ktorou sa začínalo črtať miesto, kde sa chcem dostať. Miestny park. Síce malý, ale za to tu bol kľud a všetko naokolo hýrilo prírodou. Prešla som okolo školy a prednou hlavnou bránou som sa dostala dovnútra parku. Bola som tu asi trikrát, ale stále som sedela na tom istom mieste. Štvrtá lavička oproti jazierku s labuťami. Keď sa mi moje idylické miestečko dostalo na dohľad zbadala som, že nie je prázdne. Sedel tam akýsi chalan s kapucňou na hlave a nieču búrlivo ťukal do mobilu. Pomalým krokom som prešla k lavičke vedľa, ktorá bola prázdna a sadla som si tam. Z vrecka na mikine som vytiahla mobil a hlasitosť som zvýšila na maximum. Hlavou sa mi ozývala pesnička 'Hall of fame' od skvelých The Script a ja som si plnými dúškami vychutnávala dokonalú hudbu a pokoj, čo vo mne konečne nastal. Mareka sa nebojím. Nič mi nemôže spraviť.

,,Lea! Lea, vstávaj! Musíme si ísť ešte kúpiť handry na večer a nemyslím, že to stihneme ak budeš spať do poobedia." šepkala mi do ucha Nickie a ja som za pomoci mraučania otvorila oči. Znova ma mátal ten istý sen ako minule. Ten chalan s neviditeľnou tvárou mi tkvie v pamäti už týždeň, odkedy sa objavil prvýkrát.
,,Čože? To dnes je ten koncert?" vykríkla som, keď som sa spamätala a prudko som sa posadila na posteľ.
,,Lea, si nemožná. Vieš o tom?!" rozosmiala sa Nickie až sa musela chytiť za brucho.
,,Čo je na tom také smiešne?"nechápavo som sa na ňu pozrela a kútikmi úst mi mykalo.
,,Veď ich nemáš rada, pamätáš?" ďalej sa smiala a ja som sklopila zrak. Za ten týždeň som sa stále neprinútila povedať jej, že sa mi zapáčili.
,,A čo ak som zmenila názor? Čo ak ich teraz zbožňujem?" hodila som nenútený výraz a Nickie sa prestala smiať, pričom sa na mňa vážne pozrela.
,,To by si mi povedala dúfam." prebodávala ma pohľadom.
,,Prepáč, ale nepovedala som ti to. Aspoň som ti to vrátila." zasmiala som sa a Nickie očervenela. Nie od zlosti, ale od smiechu, ktorý sa snažila zadržať. Nakoniec to nevydržala a hodila sa na posteľ zvíjajúc sa od kŕčov v bruchu.

,,Kedy to už konečne do pekla začne?" vrieskala som na Nickie, ktorá tiež nedočkavo skákala na mieste vedľa mňa rovno pod pódiom, na ktorom mali o pár minút vystúpiť 'naši chlapci' a priviesť nás do infarktového stavu. Som zvedavá ako to celé dopadne, ale vedomosť, že chalani a ja sme v tom istom, síce veľkom, priestore spolu, a že ich o pár sekúnd uvidím ma napĺňali hrôzou aj nadšením z tohto všetkého.
,,To ti neviem povedať, ale ja už chcem konečne vidieť Niallera, lebo ma tu trafí o zem a už ma nikto ani Boh nezachráni a neposkladá dokopy." vrieskala na mňa naspäť Nickie ja som sa rozosmiala hrdelným smiechom. Bolo tu strašne veľa dievčat a vreskot neustával ani za pomoci tíšenia od Paula. Ich manažéra.
,,Mňa tu porazí! Ešte som aj smädná." zakričala som na ňu a Nickie, ani neviem odkiaľ vytiahla fľašu vody a podala mi ju.
,,Myslela som na všetko tak pi." zasmiala sa, keď videla môj zmätený výraz. Dopriala som si zopár glgov a fľašu som vrátila Nickie, ktorá ju ihneď vrátila na svoje miesto do tašky. Len čo sa vystrela a obdarila ma jej žiarivým úsmevom svetlá potemneli, krik sa zvýšil na maximum a na stage vybehlo 5 mladých talentovaných bohov.


Budú aj nejaké reakcie? Či budem zas márne čakať so smutným výrazom? 

*K


3 komentáre:

  1. Klaudikááá (Salancík můj) :*
    Chceš sly..vidět reakci?....Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaawww..:P
    Darlin' je to víc než jen dokonalý! a to myslím smrtelně vážně :)
    Nemůžu se dočkat další části!! :3
    Tak doufám, že tě neopustí múza a bude další část coskoro!! :3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. myslim,ze toto je zatial tvoj najputavejsi pribeh :-) pises ho tak inak ako tie ostatne.. neskutocne sa mi tento pribeh zatial paci ;-)

    OdpovedaťOdstrániť