utorok 6. januára 2015

Dreams come true 29.kapitola

To naozaj je už 29.kapitola? :O
_________________________________________________________


,,Letenku máš zabookovanú. Letí to o 4 hodiny." smútok a sklamanie v Liamovom hlase sa nedalo prepočuť, no ja som si stála za svojim. ,,Si si istá, že
nemám ísť s tebou?" skúsil to znova a ja som na neho zazrela s uslzenými očami a pokrútila hlavou.
,,Liam, nemyslím to zle, naozaj, ale pozri. O 2 dni odlietaš do Paríža a ja budem najbližšie dni asi len plakať. Už si pre mňa urobil aj tak veľa, že si mi kúpil letenku." pomalými pohybmi som sa presunula k jeho telu a s uslzeným pohľadom som sa zapozerala do jeho očí. Dlaňami som stlačila jeho tvár a jemne sa dotkla jeho pier.
,,Ale veď mojou úlohou je stáť pri tebe aj v ťažkých situáciách a nie nechať ťa samú. Bojím sa o teba." jeho psí pohľad ma dostával do kolien, ale môj rozum mal tentoraz prevahu a ja som zatvorila oči a prudko sa nadýchla.
,,Naozaj si o mňa nemusíš robiť starosti, láska. Ja som v poriadku. Teda fyzicky som." pokus o úsmev mi nevyšiel a moja istota v sekunde stroskotala. ,,Samozrejme, že by som bola rada, ak by si bol so mnou, ale v žiadnom prípade ti nedovolím zničiť začiatok turné, takže ostávaš v Londýne. Neboj sa, budeš vedieť o každom mojom kroku, stále ťa budem otravovať." povedala som koktavo a natiahla sa po zipse na kufri, kde som nahádzala všetky potrebné veci na nasledujúcich pár dní.
,,Lea, prosím, nechaj ma ísť s tebou." vediac, že mu jeho šteňacie oči pomáhajú to skúsil znova, ale môj rozum zahmlený smútkom to aj tak prekukol a ja som opäť pokrútila hlavou.
,,Nie, Liam. Naozaj nie." kufor s ťažkým buchnutím dopadol na zem a moje oči sa opäť zalievali slzami. Zohla som sa, aby som si mohla obuť conversy a zemitý kardigán som si prehodila cez ruku.
,,Tak mi aspoň dovoľ odviezť ťa na letisko a odprevadiť ťa aspoň tam." dlaňou mi zakryl tú moju a ja som nakoniec rezignovane prikývla.
,,Budeš mi strašne chýbať." môj hlas to nevydržal a opäť sa zlomil, pričom som sa mu hodila okolo krku a zaborila tvár do pleca.
,,Ty mne tiež, láska. Ty mne tiež." slabý hlások akoby prenikal z veľkej diaľky a moje telo ešte viac zovreli jeho ruky. Musím byť silná. ,,Poď, sadnime si ešte na chvíľku, vyrazíme až o pol hodinku, stále máme čas." snažil sa ma prinútiť sadnúť si na posteľ, no moje nohy nejako začali protestovať a ja som opäť pokrútila hlavou. ,,Tak aspoň poďme dole na pohovku, ja ti urobím do tvojho obľúbeného hrnčeka čaj, aby si sa trochu upokojila a pôjdeme, dobre?" chcel ma presvedčiť a moja myseľ sa pri predstave teplého čaju, kĺzajúceho sa dole mojim hrdlom, roztopila. Nepokojne som prikývla a pozrela sa na Liama, ktorý sa už chcel pohnúť z miesta. Moje pery znova vyhľadali tie jeho a so slovami ďakujem, si úžasný, som ho pustila z objatia, do ktorého ma vzápätí vtiahol a znova tuho objal.

***

Šálka teplej kávy ma príjemne hriala v rukách a moje uslzené oči sa znova ponorili do tmavej kulisy za oknom. Vonku ešte nebola celkom tma, ale stmievalo sa a ďalší deň sa schyľoval ku koncu. Šálka kávy v mojich rukách bola asi jedinou pozitívnou vecou, ktorá ma teraz obklopovala. Tety, ujovia, bratranci a sesternice, mama a otec, ešte aj ľudia, ktorých poznám len málo alebo vôbec, sú tu a očakávajú nezmieriteľnú a nezmeniteľnú udalosť, ktorá nás čaká. Všetci čakajú na koniec niekoho, koho milujú.
Bude to dobré. Pre všetky moci Božie ako veľmi som nenávidela túto vetu. Toľko naivity a klamstva v jednej vete skoro ako v navždy spolu. Viem, život predsa nie je len o dobrých veciach, veď všetko má svoju dobrú aj zlú stránku, ale keď je už raz niečo zlé, tak sa to len tak mihnutím oka nezmení a to hlavne ak rozmýšľame o človeku. Ak sa už raz chýli jeho život ku koncu, nepríde žiaden raraško s lievikom, nenájde žiaden vypínač a už vôbec z neho neurobí človeka, ktorý môže opäť raz poriadne fungovať. Ak človek umiera, tak umiera raz a výsledok je konečný a nemenný. Nikto nie je nesmrteľný. Možno tak nejaké blbé bytosti vo vymyslených filmoch.
Každý by si mal vážiť čo má, nie až keď o to príde alebo prichádza. Človek by mal tráviť čas so všetkými alebo všetkým, čo miluje, pretože ak to raz stratí, už to nevráti späť bez ohľadu na to, ako veľmi to bude chcieť.
Spomienky víriace mojou mysľou ma prinútili rozplakať sa ešte viac a bolesť ma prinútila päsťou udrieť do vankúša, ktorý mi ležal pri nohách. Nie nadarmo sa hovorí, že psychická bolesť je horšia ako fyzická, psychická ťa zožiera, zatiaľ čo fyzickú môžeš zmierniť a má len určité trvanie.
Kávu som znova položila na parapetu, na ktorej som doteraz sedela a vykročila smerom k posteli, na ktorej ležal položený svetlohnedý plyšový maco, ktorý mi Liam kúpil na letisku a dal mi ho so slovami, že ma ochráni pred všetkým zlým, čo ma môže stretnúť. Sadajúc si na posteľ a pozerajúc sa do tých neživých čiernych očí začínam už asi po milióntykrát ľutovať rozhodnutie nedovoliť Liamovi odísť so mnou na Slovensko. Potrebujem ho. Veľmi.
Zatvorila som oči zaliate slzami a rukami som pevne objala maca pri mojom tele. Bol skoro taký veľký ako ja, čo mi vôbec neprekážalo, aspoň som sa mala ku komu pritúliť, no stále to nebol ten pokoj, ktorý som očakávala. Jediná vec, ktorú som cítila bola Liamova voňavka, ktorú už maco stihol vtiahnuť do štruktúry svojho tela. Prudko som sa nadýchla omamnej vône a nechala sa unášať citmi. Slzy sa začali valiť v hojnejšom počte a moja hlava už neskutočne bolela, ale mne to bolo jedno. Strácala som jedného z najdôležitejších ľudí v mojom živote a nič som s tým nemohla robiť. Už som absolútne nevládala premýšľať, dokonca už ani plakať a tak som len tak ležala na posteli, objímajúc jedinú vec, ktorú som mala po ruke. V sekunde, keď som chcela zatvoriť oči a chvíľu si pospať, sa môj telefón rozzvonil a ja som sa rýchlosťou blesku načiahla kontrolujúc meno na obrazovke. Liam. Vďakabohu.
,,Á-áno?" uplakaný hlas ma sklamal a ja som sa okamžite zakoktala, pričom som si sadla a znova objala hračku pri mojom tele.
,,Lea? Zlatko? Ako sa máš? Ako to ide?" Liamov smutný hlas ozývajúci sa z druhej strany mi opäť spôsobil hrču v hrdle a neschopnosť rozprávať.
,,Je mi hrozne Liam. Babka ešte žije, ale teraz nás k nej nepustia, tak musíme čakať doma. Idem sa zblázniť. Tak veľmi chcem niečo spraviť, ale nemám čo. Nenávidím ten pocit, že chcem, ale nemám ako pomôcť. Nemám to ako zastaviť." nechápala som ako som dokázala vypustiť z úst toľko viet naraz a prakticky zhrnúť celý deň, ale Liam bol akýsi ventil, ktorý mi dokazoval, že môžem povedať čokoľvek a nikdy ma nikto nevysmeje.
,,Láska, mal som tam byť s tebou. Vieš ako zle sa cítim, že som tu a ty sama tam? Mal by som sa zbaliť a prísť za tebou." rozhodnosť v jeho hlase ma prinútila rozplakať sa ešte viac, ale nedala som to na sebe vedieť, aby sa necítil ešte horšie.
,,Nie, Liam, zvládnem to. Sú tu všetci iba by si spôsobil rozruch a to by nebolo dobré. Ostaň doma, ja som aj tak oničom." zastavila som ho, pričom som z druhej strany počula veľký výdych.
,,Aspoň by som ťa mal pri sebe. Nenávidím sa zato, že sa trápiš a nie som s tebou." jeho hlas znel, akoby sa mal čoskoro zlomiť a moje srdce vynechalo jeden úder. Bez ohľadu na to, ako veľmi som smutná ja, on nesmie plakať.
,,Počúvaj ma. Neopováž sa plakať ani sa z ničoho obviňovať. Ty za nič nemôžeš a sama som rozhodla, že nechcem, aby si so mnou šiel sem na Slovensko, tak sa netráp a nemysli len na mňa. Určite chalani vymýšľajú nejaké blbosti, tak ich rob s nimi, len nebuď smutný, prosím." ráznosť v mojom slabom hlase prekvapila aj mňa samú, ale vedela som, že to musím povedať.
,,Nemám náladu. Nickie plakala celý čas čo som ju videl, inak sa zdržiavam vo svojej izbe a nič nerobím. Lea, bez teba som stratený." zaplakal a moje srdce opäť raz puklo. Ako veľmi som túžila po jeho objatí a bozku.
,,Liam, prestaň prosím lebo budem plakať ešte viac." potlačila som slzy valiace sa do mojich očí a prehĺtla knedlík tvoriaci sa v mojom hrdle.
,,Nechápem ako je možné, že som na teba tak veľmi namotaný." povedal nechápavo a v mojom bruchu sa roztrepotal kŕdeľ motýľov.
,,Aj ja ťa ľúbim Lee." sarkastický tón nalepený na pravdivých slovách opúšťajúcich moje hrdlo sa nedal prepočuť a na mojej tvári sa po prvý raz odkedy som sa v noci rozlúčila s Liamom na letisku, rozhostil úsmev.
,,To som chcel počuť. Musím ísť, volá mi Paul, ak to nebude nič súrne, tak ti zavolám naspäť. Ľúbim ťa, ahoj a ak by nastali nejaké zmeny volaj alebo píš." vyrapotal zo seba a moja zlepšujúca sa nálada bola v okamihu preč.

Komentáre?
Prosím.

3 komentáre:

  1. <3 "bude to o ničom" o ničom?!?!?! Plačem! Krásna časť, krásny príbeh, a ľúbim to, ako ma Lea dobrý vzťah s babkou, aj ja mám taký a neviem čo by som robila keby...
    anyways, thumbs up ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Mojooooo!!! Slzyyy :'( oni jsou úplně miláčci stejně jako ty :3 hned další! Milujuuuuu :3 <3

    OdpovedaťOdstrániť