Tak a je to tu.
(bude ešte epilóg, ale neviem kedy)
PS: Držte mi prosím palce v utorok na maturite! :(
______________________________________________________________
Liam
,,Myslíte, že sa prebudí?“
,,Už chcem, aby otvoril oči.“
,,Noták, Liam, prebuď sa.“ Známe hlasy ozývajúce sa okolo
mňa ma prinútili vnímať na pár sekúnd svet a aspoň sa snažiť otvoriť oči.
Jemný dotyk na mojej ruke ma prebral ešte viac a pípajúce zvuky ma
prinútili odlepiť viečka od seba. Chvíľku mi trvalo, kým som zaostril na ľudí
okolo postele a všimol si mamu, ako sedí vedľa mňa a drží ma za
prsty.
,,Liam.“ Zvolal Niall, ktorý si ma všimol ako prvý a všetky
pohľady sa upreli na mňa. Snažil som sa rozpamätať na to, prečo som tu, až sa
mi vrátili všetky spomienky a mnou nespokojne trhlo. Semafór, bozk, kamión rútiaci sa na naše auto.
,,K-kde je?“ opýtal som sa ignorujúc radosť v ich očiach
a snažil sa nadvihnúť na lakťoch, pričom sa pípajúce zvuky zrýchlili a zaplnili
celú miestnosť.
,,Liam, som tak rada, že si sa prebudil.“ Povedala mama a pohladila
ma po tvári ignorujúc moju otázku. ,,Len sa upokoj, prosím.“
,,Kde je Lea?! Je v poriadku? Žije?“ pri poslednej
otázke sa môj hlas zlomil a tlak, ktorý vyvíjala mama na moje ramená ma
položil späť na posteľ. Nikto nevydal ani hláska a ich pohľady smerovali
do zeme. Nie.
,,Je na jednotke intenzívnej starostlivosti a jej stav
je vážny. Má zlomené štyri rebrá, pričom jej jedno z nich prepichlo pľúca
a len tak tak minulo srdce. Taktiež mala silný otras mozgu a vnútorné
krvácanie, ktoré sa lekárom podarilo zastaviť aj keď jej počas operácie párkrát
zlyhalo srdce. Teraz sa už len čaká ako jej telo zareaguje. Zatiaľ je v umelom
spánku. Je mi to ľúto, Liam.“ Harry sa ujal slova a mojim telom prebehli
zimomriavky. Moja kráska.
,,Môžem ju vidieť? Prosím.“ Opýtal som sa so zlomeným hlasom
a zapozeral sa do stropu, aby som zahnal slzy, ktoré sa mi začínali tlačiť
do očí.
,,Pochybujem, že to bude možné, ale skúsim zájsť za doktorom.“
Pousmial sa Louis a potichu sa vytratil z miestnosti.
,,Čo sa vlastne stalo? Pamätám si len rútiaci sa kamión na
naše auto. Ale mali sme predsa zelenú! Nemal tam čo robiť!!“ zúrivosť začínala pomaly
napĺňať moje žily a mal som dosť práce udržať sa v pokoji.
,,Do vášho auta nabúral opitý kamionista.“ Povzdychol Niall
a dlaňou si pretrel unavenú tvár. Jeho oči boli červené a na brade sa
mu črtalo badateľné strnisko. Ako dlho tu
som? ,,Mali ste šťastie, že ste boli v jeho brzdnej dráhe, pretože ak by do
vás nabúral v plnej rýchlosti, tak je Lea mŕtva na mieste a ty možno
s ňou.“
,,Kde je ten kokot?!“ zúrivosť naplno ovládla môj jazyk a ja
som odrazu pocítil ako ma mama nepatrne buchla po dlani.
,,Liam, vyjadruj sa!“ jej pohoršený pohľad ma rozčúlil ešte
viac aj keď som vedel, že ona za nič nemôže.
,,Nechápem ako môžeš teraz rozmýšľať nad tým, akým spôsobom
sa vyjadrujem, mami! Ten človek skoro zabil moju priateľku aj mňa a k tomu
bol opitý! Kvôli nemu leží Lea na jednotke intenzívnej starostlivosti a jediná
vec, ktorá ťa zaujíma je, ako sa vyjadrujem!“ dlaňami som si pretrel oči a frustrovane
prehrabol vlasy.
,,Liam, správaj sa k svojej matke! Chápem, že si rozrušený,
ale takto by si sa s mamou rozprávať nemal.“ Zapojil sa do toho otec
stojaci za mamou a nebezpečne nadvihol pravé obočie presne tak, ako to
robí vždy, keď chce svojim slovám dodať vážnosť. V momente, keď som mu
chcel niečo nepríjemné odseknúť sa dvere otvorili a do miestnosti vošiel
doktor s unaveným Louisom za chrbtom.
,,Pozrime sa, kto sa nám to prebudil.“ Prehovoril s úsmevom
a pristúpil ku mne.
**
O týždeň neskôr
Biela. Všade iba
biela farba. Steny, posteľ, na ktorej sedím, ešte aj prístroje, ktoré mi ešte
pred pár dňami monitorovali zdravotný stav, boli biele. Všetko, celá izba bola
biela, sterilná. Toto miesto sa mi hnusilo, no aj napriek tomu som sedel na
tvrdej posteli hľadiac do prázdna. Dnes je deň, keď Leu prebudia z umelého
spánku a mne ostáva už len jediná možnosť – dúfať, že všetko dopadne dobre
a ona sa naozaj prebudí bez toho, aby nastali nejaké komplikácie.
Posledný týždeň bol asi najhorší v mojom živote. Za
Leou ma pustili až tri dni po tom, čo som sa prebudil po dvoch dňoch v umelom
spánku a aj to som s ňou mohol stráviť maximálne päť minút, pretože
sa chceli vystriedať všetci. Nikdy som si nemyslel, že ju uvidím napojenú na
prístrojoch, ktoré za ňu ešte aj dýchali. Nemyslel som si, že ju uvidím obvitú
v obväzoch doslova od hlavy po päty a tiež som si nemyslel, že sa
budem modliť len za to, aby pohla prstom a ukázala mi, že žije, že je ešte
stále tu, pri mne.
Moje hlboké premýšľanie prerušilo prudké zaklopanie na
dvere, pričom mnou od ľaku trhlo. Ani som nestihol zareagovať a dvere sa
otvorili ukazujúc mi postavu Harryho s chabým úsmevom na tvári.
,,Liam, musím ti niečo povedať.“ Sťažka dýchal a ja som
prestal dýchať. Stalo sa niečo?
,,Čo sa stalo? Je niečo zlé s Leou? Hovor!“ ani som si
neuvedomil ako a stál som na nohách rútiac sa k jeho osobe s cieľom
vybehnúť smerom k Leinej izbe, aby som zistil, či je všetko v poriadku
a tak, ako má.
,,Nie, s Leou je všetko v poriadku. Doktori práve
všetko pripravujú a za chvíľu sa ju budú snažiť prebudiť, ale je tu niečo,
teda skôr niekto.“ Po jeho slovách sa moje napnuté telo aspoň trochu uvoľnilo,
ale z tváre sa mi nevytratil spýtavý pohľad.
,,Čo sa deje?“ nedočkavo som sa opýtal a prstami si
prehrabol vlasy.
,,Je tu ten, čo spôsobil dopravnú nehodu a chcel by ťa
vidieť.“ Harryho pohľad sa sklopil len čo mi dopovedal vetu, ktorú chcel a moje
dlane sa zovreli do pästí. Chcel som mu odpovedať, ale izbou sa opäť ozvalo
zaklopanie a naše pohľady sa spoločne zapozerali na dvere.
,,Ďalej.“ Povedal som, keď sa nedostávalo odpovede a dvere
sa následne otvorili, pričom cez ne do vnútra nakukol doktor.
,,Liam, je čas.“ Usmial sa a moje vnútro naplnila
nádej.
,,Hneď som tam, len ešte vybavím jednu maličkosť.“ Povzbudivo
som sa usmial a sledoval, ako sa jeho postava vytráca z priestoru.
,,Ukáž mi toho úbožiaka.“ Povedal som smerujúc na Harryho, ktorý sa bez slova
vydal von z miestnosti so mnou hneď za jeho chrbtom. Prešli sme okolo
plastových stoličiek postavených hneď vedľa stien a mierili smerom k Leinej
izbe. Harryho lakeť ma poštuchol do rebier a hlavou ukázal na chalana asi
v mojom veku, ktorý mal na zápästiach putá. Vyjebané decko, ktoré sa nevie spratať do kože.
Bez slova som jemne prikývol a vybral sa za ním
zabíjajúc ho pohľadom. Netrvalo ani pár sekúnd a moja postava sa týčila
nad tým jeho, čakajúc kým dvihne zrak od špinavej dlážky. Keď sa naše pohľady
stretnú, všimnem si, ako sťažka prehĺtne.
,,J-ja, viem, že som urobil veľkú chybu, ani nevieš ako
veľmi ma to mrz..“ snažil sa vykoktať, no môj pohľad sa odrazu sfarbil na
červeno a moja päsť vystrelila v ústrety jeho tvári. Udrel som ako
najsilnejšie som vedel a jeho telo sa skrútilo v bolesti držiac sa za
pravú časť tváre.
,,To máš za moju priateľku, ktorá je ešte doteraz v umelom
spánku a za všetku tú bolesť, ktorú si jej spôsobil. Vidíme sa na súde a dúfam,
že si odpykáš svoj trest presne tak, ako sa patrí!“ zašepkal som varovne a cítil
ako sa mi okolo ramien obmotávajú silné dlane a vedú ma preč od
krvácajúceho nosa, ktorý som asi zlomil.
**
,,Teraz nám ostáva už len čakať kým sa slečna Lea prebudí.
Môže to byť za päť minút a taktiež to môže trvať hodiny. Skús sedieť vedľa
nej a prihovárať sa jej. Možno to pomôže.“ Ubezpečil ma doktor, keď
vychádzal z miestnosti a zavrel za sebou dvere.
Pohľadom som zavadil o dievča ležiace na posteli a dúfal,
že sa prebudí, čo najskôr, pretože som bez nej naozaj nechcel žiť. Nevedel som si to ani predstaviť, nie to ešte
zažívať. Pomalým pohybom som sa prisunul bližšie k jej telu a dlaňou
chytil tú jej, sledujúc aká je krásna aj s modrinami na tvári a veľkým
škrabancom tiahnucim sa cez pravé líce.
,,Lea, láska, som tu, už sa môžeš prebudiť, už je všetko v poriadku.
Pred chvíľou som naložil tomu, čo nás skoro zabil a už si v poriadku,
už môžeš otvoriť svoje krásne oči a usmiať sa na mňa.“ Povzdychol som si a prstami
sa natiahol k jej tvári, aby som jej mohol odsunúť prameň vlasov z čela.
Obväz, ktorý jej ešte pred pár dňami pokrýval hlavu je preč a ja som
konečne mohol cítiť jej jemnú pokožku.
,,Vieš, už som sa ti prihováral veľakrát, ale ešte nikdy si
nijako nereagovala, čo keby si to skúsila teraz? Prosím, aspoň pohni prstom
alebo mi jemne stlač dlaň, aby som vedel, že si tu pri mne. Chcem už cítiť
tvoje objatie, potrebujem ho cítiť - inak to neprežijem. Prosím.“ Šepkal som a čelom
sa oprel o chrbát jej ruky, zatvárajúc oči pred slzami, ktoré sa chceli
predrať na povrch. Už to bol týždeň, čo som nevedel na čom som a vnútorne ma
to zabíjalo.
Prešlo pár minút a izba bola rovnako tichá, bez
jediného zvuku alebo bez pohybu. Čelo som mal stále položené vedľa Leinej ruky
a dúfal v zázrak. Zatvorené oči a únava ma premáhali k spánku,
ale snažil som sa premôcť môj mozog a nezaspať, až dokým som si
neuvedomil, že cez moje vlasy prechádzajú cudzie prsty. Snívam? Myslel som si, že som celý čas hore, ale ak to nie sú moje
prsty, čo ma hladkajú, tak potom..?
Pomalým pohybom som sa začal nadvihovať a pohľadom sa
stretol s najkrajšími očami, ktoré ma potichu sledovali.
,,Sníva sa mi? Prosím, povedz, že nie.“ Zaplakal som a zapozeral
sa na Leu, ktorá sa na mňa jemne usmievala a načiahla ku mne ruku.
,,Nie, láska. Nesníva sa ti. Som tu, živá a zdravá, len
som ťa nechcela budiť, keďže si trochu zaspal.“ Jej hlas znel pre moje uši ako
rajská hudba a moje telo sa bez váhania postavilo a priblížilo sa k nej.
Bez váhania otvorila náruč a čakala, kým sa do nej neponorím a nezačnem
veriť, že sa mi naozaj vrátila, že je živá a už len moja.
,,Ani nevieš ako veľmi som sa bál, že už nikdy nebudem cítiť
tvoje objatie! Milujem ťa!“ zamumlal som jej do hrude a jemne ju stisol
berúc ohľad na jej zlomené rebrá. ,,Neverím, že si sa prebudila, a že si
tu! Už nikdy ťa nepustím!“ výbuch šťastia v mojom vnútri sa mohol
prirovnať k ohňostroju a miestnosťou sa ozval tlmený smiech.
,,Neboj sa, tak ľahko sa ma nezbavíš a mimochodom, tiež
ťa milujem.“ Poznamenala a dlaňami sa natiahla po mojej tvári, aby mohla
spojiť naše pery.
THE END
Taaaaaaak?
Neverím, že moje štvrté "dieťa" je ukončené!
Ďakujem za všetko.
♡♡
Po nekonečne dlhom čase som sa rozhodla prezrieť si všetky blogy, ktoré som kedysi čítala plná nadšenie. Ľutujem, že som od toho upustila, pretože : "O toto som prišla?!"
OdpovedaťOdstrániťTvoje príbehy som čítala veľmi dávno a musím ti povedať, že stále píšeš rovnako krásne, vlastne ešte lepšie.
♥
Vieš o tom, že práve toto som potrebovala počuť? Ani nevieš ako veľmi si ma potešila a dúfam, že sa sem, čo najskôr vrátiš a spravíš mi opäť radosť.
OdstrániťĎakujem, veľmi si vážim tvoj komentár!♥♥♥♥♥♥
Awww..nechce se mi věřit, že už je konec :') Už tak dlouho čtu tvoje příběhy a jeden je lepší než druhej! Jsem ráda, že to skončilo happy-endem! :))
OdpovedaťOdstrániťPS: Doufám, že s psaním nepřestaneš, byla by to škoda :)
Věřím, že zkoušky si zvládla a zvládneš i ty ostatní! :3 Budu držet palečky :)