Fight hard, love harder. 6.kapitola

Viem, že je krátka a viem, že mi to trvalo kurevsky dlho, ale práca ma teraz neskutočne zamestnáva, tak dúfam, že mi to niekto odpustí.
Budem sa snažiť písať viac. Enjoy.

_______________________________________________________

S ťažkým povzdychnutím a dlaňou na čele som sa pokúsila rozlepiť zlepené oči a jemne zaostrila na osobu skláňajúcu sa nado mnou.
,,Gabi? Však si v poriadku? Prosím, povedz mi, že si." naliehavý hlas derúci sa z Harryho stiahnutého hrdla ma dokonale prebral a ja som sa sprudka pohla.
,,Č-čo sa stalo? Kde to som?" opýtala som sa zmätene a začala sa rozhliadať okolo seba, pričom som zazrela svoj konferenčný stolík a uvedomila si, že mäkkosť pod mojim telom je spôsobená gaučom.
,,Rozprávali sme sa a a ty si proste z ničoho nič omdlela. Prosím, povedz, že si v poriadku. Mám ti doniesť vodu alebo hocičo iné?" zatiahol úplne vystrašene a z tváre mi odhrnul pramienok vlasov.
,,Ja myslím, že mi je fajn. Nič sa nestalo, ale pohár vody by mi možno prospel." usmiala som sa opatrne a nadvihla sa na lakťoch, aby som si mohla poriadne sadnúť, čo asi nebol dobrý nápad, keďže som sa odrazu ocitla až príliš blízko Harryho jemných pier.
,,Uhm, jasné, hneď ti ho donesiem, ty len seď a nehýb sa, dobre?" až príliš rýchlo sa odtiahol a rýchlosťou blesku sa vybral smerom do kuchyne. Počkať. To znamená, že ma z kuchyne preniesol až na gauč len na rukách? Až tak blízko som mu bola? Dotýkala sa ho? Vravel mi pravdu? Mám mu odpustiť? Ako sa mám teraz správať? Čo mám robiť, aby som netrpela ešte viac než doteraz? A najviac - mám ho nechať rekonštruovať mi byt? Aaaargh, toľko otázok a žiadne odpovede. 
,,Nech sa páči." opatrne sa usmial, keď mi podával pohár s vodou a sadol si na zem hneď rovno vedľa mňa. Vďačne som sa usmiala a s rýchlosťou, bažiac po chvíľke na premýšľanie, som si priložila pohár k ústam a začala piť studenú tekutinu, ktorá ma okamžite prebrala z mrákot.
,,Harry, prečo si to spravil?" opatrne a hlavne potichu som prerušila napäté ticho, ktoré medzi nami panovalo a zahľadela sa priamo do jeho smaragdových očí.

,,Spravil čo?" opýtal sa ma nechápavo a zamračene sa na mňa zapozeral skrývajúc svoje zmätené myšlienky.
,,Chcel sa zabiť." zašepkala som márne hľadajúc silu vysloviť tie slová úplne nahlas.
,,Nevedel som ako žiť. Ako žiť bez teba a bez pocitu toho, že ma niekto potrebuje. Viem, tam niekde ďaleko si ma potrebovala, ale ja som si to nevedel nijak pripustiť. Mal som pocit, že som sám - úplne ma to pohltilo." šepkal naspäť a sklonil hlavu, aby si skryl tvár. Nasledujúcim okamihom som zničila všetku svoju snahu o brnenie pred jeho osobou, ale moje telo vykonalo pohyb úplne samo a vrhlo sa na Harryho, aby som ho objala. Cítila som ako od prekvapenia stuhol a na pár stotín sekundy nevedel čo robiť, ale nakoniec ma oblapil okolo pása a zdvihol sa na kolená, aby ma mohol lepšie stisnúť. Nadvihla som sa a končekmi prstov sa jemne dotkla jeho kučeravých vlasov. Boli presne také ako som si ich pamätala. Vôbec som si to nechcela priznať, ale po neskutočne dlhej dobe som sa cítila úplná.

**

,,Stále chceš, aby ti redizajnovala byt Blake alebo príjmeš moju pomoc?" zatiahol opatrne po chvíľke sedenia na mojom gauči, popíjaní kávy a rečiach o minulosti.
,,Jaa, neviem." zaváhala som snažiac sa chvíľku premýšľania a hovorila som pravdu. Netušila som ako sa teraz ohľadom Harryho cítim, nevedela som, či ho chcem opäť vo svojom živote a už vôbec som nevedela či sa s ním chcem stretávať aj častejšie ako na nákupoch v potravinách.
,,Dobre, opýtam sa inak - smiem sa opäť vyskytovať v tvojom živote alebo bude lepšie ak ťa už radšej nechám na pokoji žiť si ďalej tvoj život?" NIE. To nesmiem dopustiť, ale taktiež mu nemôžem ukázať, že je tak jednoduché napraviť všetko, čo sa za tie roky stalo.
,,Harry." povzdychla som a zapozerala sa na hladinu kávy prelievajúcej sa v hrnčeku v mojich rukách. ,,Chcem a nechcem. Chcem, aby si sa vyskytoval v mojom živote, len si nie som istá ako veľmi." povedala som pomaly zdvíhajúc pohľad a jemne sa usmiala.
,,Tak ja asi pomaličky pôjdem a nechám ťa premýšľať. Gabriella, pozri, viem, že tým, čo som ti dnes povedal sa vôbec nemuselo nič zmeniť, ale máš čas. Nikto na teba netlačí. Ja som len rád, že už všetko vieš a to mi zatiaľ stačí." hovoril, pričom vstával z gauča a ja som sa postavila spolu s ním s úsmevom na tvári. Jeho dobré srdce sa vôbec nezmenilo. Potichu som sa zdvihla a sledovala ho smerom ku vchodovým dverám. ,,Nemusela si vstávať. K dverám som vedel prejsť aj sám, tebe bolo zle." usmial sa na mňa a jemne ma pohladkal po ramene zanechávajúc pás zimomriavok, ktoré sa mi rozležali po celom tele.
,,Som v pohode, nemusíš sa báť." úsmev som opätovala a tvárila sa, že nič. Harry sa už stihol obuť a chytať sa kľučky od vchodových dverí, pričom ich pomaličky otváral a opatrne sa na mňa zapozeral.
,,Harry?" ozvala som sa, keď sa chystal odísť a priamo sa mu zapozerala do očí. ,,Dám ti šancu, aby si mi ukázal, čo všetko vieš v ohľade dizajnu - zajtra ťa tu čakám s tvojim portfóliom presne o takom istom čase ako si prišiel dnes. " usmievajúc som sa chytila rámu dverí a oprela sa oň.
,,Platí. Tak sa vidíme zajtra. Ahoj a choď si oddýchnuť." radosť v jeho očiach bola neprehliadnuteľná a so širokým úsmevom na tvári sa vzbral dole schodmi smerom domov.
,,Ahoj." zakričala som ešte za ním a s podobným úsmevom som zatvorila dvere a následne sa o ne oprela. Znova som do toho padala, ale bolo mi to jedno.  

Ďalšia kapitola.