Neviem, čo mám k nasledujúcej časti napísať, ale veľmi sa mi páči.
Veľa vecí sa vysvetlí a tak vás len nechám čítať.
Enjoy.
_________________________________________________
,,Gabriella, pozri,
minule som ťa nechal ísť, ale dnes to nespravím.“ Vložil nohu k dverám,
čím mi zabránil v ich zatvorení a zapozeral sa mi do očí. ,,Pozri,
viem, že si šťastná, máš určite skvelý život, máš krásnu dcérku, ale chcem, aby
bolo všetko na pravej miere, tak ma prosím nechaj vysvetliť ti to do poslednej
bodky.“ Jeho naliehavý pohľad ma prinútil na chvíľu povoliť, ale potom mi
došlo, čo to vlastne povedal.
,,O čom to tu, kurva,
hovoríš?“ zatiahla som nechápavo a otvorila dvere dokorán, aby som mu
mohla všetko vytiahnuť pred oči a prinútiť ho cítiť sa tak mizerne, ako to
len šlo.
,,No ak sa nemýlim, tak keď sme sa naposledy a zároveň
po prvý raz po tej dlhej dobe stretli, bola si v škôlke a zviechala si
zo zeme malé kĺbko šťastia – čiže svoju dcérku, nie?“ zatiahol nechápavo a zapozeral
sa na mňa cez škáru dverí, ktorá sa zväčšila v momente, keď som dvere
otvorila dokorán.
,,No tak to sa riadne mýliš, môj zlatý.“ Ironicky som sa
rozosmiala a zapozerala sa do jeho krásnych očí. ,,To malé kĺbko šťastia
je moja neter a krsňa v jednom, Jaclynina dcérka. Ja som ju len bola
vyzdvihnúť, keďže Jaclyn nemohla.“ Naozaj si myslel, že už mám malú dcérku?
Nemyslí si náhodou, že som už vydatá a žijem si svoj sen?
,,Čiže mi chceš povedať, že som bol doteraz v mylnej predstave,
že si vydatá a máš dcérku?“ šokovane sa na mňa zapozeral a moje zreničky
sa rozšírili. Bingo, Gabriella, už by si asi mala so svojim životom niečo
robiť.
,,Áno, presne to sa ti snažím povedať? A vlastne, prečo
ťa to zaujíma? Alebo inak, netvár sa, že ťa to zaujíma, keď si sa na mňa tak
krásne vykašľal!“ iróniu z môjho hlasu bolo cítiť asi až na kilometre, ale
pravdou bolo, že som sa vnútri rozpadala na maličké kúsky. Tak dlho mi trvalo
vybudovať si okolo seba hradby, vyšplhať sa z tej jamy a stačí jedna
sekunda, jeden pohľad do jeho očí a moja sedemročná práca je v troskách.
,,Gabriella, pozri, viem, že som bol najväčší imbecil,
idiot, debil a všetko ostatné..“ začal a pomaličky ho trhlo smerom ku
mne.
,,Áno, to máš pravdu, to si bol.“ Skočila som mu do reči,
ale ihneď stíchla, keď sa na mňa smutne pozrel. Odrazu som mala pocit, že vôbec
nechápem, čo sa dialo na druhom kontinente, a že myslím len na moju stranu
príbehu.
,,Ale, opäť raz ťa prosím, aby si mi dovolila vysvetliť ti
to a potom ma môžeš pokojne poslať domov a už v živote ma
nevidieť.“ Vyslovil prosbu a vo mne sa niečo pohlo. Vždy som chcela
vedieť, čo sa udialo a teraz, keď mám možnosť, tak ju určite nezavrhnem
pod koberec.
,,Dobre, dobre.“ Povzdychla som si a ustúpila som mu z cesty,
aby mohol vojsť do vnútra môjho bytu. Očividne nečakal, že povolím tak
jednoducho, keďže sa na jeho tvári objavil šokovaný výraz, ale neváhal ani
sekundu a vkročil ku mne do priestoru mojej predsiene. ,,Poď za mnou a vyzuj
sa.“ Povedala som potichu, keď som za nami zatvorila dvere a vybrala sa do
kuchyne, kde som sa chystala sadnúť si na jednu z barových stoličiek.
Harry ma potichu nasledoval, aj keď som cítila ako mi jeho pohľadom prepaľoval
šiju. ,,Dáš si niečo na pitie?“ opýtala som sa, keď si sadal na miesto, kde som
si chcela sadnúť ja a váhavo sa ošila.
,,Nie, nechcem nič, ale ďakujem za opýtanie.“ Jemne sa
pousmial a ja som skoro padla z nôh. Nechápala som ako to robil. Veď
sa len usmial a ja som už nevedela, čo so sebou. Vôbec sa mi nepáčilo akú
moc mal nado mnou.
,,Tak spusti.“ Povedala som odmerane a sadla si na
stoličku oproti nemu spájajúc ruky pred sebou na stole.
,,Takže, hneď po tom ako sme sa presťahovali do Ameriky som
dostal neskutočné depresie. Áno, keď sme si ešte písali a volali, aj vtedy
som ich mal, ale snažil som sa pred tebou tváriť, že sa nič nedeje, pretože som
vedel ako veľmi by ťa bolelo vidieť ma v takom úbohom stave. Prestal som
sa baviť s otcom - raz sme sa pohádali tak veľmi, že som mu vykričal, že
je sebecký bastard, pretože hľadel iba na seba a mňa nechcel pustiť za
tebou aj keď vedel, že to bola jediná vec, ktorá by ma zachránila. Chcel som ťa
prekvapiť na tvoje narodeniny a chodiť za tebou zakaždým, kedy sa dalo.
Začal som si zarábať v neďalekej pekárni, len aby som si našetril na
letenku k tebe, ale môj otec mi to proste nedovolil a aby som to náhodou
nespravil, tak mi vzal všetky peniaze – to bol prevratný moment, kedy som
ti prestal písať a reagovať. Bol som zbabelec, myslel len na seba aj keď som to
vtedy bral, že to bude najlepšie pre teba. Nedokázal som proste zniesť, že si
na druhom kontinente, tisícky kilometrov odo mňa a ja s tým nemôžem
nič spraviť.“ Nervózne si žmolil prsty, ale zároveň sa mi celý čas pozeral do
očí, v ktorých sa mi už pomaličky začínali zbiehať slzy.
,,Prečo si si myslel, že je to pre mňa to najlepšie? Bolo to
najhoršie obdobie môjho života, vykašľal si sa na mňa len preto, že si si myslel, že je to dobré? A čo tak, aby si mi to aspoň povedal? Porozprával sa so mnou? Vieš čo všetko som si tu zažívala? Decká v škole na mňa úplne
zanevreli, Jacob s Danom ma začali šikanovať, každý deň som chodila domov
zbitá a ráno vstávala do školy so strachom, čo nové sa udeje a jediné,
čo som potrebovala si bol ty, Harry!! Nič iné len ty, každý večer som dúfala,
že sa ozveš a mne bude aspoň trochu lepšie. Potrebovala som ťa a ty si
tu nebol..“ posledné slová vety som šepkala, pretože sa mi zlomil hlas a slzy
prekonali hrádzu mojich viečok.
,,Gabi, je mi to tak ľúto.“ Zašepkal späť a postavil sa
zo stoličky vyberajúc sa ku mne. ,,Prosím, odpusť mi to. Chcem to všetko
napraviť, aspoň pozliepať kúsky, ktoré môžem, prosím.“ Chystal sa ma dotknúť,
ale ja som sa odtiahla.
,,Harry, nechápeš? Nebol si tu, keď som ťa najviac
potrebovala! Vykašľal si sa na mňa a ktovie, čo všetko si robil, keď ťa
depresie prešli!“ zvýšila som pomaličky hlas a mala som pocit, že sa
zbláznim. Sedem rokov. Sedem porazených rokov sa nevedel vôbec ozvať a teraz
ma prosí o odpustenie?
,,Vieš čo som robil?“ taktiež zvýšil hlas a začal si
vyhŕňať rukávy. ,,Chcel som sa zabiť! Nechcel som žiť bez teba a s pocitom,
že si šťastná s niekým iným a tak som si proste podrezal žily a čakal
na to, že zomriem!“ zakričal na mňa a ukázal mi svoje zápästia, na ktorých
sa črtali hrubé jazvy z hlbokých rán.
,,H-Harry.“ Odrazu som ostala ako omámená a neveriacky som
zazerala na obraz pred sebou. On sa chcel zabiť. Môj Harry sa chcel zabiť.
,,Hneď po tom ako ma otec našiel v kúpeľni ma zavreli
do nemocnice a neskôr na psychiatriu, kde ma liečili až do konca minulého
roka. Pustili ma a otec ma prijal do svojej firmy v Los Angeles. Bol
som zakríknutý, hanblivý, nevedel som žiť, ale stále som myslel na teba. Chcel
som ťa vidieť a zistiť ako sa máš a tak som sa pozviechal, vzbúril sa
otcovi, ktorý ma mal za blázna a odišiel späť do Londýna, aby som ťa tu
našiel a podarilo sa mi.“ Rozprával potichu, ale rozumela som každému
slovu a odrazu som sa cítila zle. S bolesťou v očiach som
pozerala do tých jeho, až pokiaľ sa mi nezahmlilo pred očami a začala som
padať do temnoty.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára