God's wings 14th

dnes klip, teším sa :) vyše 58 000 zhliadnutí, WTF?! :) ďakujeme :) vaša Janii

O 2 týždne neskôr

Emma

S Harrym je to vlastne rovnaké. Rovnako dokonalé. Stretávame sa skoro každý deň a po prvýkrát v živote sa cítim naozaj plne šťastná. Nie že by som predtým nebola, ale pocity, ktoré zažívam teraz sa s nijakými nedajú porovnávať. Možno by si niekto pomyslel, že som mu odpustila prirýchlo a že som bola hlúpa, ale ja som to tak cítila. Nemohla som ho viniť za niečo čo spravil, keď sme boli iba priatelia. Je pravda, že ma to mrzelo, ale Harry ma každý deň ubezpečuje o tom, že to bola len chyba a že sa to nikdy nezopakuje. Neostáva mi nič iné len veriť mu a dúfať, že to aj dodrží. Zatiaľ ma o tom dosť presvedčuje..

„Na čo myslíš?“ pýtal sa ma, keď sme sedeli na zadnom sedadle jeho auta, ruky prepletené a na tvárach šťastné úsmevy.

„Na nič.“ usmiala som sa.

„Tomu neverím.“ zasmial sa. Už ma poznal.

„No dobre. Ja..myslím len na to, že som šťastná.“ povedala som pravdivo.

„Dúfam, že mám na tom podiel aj ja.“ vytiahol sa.

„No..“ zamračila som sa. „Jasné, že hej.“ usmiala som sa.

„To som rád a len tak medzi rečou máš na zajtra nejaké plány?“ opýtal sa.

„Vlastne aj áno.“ povedala som tajnostkársky. „Na školu nám mám prísť profesor z nejakej vysokej školy a povie nám niečo o tom, akú školu by sme si mali zvoliť..podľa toho aký sme. Asi budeme robiť aj nejaký test osobnosti alebo niečo také.“ vysypala som mu informácie, ktoré sme obdržali dneska.

„A to tam budete celý deň?“

„Nie, práveže naopak. Prednášku budeme mať namiesto vyučovania. Ale bude trvať možno len dve hodiny a potom, keďže je piatok môžeme ísť domov.“ usmiala som sa.

„Tak to je perfektne načasované.“ zvýskol.

„Prečo? Čo máš v pláne?“ vypytovala som sa.

„Vieš..chalani sa na teba často pýtajú a rád by som, aby sme spolu zašli k nám domov. Čudujú sa kto ma tak zmenil. Viem, už ťa poznajú, ale tú chvíľu čo ste spolu strávili na koncerte nepočítam. Vtedy ešte nestihli zistiť aká si skvelá.“ vysvetlil mi jeho eufóriu.

„Aha..“ prehltla som.

„Deje sa niečo?“ zbadal, že som akosi stíchla.

„Nie len..sú ako tvoji bratia, čo ak sa im nebudem páčiť?“ obávala som sa.

„Blázniš? Veď ťa už poznajú a po zajtrajšku sa do teba zaľúbia. Ešte ich len budem od teba odháňať.“ zasmial sa a ruku si prehodil ponad moje rameno pričom ma silno objal.

„Keď si to myslíš.“ usmiala som sa a pohľadom zavadila o náramkové hodiny. Ukazovali pol 8, čo značilo, že je čas lúčenia. „Už musím ísť.“ povedala som smutno.

„Och! To už je toľko? Prisahal by som, že ten čas si z nás robí srandu.“ lamentoval.

„Tak zajtra, dobre? Ozvem sa ti keď budem končiť.“ povedala som a chystala sa na odchod.

„Kam si myslíš, že ideš?“ pýtal sa so zdvihnutým obočím.

 „No..kam asi?“ zasmiala som sa.

„A bez rozlúčky? zosmutnel. Jeden pohľad mi stačil na to, aby som vedela na čo myslí. Pomaly som sa k nemu naklonila. On mi prstami ľavej ruky hladil líce a pozeral mi do očí.

„Si krásna.“ povedal a jemne ma pobozkal. Ja som si prsty zaplietla do jeho curlz a do bozku sa vložila. Svojimi perami som opakovane bozkávala tie jeho a snažila si nevšímať motýliky v bruchu. Harry mi jazykom jemne prešiel po dolnej pere a mňa doslova striaslo. Vždy akceptoval, že nie som až taká odvážna, ale dnes na to akosi pozabudol. Najhoršie alebo možno najlepšie bolo, že mne to vôbec nevadilo. Mala som chuť, chcela som zažiť ozajstný bozk. Jemne som ústa pootvorila a Harryho tvár si za krk potiahla bližšie k sebe. Asi vedel čo mám na mysli, a tak jazykom pomaly vkĺzol do mojich úst. Presne som nevedela čo mám robiť, ale nechala som viesť pocitmi. Keď mi svojím jazykom jemne pohladil ten môj cítila som doslova eufóriu vo svojom vnútri. Užívala som si každý jeho pohyb, ale na mysli som mala stále fakt, že to nesmieme prehnať.

„U-už musím...“ odtiahla som sa, ale ruku som mala stále na jeho krku a jemne ho hladila za brčkavé vlásky, ktoré na ňom tak milujem.

„Budeš mi chýbať.“ obdaril ma ešte jedným bozkom a už som bola na odchode.

Piatok

Harry

„Chalani! O pol hodinu prídem aj s Emmou, poriaďte to tu! Ale rýchlo!“ kričal som na tých štyroch lenivcov, keď som sa obliekal v predsieni.

„Hej, hej.“ kričal Lou.

„Žiadne hej, Louis! Spolieham sa na vás! Liam!“ zavolal som aspoň na jedného poriadkumilovného člena a opustil dom. Nasadol som do môjho štýlového 'fára' a uháňal som rušnými londýnskymi ulicami pre svoju krásku.

„Ahoj.“ pozdravil som ju, keď ma čakala na mieste, kde sme boli zvyknutí.

„Ahoj.“ nastúpila do auta a na pozdrav ma jemne pobozkala. Nikdy sa nenabažím tých jej bozkov a po včerajšku už tobôž...

„Tak..ako dopadla prednáška?“ vypytoval som sa.

„Robila som si ten osobnostný test a výsledok ma trošku prekvapil.“ povedala skleslo.

„Prečo? Čo sa stalo?“ nemal som rád, keď sa pre niečo trápila. Vždy si k srdcu brala aj obyčajné maličkosti, aj keď tvrdila, že jej je veľa vecí jedno, nie vždy to tak bolo.

„Vyšlo mi niečo v tom zmysle, že..že sa hodím skôr na kariéru, že som dievča, ktoré si ide tvrdo za svojím. Ale ja si nemyslím, že som taká..chcem pracovať s ľuďmi, chcem im pomáhať. Ale čo ak si to len namýšľam? Čo ak som len jedna vypočítateľná karieristka, ktorá pôjde aj cez mŕtvolu?“ hlavu si oprela o ruku a smutne pozerala pred seba.

„To nie je pravda.“ chytil som ju za ruku. „Bol to len hlúpy test Emma, ktorý ťa vôbec nepozná. Ja viem aká si, viem, že si to najlepšie dievča na celom svete a že v budúcnosti spravíš isto veľa pre druhých. Proste to tak cítim a nechcem ťa vidieť smutnú a zamyslenú len kvôli nejakému kusu papiera. Tieto psychologické a osobnostné testy majú tendenciu preháňať a zaškatuľkovať. Keď som bol ešte na základke a mali sme si vybrať strednú, tiež som postúpil takýto test. Vyšlo mi niečo v tom zmysle, že som strašne tichý, nerád vystupujem pred davom ľudí a mal by som si zvoliť prácu v nejakej kancelárie...tam, kde je málo ľudí. A pozri, kde som teraz.“ zasmial som sa a pohľadom preskakoval z vozovky na ňu.

„Ďakujem..ďakujem, že mi veríš.“ stisla mi ruku a ďalej sme sa rozprávali o banalitách.

„A sme tu.“ povedal som, keď som parkoval pred veľkým bielym domom.

„Takže..veľký nádych a ide sa.“ utešovala sa a mne to prišlo milé.

„Neboj sa..sú to len obyčajní ľudia, teda..až na to, že sú to lenivé detiská.“ povedal som pravdu. „Ale rodinu si človek nevyberá.“ pokrčil som ramenami.

„Veď práve..rodinu nie.“ pousmiala sa. Spoločne sme vystúpila z môjho auta a kráčali k hlavným dverám. Emma ma držala za ruku a snažila sa vyzerať pokojne, aj keď som vedel, že to len hrá. Vstúpili sme do neveľkej predsiene a Emme som pomohol z tenkého kabátu. Z obývačky sa ozývala vrava a smiech. Len som dúfal, že aspoň nie sú holí.

„Chalani..sme tu.“ ruka v ruke sme vstúpili do obývačky. Ja som však neveril vlastným očiam. „V-vy ste poriadili?“ habkal som. Takto čisto v tej miestnosti ešte nebolo.

„Ešte sa čuduj, veď si húkal ako najatý.“ vysvetlil mi Louis, pričom stále pozeral na televízor.

„Ehm, chalani.“ prvý sa zbadal Niall. „Máme návštevu.“ povedal pomedzi zuby.

„Aspoň sme neriadili zbyto..áá ahoj Emma.“ pozdravil ju Louis a všetci ostatní sa postavili pozdraviť ju.

„Ahojte.“ povedala Emma smelo. So všetkými sa zvítala objatím a ja som cítil ako ma zapĺňa žiarlivosť. Sú to moji bratia, ale predsa. Posadali sme si na gauč a chalani začali s výsluchom. Najviac sa do toho vžil Lou, ako vždy.

 

 „Tak Emma..počuli sme, že chodíš na cirkevnú školu, takže..“

„Lou prosím.“ prerušil som ho. „Toto nie.“ vedel som, že bude mať narážky.

„Nie, to je dobre Harry, som zvyknutá. Je to len obyčajná škola, rovnaká ako iné, naozaj. Tie fámy o preškolení detí na cirkevnej škole sú klamstvá a obyčajné povery.“ povedala vyrovnane.

„No dobre.. Ale nečuduj sa, že som to vytiahol, nič iné na teba nemáme. Máš čistý register trestov, nikdy si nemala žiadne problémy..vlastne si anjel.“ zasmial sa Lou.

„Vy ste si ma 'očekli'?“ bola vydesená.

„No...“ všetci súhlasne prikývli.

„Prestaňte!“ hodil som do nich vankúše.

„Prepáč Em, robili sme si len srandu.“ náladu bola uvoľnená, a tak sa to nieslo ešte nasledujúce 2 hodiny, kým sme sedeli v obývačke a perfektne sa bavili.

„Páčiš sa im.“ povedal som jej pravdu, keď sme ležali na posteli v mojej priestrannej izbe.

„Som rada.“ usmiala sa a hlavu si zložila na moju hruď. Silno som si ju privinul a vdychoval vôňu jej vlasov. „Tak..“ zrazu sa posadila. „Toto je tá slávna izba Harryho Stlyesa?“ zasmiala sa.

„No..áno. Ale nenechaj sa vydesiť tými chlapskými vecami.“ vytiahol som sa. Ona si ma premerala a začala sa smiať.

„Chlapské veci? Myslíš tie obrazy mačiek na stenách?“

„Veď vravím..nenechaj sa vydesiť.“ vysvetlil som a stiahol ju naspäť k sebe. Začal som ju štekliť a robiť jej zle.

„Ááá Harry..p-prosíííííííím.“ asi sa jej to nepáčilo. Prestal som, ale celý som sa na ňu zvalil. Samozrejme, aby som jej neublížil. Stále mi pozerala rovno do očí a nič nevravela. Ani ja som už nemal čo povedať. Prstami pravej ruky som lemoval jej lícnu kosť a doslova sa do nej vpíjal. Cítil som ako prerývane dýchala a srdce jej bilo ako splašené. To moje bolo na tom rovnako, možno ešte horšie. Nevedel som opísať pocity, ktoré som zažíval, keď som bol s Emmou. Potreboval som byť s ňou, proste som musel. Napĺňala ma šťastím a nič mi pri nej nechýbalo. Pomaly som sa k nej naklonil a prerušil aj tú najmenšiu medzierku medzi našimi perami. Každý jej bozk som si dokonale vychutnával a dúfal, že ona tiež. Ústa jemne pootvorila a ja som jazykom rýchlo vkĺzol dnu. Nežne a s citom som pohládzal ten jej a ona ma pevne držala za vlasy. Chcel som viac, ale vedel som, že je ešte veľmi skoro a Emma bola iná. Ešte sme sa o tom nerozprávali, ale viem si predstaviť čo by mi povedala. Za iných okolností by už moja ruka hladkala jej odhalené brucho, ale toto je úplne iná situácia. Teraz som sa sústredil výlučne na bozky. Musel som sa však odtiahnuť, pretože pľúca potrebovali kyslík a ja som im, aj keď s nevôľou vyhovieť. Znovu som sa jej však zapozeral do očí a chvíľu tak ostal. Usmievala sa, bola celá rozpálená, ale vyzerala šťastne. Tiež som sa uchechtol a prehodil sa späť na posteľ. Usalašil som sa a Emmu si pritiahol k sebe. Znovu si hlavu zložila na moju hruď a spokojne dýchala. Zrazu nás však vyrušil jej zvoniaci mobil.

„Áno?“ zodvihla

„Jasné, vlak mi ide o 7.“ usmiala sa. „No..dobre, ahoj.“ zložila a vyzerala prekvapene.

„Stalo sa niečo?“ obával som sa.

„Nie, len..volala mi mama, vraj sa musíme doma o niečom porozprávať.“

„Možno to nebude nič vážne.“ utešoval som ju.

„Ja neviem, ale znela tak čudne..bola smutná.“

chcete vedieť čo sa stalo? a ako to dosiahnuť? čo tak 12+ komentárov :) som zlá, no neviem, uvidíme, či chcete pokračovanie..Janii