Skryté tajomstvá 14. kapitola

ďalšia časť :) Katka v spolupráci s Janii :) Hope u like it :)

Niekto macíkom zatriasol. „ Haló?“ opýtala som sa. Z poza macíka a kytice ruží  sa vynoril vysmiati Harry. Priklincovalo ma to k posteli.  S otvorenými ústami som naň ho hľadela ako  na ducha. Nemohla som tomu uveriť! On je TU !!

HARRY

„No ták, Paul. Prosím. Budem tam len jeden deň a v sobotu sa vrátim. Aj tak máme voľno.“ Už asi desať minúť som prosil Paula aby ma pustil do Londýna. Za Katie. Chcel som ju prekvapiť a zároveň aj potešiť.

„Harry , ale nikto sa to nesmie dozvedieť. Zase začnú klebety. A tomu sa chcem vyhnúť. Je ti to jasné?“ povedal veľmi vážnym tónom. A mne srdce podskočilo.

„Takže môžem ísť ?“ opýtal som sa celý nadšený

„Ach. Tak čo už s tebou narobím.“ Zasmial sa a ja som ho silno objal.

Otvoril som dvere a všetci chalani na mňa popadali.  Zostal som ohromene stáť ako aj chalani. Stáli za dverami a celý náš rozhovor počúvali.

„Harry ty nás chceš opustiť?“ ako prvý sa spamätal Louis. Silno ma objal až som pomaly začal strácať dych tak som vykoktal

„ Ale Loui, jeden deň  bezo mňa vydržíte. A mohol by si ma pustiť. Pretože mi dochádza kyslík.“ Mierne som ho odstrčil

„ Prečo chceš odísť?“ opýtal sa ma Liam

„ V Londýne som ešte nechal nedoriešené veci. Tak sa chcem vrátiť a napraviť to.“  Trošku som zaklamal. Aj keď im by som nikdy neklamal , ale teraz to bolo iné. Sám som nevedel čo cítim ku Katie. No bolo to niečo viac a zatiaľ som si to chcel nechať pre seba.

„ A čo sú to za ...nedoriešené veci?“  s plnými ústami sa ma  opýtal Naill.  Jasné zase niečo do seba tiská.  Nevedel som čo povedať. Pozrel som sa na chalanov každý  mal v očiach otázku ,,Tak čo sú to?,, a ja som netušil či im to mám povedať.  Očami som zastavil na Liamovi a hľadal som v ňom podporu.  On ma ihneď pochopil a rýchlo zareagoval.

„ Keď sa vrátiš , tak nám to prezradíš. Deal?“ zachránil celú situáciu.

„ Áno, áno. Ale už si musím ísť vybaviť letenku.“ Rýchlo som dodal. Toto chalanom stačilo a pomaly sa rozišli. Vďačne som potľapkal Liama po pleci a vyšiel do svojej izby. Rýchlo som zabookoval letenku a pripravil som si veci čo si zajtra oblečiem. Celý natešený som si  ľahol na posteľ. Lietadlo mi odlieta o pol siedmej. To znamená že už okolo šiestej musím byť na letisku. A potom rýchlo do nemocnice za ňou.  Ešte som si nastavil budík na pol šiestu a zaspal som.

 Na letisku som kúpil kyticu ruží a veľkého plyšového medveďa pre jej sestru. Lietadlo pri letelo do Londýna na čas. Rýchlo som si vybral batožinu  prešiel kontrolou. Pri východe  už stáli taxíky tak som do jedného nastúpil a nadiktoval som adresu.  Za necelú  pol hodinku sme už stáli pred nemocnicou a ja som vyplatil vodiča.  Celý nervózny som vošiel do vnútra podišiel som k vrátnici a opýtal som sa sestričky na akom poschodí je Katie. Na štvrtom.  Rýchlosťou svetla som vybehol hore schodmi a našiel som izbu s číslom  285.  Zastal som pred dverami a snažil sa vymyslieť niečo čo by ju asi potešilo. Jediná vec čo mi na padla bola už otrepaná, ale čo za pokus to stojí. Zaklopal som a počkal som pokiaľ za z izby neozval jej slabí hlások. Pomaly som otvoril dvere, no neukázal som sa chcel som ju držať v napätí. 

„ Haló?“ opýtala sa. Najprv som prestrčil macka a potom aj kyticu.  A až potom som prestrčil hlavu. Keď som ju zbadal, moje srdce  začalo byť na plné obrátky.  Zoširoka som sa na ňu usmial.  Podarilo sa mi to. Prekvapil som ju to. Videl som jej to na tvári. Ústa mala pootvorené a v očiach veľkú otázku.

  „ H-H-Harry.“ Zoširoka sa na mňa usmiala , podlomili sa mi kolená. Ten úsmev mi tak dlho chýbal. Tešil som sa ako malé decko. Podišiel som bližšie k posteli.

„Harry Styles.“ Vydýchla.

„ No hej. Už to tak bude.“ Zasmial som sa.  A ona sa  ku mne pridala.

„ Ja... len prepáč. Vieš nečakala som ťa tu.“ Sklopila zrak na perinu , ktorú jemne žmolila rukami.

„ Mám odísť?“ hral som sa na urazeného a ustúpil som od postele.

„ NIE!“ vyhŕkla a natiahla za mnou ruku.  „Nie , nie , nie.  Ja som to tak nemyslela. Nech ťa to ani nenapadne.  Teda... ako chceš , vieš ja  s...“ rýchlo hovorila a ja som ju prerušil.

„ Neboj, ešte neodchádzam.  Aspoň nie teraz.  Zostanem tu.“   Opäť som podišiel  bližšie  k nej. Ako jej to mohlo napadnúť , že chcem odísť. Moja malá.

„ Dúfal som , že ťa to poteší. A plus doniesol som ti kvety.“ Podal som jej  kyticu ruží. „ A tento tu.“ Zatriasol som macom „ Je pre tvoju sestričku, rád by som ju spoznal.“ Vygúľala na mňa také veľké oči aké som hádam ešte ani nevidel.

„Čo-čo-čože?“ opýtala sa ma prekvapene. 

„ No.. vieš ja som dúfal, že.. ako to povedať...“ nedokončil som vetu pretože ma  prerušila.

„ Nie, nie, Harry, nie je to úžasné. Ďakujem. Fakt, veľmi pekne ďakujem. Aj za Sofi. Vieš , ja len ,že darček som už nedostala ani nepamätám. A hlavne nie ,takto bezdôvodne.“ Zostal som stáť v nemom úžase. Nastavila ruky aby ju zobrala do ruky. Automaticky som jej ju podal ale moje myšlienky sa uberali inam. Darček? Ako to? Veď, to je samozrejmosť ,že ak idem niekoho navštíviť tak mu donesiem aspoň maličkosť. A toto bola maličkosť. No vtedy mi to doplo. Ako by mohla dostávať darčeky keď má takého otca ako má. Prišlo mi jej ľúto, no rýchlo som to zakryl.  Opäť som sa na ňu pozrel. V očiach jej hrali  veľké iskričky a mne  podskočilo srdce od šťastia. Kytica bola pomaly väčšia ako ona sama. Privoňala kvetom a jemne zavrela oči. Plnými dúškami si užívala vôňu, kvetov.  Niečo zamrmlala , ale nič som jej  nerozumel.

Po chvíľke ticha povedala. „Moje obľúbené.“  Usmiala sa na mňa. Najprv som nepochopil , ale tak mi to došlo. Hovorila o kvetoch.

„Ó tak som  naozaj rád , že som ťa potešil.  Čo keby sme išli odniesť macíka aj Sofí?“ opýtal som sa jej.

„Veľmi rada by som išla ale najprv musím privolať sestru aby mi to povolila. Aj tak som plánovala ísť za ňou ešte pred operáciou.“ Stlačila tlačidlo a o chvíľu vo dverách stála mladá zdravotná sestra

 „Slečna Brown? Volali ste ma? Vidím ,že máte hostí.“  Usmiala sa na mňa.

„Ja som sa len chcel spýtať či by som mohla ísť navštíviť sestričku.“ Povedala potichu.

„Pravdaže môžete, myslím, že bude rada. Ale nemôžete ísť sama.“  Napomenula ju.

„Ja na ňu dám pozor.“ Povedal som  a usmial sa na sestru.

„Tak fajn. O poschodie vyššie izba 408. Je na intenzívnej starostlivosti. Katie a nezabudnite si  župan.“ Zasmiala sa a odišla.

„Vuhu. Harry budeš taký dobrý a podáš mi ten župan.“ Ukázala na župan ktorý visel na dverách. Zvesil som župan a podal som jej ho. Ona už sedela celá vysmiata na posteli a naťahovala si stuhnuté údy.
„Nech sa páči.“ Povedal som jej a usmial sa.
„ Vďakaa.“   Pomaly sa postavila ale pri dotyku som zemou stratila rovnováhu a zakolísala sa. Automaticky som natiahol ruky k nej a zachytil som ju za boky.  Zľakol som sa , že by sa jej mohlo niečo stať.

„ Pozor , pomaly.“ Pridržal som ju  pokiaľ sa  poriadne nezababušila do župana. Pozrela sa na mňa tými jej veľkými azúrovými očkami  a ja som jej za ucho zasunul neposlušný ryšavý prameň vlasov. Do tváre sa jej nahrnula červeň a sklopila zrak. Bola taká roztomilá a krásna.

„Ideme?“ opýtal som sa jej keď už bola vychystaná.  Prikývla a ja som jej nastavil rameno.

„Aký je z teba gentleman.“  Zasmiala sa, jemne sa  ma chytila ako keby sa ma bála. Ani som necítil jej váhu, ani len trošku sa neoprela o mňa. Bolo na nej vidieť ,že chce byť silná ale ako sme vyšli z izby nohy sa jej trošku podlomili a ona sa ma poriadne chytila. Musel som sa pousmiať.

 Výťahom sme sa vyviezli o poschodie vyššie a hľadali sme izbu 408.
„ Aha , pozri tam je to.“ Ukázal som na dvere. Otvoril som jej dvere.
„Keď už gentleman, tak poriadny.“ Usmial som sa na ňu a ona mi úsmev opätovala.  Pustil som ju pred seba ale  hneď ako vošla , zamrzla na mieste. 
„Katie?“ opýtal som sa jej no ako náhle som vošiel do izby pochopil som.

chcete novú časť ? tak 6+ komentov :) a rovnako aj GW, ešte tam nie je dostatok :)