Dreams come true. 34.kapitola

Sľúbila som - je to tu!

Zajtra ráno odchádzam do Paríža odkiaľ idem do Anglicka, tak sa nečudujte, ak by som sa náhodou neozývala.

Anyways, v nedeľu by som už mala byť doma, takže dúfam, že nebudem natoľko rozbitá, aby som nevládala písať.

Chceli by ste príspevok o tom, ako bolo? alebo nie? Vlastne neviem.

Ak áno, tak píšte dole do komentárov.

Let's get into it!! 

(PS: je nudná, ale z každého rožka troška, na "akciu" si počkáte)

______________________________________________________________________

,,Pamätáš si, kde sme zaparkovali auto?" opýtal sa ma Liam, keď sme po dlhom lete pristáli na Letisku Heathrow a snažili sa opustiť priestory letiska.
,,Myslím, že áno. Ty nie?" zasmiala som sa štuchajúc mu do ramena, aby sa aspoň trošku prebudil a rozveselil.
,,Nie, nejako mi to vypadlo." prispato sa usmial a ja som ho mala chuť vybozkávať za to, aký je rozkošný.
,,Tak poď." ukázala som smerom k dverám a vybrala sa ako prvá nájsť stratené auto. Bolo pol štvrtej ráno, takže som nečakala žiadne prekvapenie v podobe novinárov. K otvoreniu bočného východu mi chýbalo len pár krokov, keď ma Liam zozadu oblapil okolo pása a potiahol od dverí.
,,Pôjdem prvý." objasnil mi, keď som sa na neho nechápavo zapozerala a nahol sa k dverám, aby sa mohol presvedčiť, že okolie východu je bezpečné. Keď ho jeho výhľad upokojil, nahol sa k mojej dlani a potiahol ma za sebou. ,,Musíš byť viac opatrnejšia!" pokarhal ma, keď sme sa čo najnenápadnejšie snažili dostať k autu a ja som ostala zaskočene stáť v strede cesty.
,,Prepáč." zašepkala som sťahujúc si hlavu medzi plecia a pohla sa z miesta. Chápala som, že bol zaspatý, nervózny aj nahnevaný na Zayna a na to, čo urobil, ale nemá žiadne právo vybíjať si svoju frustráciu na mne. Dobrá nálada, ktorá mnou panovala bola razom preč a jej miesto nahradila zakríknutosť. Nemala som rada, keď bol na mňa niekto nepríjemný len kvôli tomu, že mal nejaké problémy, za ktoré som vonkoncom nemohla. ,,Auto máš tam." ukazovákom som ukázala na čierneho range rovera, ktorý stál opustený na kraji parkoviska. Liam si to bez slova namieril k nemu a ja som ako poslušný psík nasledovala jeho kroky.
,,Ukáž, dám ti tašku do kufra." povedal už jemnejšie a ja som mu bez slova podala tašku a sadla si na miesto spolujazdca. Líce som si priložila k príjemne studenému oknu a zapozerala sa do tmy, ktorá panovala vonku čakajúc na Liama. Chcela som si už konečne ľahnúť do mäkkej postele a poddať sa ríši snov.
,,Láska, prepáč, že som bol tak nepríjemný. Ty za nič nemôžeš." započula som pri uchu a mierne otočila hlavou, aby som s ním nadviazala očný kontakt.
,,To je v poriadku." šepla som a otočila sa späť k oknu, aby som si zatvorila oči.
,,Znova som to posral." šepol viac-menej pre seba a naštartoval. Nepovedala som ani slovo, iba sa otočila na druhú stranu a oprela si hlavu o jeho rameno ponárajúc sa do ríše snov.

***

,,Nemôžem uveriť tomu, že pozajtra začína škola. Veď ešte pred týždňom som vyvaľovala šunky v Dubaji." zaplakala som tlačiac veľký nákupný košík pred svojim telom a zapozerala som sa na Nickie, ktorá sa usmievala na svoj telefón.
,,Niečo mi hovor. Na začiatku prázdnin som si myslela, že to zbehne príliš pomaly, ale teraz? Mám pocit, že prázdniny trvali len niekoľko dní." uznala mi za pravdu a telefón si hodila do kabelky.
,,Niall?" zasmiala som sa, keď sa z jej tváre nejako nevytrácal úsmev a jej líca sa v sekunde naplnili červeňou. ,,Niall." odpovedala som si vediac, že mám pravdu a rozosmiala som sa.
,,Nemôžem za to, že som zaľúbená!" obraňovala sa a ja som sa rozosmiala ešte viac.
,,Neboj sa, poznám to." vyplazila som na ňu jazyk a do košíka vhodila ďalšiu zbytočnosť, ktorú som vôbec nepotrebovala.
,,Ja viem, že áno a ver mi, že niekedy vyzeráš ešte horšie ako ja." zasmiala sa a štuchla ma do ramena, čo skoro spôsobilo nehodu medzi mnou a nejakou starou tetou oblečenou od hlavy po päty do ružova.
,,Myslím, že horšie ako ona vyzerať nebudeme." zasmiala som sa a hlavou pohodila smerom k nej.
,,Dúfajme." zasmiala sa a natiahla sa po veľkom melóne. ,,Dnes večer ideš, však?" hodila na mňa psie oči a ja som si povzdychla. Úplne som zabudla.
,,Myslím, že áno. Liam ešte nič nespomínal tak neviem, či nemá iný plán, ale asi pôjdeme." ubezpečila som ju, keď som videla ako sa na mňa škaredo pozrela, keď som sa nevyjadrila jasne.
,,Máš.." chcela povedať, no v tom mi niekto pobúchal po pleci a ja som sa otočila. ,,Uvidela som dievča asi v mojom veku ako sa na mňa milo usmieva a za ňou stáli ešte ďalšie dve.
,,Ahoj." povedala a nervózne sa ošila. Netušila som, čo chceli a tak som sa len nechápavo pozrela na Nickie a späť na dievčatá. ,,Nie si náhodou Lea a tamto Nicola?" ukázala na mňa a neskôr na Nickie. Myslím, že už mi dochádza čo chcú.
,,Uhm, áno sme to my." zamumlala som opatrne a zazrela na Nickie prosiac o pomoc.
,,Noo, Ja som Emily, toto je Megan a Sierra. Sme vaše veľké fanúšičky a chceli sme vám povedať, že s chalanmi tvoríte páry snov, a že vám to veľmi pristane a držíme vám palce!" natešenie v jej očiach bolo viditeľné až sa to pomaly presúvalo na mňa a ja som sa pristihla ako sa usmievam.
,,Ste zlaté, ale nemáte byť prečo naše fanúšičky, nič také závažné sme neurobili." usmiala som sa a chytila Nickie okolo ramena.
,,To nevadí. Ste úžasné. Obidve!" podotkla Sierra myslím a do líc sa jej vkradla červeň.
,,Ďakujeme." povedala Nickie a na jej tvári sa zjavil ešte širší úsmev.
,,Môžeme sa s vami odfotiť? Prosím. Nikto nám neuverí, že sme vás stretli." Megan mala v sekunde telefón v ruke a podávala ho Nickie, aby odfotila skupinovú fotku so mnou. Nechápala som, čo sa dialo, ale bolo to príjemné po dlhej dobe počuť aj iné veci, než to, že som zlatokopka a podobné.

***

,,Mami, som doma." zakričala som zničene, keď som vstúpila do domu a snažila sa z nôh zhodiť topánky, v ktorých sa mi piekli nohy. Londýn bol ešte aj v septembri nezvyčajne horúci.
,,Ahoj zlatko, ako bolo v škole?" začula som ozývajúc sa z kuchyne, kde som si to namierila a z pleca som zhodila tašku rovno ku schodom, aby som na ňu nezabudla, keď pôjdem do izby.
,,Prosím, to väzenie mi ani nespomínaj." zafňukala som. Človek by si myslel, že aspoň na svoje narodeniny bude mať pokoj od učenia a blbostí spojených s ňou, ale také veci sa dejú asi len v rozprávkach, pretože dnešný deň bol peklo. Dve hodiny matematiky a dejepisu človeku dajú zabrať, nehovoriac o chémii.
,,Prečo? Mala si sa zle?" opýtala sa ma s úsmevom a ja som na ňu škaredo zazrela. Vedela som, že si zo mňa robí srandu, ale mohla by byť trošku miernejšia.
,,Nemáme niečo dobré pod zub?" snažiac sa zmeniť tému som sa na ňu pekne pozrela a čakala, že mi povie dobrú správu.
,,Nevedela som kedy prídeš a tak som nevarila, ale ak chceš, tak môžeme zájsť niekam na obed. Spravila som si pár hodín voľna a tak sa môžme aj niekam zatúlať." návrhom zmazala moju pochmúrnu náladu a na mojej tvári sa rozležal úsmev.
,,Beriem. Daj mi 15 minút na regeneráciu a hneď som dole." usmiala som sa vstávajúc z barovej stoličky a rozbehla som sa do izby. V okamihu som vzala tašku, ktorá vážila prinajmenšom 10 kíl a vybehla hore schodmi na prvé poschodie mieriac si to do svojej izby. Dlaňou som stlačila kľučku a otvorila dvere do vlastného kráľovstva. Tašku som položila na jej obvyklé miesto na stoličku a vybrala sa ku skrini, aby som sa mohla prezliecť z prepotených vecí a dať si rýchlu sprchu. Môj rýchly krok sa zastavil, keď som si všimla niečo nezvyčajné položené na mojej posteli. Veľká modrá krabica trónila na mojich obliečkach akoby tam bola doma a ja som sa k nej nahla zdvíhajúc hornú časť čím som odhalila krásne čierne koktejlové šaty. Jemná látka mi pohladila pokožku a ja som sa v sekunde zamilovala. Pohľadom som prečesávala priestor hľadajúc náznak majiteľa, ale jediná vec, ktorú som videla bola biela obálka s mojim menom na vrchu. Prstami som zovrela tenký kus obálky a vytiahla som papier, do ktorého som sa s radosťou začítala. Dnešný deň možno nebude tak zlý ako sa zdá.

Komentáre? :))