Imagine Stories..: Dance to Love :) 25.kapitola

Dievčatká moje najkrajšie ;) cukerlíky moje! :)
Prinášam Vám 15. kapitolu Dance To Love, ktorá sa popravde nepáči ani mne samej..vôbec..príde mi blbá..taká o ničom..ale keď som chcela, aby ste ju mali dnes tak to sem musím pridať..ešte k tomu je aj krátka tak..:/ ..nehnevajte sa na mňa, ale som nejaká mimo..včera som sa pohádala s mojou kamarátkou, z čoho vyšlo, že som zas najhoršia len ja a nálada mi padla tak, že som nemala chuť ani písať..prepáčte mi prosím..:) aj tak Vás ľúbim! :*

Chcem poďakovať za prenádhernú návštevnosť, ktorá mi dokáže stále vyčarovať úsmev na tvári aj dokonalé komentáre k mojim častiam..ani si neviete predstaviť, čo pre mňa znamenajú a hlavne, čo pre mňa znamenáte vy! :)

Ľúbim Vás! :*
So hope u like it! I would! :D počúvam Take Me Home :) (najdokonalejší!)
________________________________________________________

Nicole

,,Ďakujem, že si prišla"smutne som sa pousmiala, keď som nastúpila do známeho auta pred našim domom.Domii nič nepovedala, len sa smutne pozerala na volant pred sebou.Na zadné sedadlo som hodila tašku a poslednýkrát som skontrolovala, či mám všetko potrebné k letu.
,,Si si istá, že to chce spraviť? Nicole? Prečo?"opýtala sa ma bez emócii, pričom
pohľad stále držala na volante
,,Domii nemám na vý.."chcela som podotknúť, no ona mi skočila do reči
,,Žiadne, že nemám na výber neberiem!Nicole tu máš nás!Nechápem prečo to robíš!Čo budeš robiť v Amerike?Pôjdeš do toho bytu, kde bývala Sann?Čo ti to pomôže?!"doslova na mňa kričala a konečne sa mi pozrela do očí
,,Ja neviem!Chápeš?! Neviem, ale potrebujem odtiaľ vypadnúť!Potrebujem sa s tým vyrovnať.Ak nechceš ani na to letisko ma nemusíš odviezť.Kľudne pôjdem taxíkom!Ja nevládzem Domii..Ja proste potrebujem vypadnúť.."poslednú vetu som povedala skoro nečujne a tak zúfalo až sa mi do očí tlačili slzy.Chcela som sa vziať a odísť, ale Domiina ruka ma zastavila
,,Nie!Ideš so mnou!Pôjdem s tebou až do NYC a potom sa vrátim späť!Musím vedieť, že si došla v poriadku"povedala a stiahla ma naspäť na sedadlo.slzy už prekonali hrádzu mojich očí a ja som ju objala.Potrebovala som cítiť niekoho objatie.O chvíľu ma pustila a vydali sme sa na cestu..

,,Ďakujem, že to pre mňa robíš"usmiala som sa na Domii, keď sme sa usadili v lietadle.Domii ma chytila za ruku a pozrela sa do zeme.Otočila som sa k oknu a rozmýšľala som.
,,Vážení cestujúci, o 4 minúty odlietame.."ozvala sa letuška z rohlasu a ja som sa uvedomila.Čo to robím?Opúšťam jedinú osobu, ktorú milujem najviac na svete? som normálna?
,,Prepáčte"zavolala som na letušku, ktorá sa s excelente hraným úsmevom presunula ku mne a nahla sa, aby ma lepšie počula ,,Chcela by som vystúpiť"kŕčovito som povedala a cítila som ako sa Domii rozžiarila
,,Ale to nemôžete"zaskočene začala hapkať letuška.To akože what?!
,,Prečo by sme nemohli?"nechápavo som sa na ňu pozrela a zberala som sa na odchod.Domii so mnou a s úsmevom od ucha k uchu.
,,Pretože..pretože"začala koktať
,,Vidíte? ani sama neviete.Tak prosím pustite nás"usmiala som sa, ale mala som chuť vyšklbať jej oči.Chcela som byť so Zaynom.
,,Čo sa deje? Prečo chce to dievča vystúpiť? Je niečo s lietadlom?!"ozval sa zrazu jeden pán zo zadu.Videla som ako letuška zbledla a ja som vedela, že mám vyhraté
,,Pane nič sa nedeje.Ukľudnite sa a sadnite si"snažila sa zachrániť situáciu, ale ujo sa len tak nedal
,,Tak, keď sa nič nedeje prečo nás nechcete dočerta pustiť?"navážila som sa do nej..

,,Nicole som rada, že si sa spamätala"pousmiala sa Domii, keď sme sa dostali von z terminálu, ale namiesto toho, aby som sa usmiala som zbledla.Zozadu sa na nás rútila letuška spolu s dvomi SBSkármi za zadkom
,,Domii?"neisto som sa na ňu pozrela a hlavou som pohodila smerom k nim
,,Do riti..Nicole musíme niečo spraviť lebo nás čaká malér..omdli..omdli..máme výhovorku"precedila pomedzi zuby a ja som sa ako na povel strepala na zem
,,Ááách!"spravila som grimasu a padla som na zem.O pár sekúnd na to som cítila ako sa nadomnou skláňajú zdravotníci a keď som si myslela, že stačí otvorila som oči ,,Och ďakujem..je mi dobre..len závrat"pousmiala som sa a tvárila som sa zničene, lenže oni si to nezobrali vážne a hneď na zemi mi zmerali tlak a svietili mi tou baterkou do eyes.
,,Absolútne vyčerpanie organizmu"znel ich rozsudok a hneď na to ma pustili s odporúčením, aby som na druhý deň navštívila lekára..

Zayn

,,Nicole si doma?!"kričal som na celý dom, keď som odomkol.Dala mi kľúče, aby som nemusel vyzváňať.Vrátil som sa o hodinu skôr, pretože som mal čudný pocit.Nikto sa mi neozýval a tak moje srdce stiahlo v nepríjemnom kŕči.Čo ak? Pre boha nie..Zhodil som všetko nepotrebné, čo na mne vyselo a vybehol som hore schodmi odkiaľ som si to zamieril rovno do jej izby.Keď som zastal vo dverách mráz mi prešiel po chrbte akoby bol december a nie stred júla.Všetky šuplíky na komode boli otvorené a veci z nich chýbali.Celá izba bola naruby a mne to došlo.Ona ma opustila.Nechala ma tak.Bez rozlúčky bez všetkého.Pomaly som sa dotackal na posteľ, kde som si sadol.Nemohol som tomu uveriť,Nechápal som tomu.Prečo?Prečo to spravila?Siahol som do vrecka a vytiahol som mobil.Vytočil som jej číslo a dúfal som, že mi to zdvihne.Na prvýkrát nič.Moje srdce sa pomaly roztrhovalo na maličké kúsky.Na také malé, že ich nikto nezlepí naspäť dokopy, jedine ona.Mobil som hodil na posteľ vedľa seba a tvár som si nechal padnúť do dlaní.Slzy sa mi tlačili do očí, ale snažil som sa ich zatlačiť tým, že som prižmúril oči.O pár sekúnd na to sa perina vedľa mňa rozozvučala a na displeji sa objavilo Nicolino meno
,,Nicole?"ozval som sa rýchlosťou blesku nahnevaným, smutným a zároveň šťastným a uvoľneným hlasom.
,,Zayn ja.."ozvala sa, ale..

Nicole

,,Nicole?"ozval sa mi skoro nečujne najviac nahnevaným hlasom.Bála som sa, že sa nahnevá, a že som to dokašľala všetko
,,Zayn ja.."ozvala som sa, ale zrazu sa mi zatočila hlava.Ďaľší závrat už nevydržím.O pane bože.Zatmelo sa mi pred očami a cítila som ako padám na chladnú zem.Z diaľky sa mi ozývali hlasy vystrašenej Domii a ešte vystrašenejšieho hlasu Zayna z telefónu..

Keď som otvorila oči svietilo na mňa ostré svetlo.Myslela som si, že je to slnko, ale niečo mi hovorilo, že to tak nieje.Počkala som kým si môj zrak zvykne a potom som sa rozhliadla.Zľakla som sa pretože som ležala v nemocnici.V rukách som mala napichané samé ihly a všetko mi tu pripadalo strašidelné.Začala som sa vystrašene vrtieť, pričom som rukou narazila do niečoho tvrdého.Pozrela som sa, čo, alebo kto to je a zistila som, že je to Zayn, ktorý sa pomaličky začínal prebúdzať.Keď sa spamätal rýchlo zdvihol hlavu a naše pohľady sa stretli
,,Nicole ty si v poriadku.Ježín ako som sa bál!"kričal a začal ma fascinovane (?) hladiť po tvári
,,Zayn..p-prosím prepáč mi.."vyhapkala som a do očí sa mi nahrnuli slzy..