God's wings 41st

Ďakujem za všetky vaše komentáre, ani neviete čo to pre mňa znamená :)

Hope u like it..Janii

Emma

Prosím Harry, prosím, zdvihni to, prosím. Cesta taxíkom do 'hlavného stanu' sa premenila skôr na modlitbu a nie pokojnú vyhliadku. Harry mi už hodinu nedvíhal mobil a ja som bola viac než znepokojená. Vlastne, začínala som sa o neho báť. Možnosť, že sa na mňa len hnevá a nedvíha mi naschvál, som vylúčila, pretože si nemyslím, že by sa správal až tak detinsky. Sme predsa dvaja dospelí ľudia, ktorí si veci vedia vyriešiť aj bez zbytočných scén...aj keď tých už dnes bolo.

 Vonku sa už stmievalo, ale ja som si to aj napriek namierila ku chalanom domov. Harry môže byť len tam, v duchu som si opakovala a tým sa snažila trochu sa upokojiť. Je pochopiteľné, že sa hnevá a chce ma 'vytrestať'. Mal na to právo, len som sa o neho bála. Taxík konečne zaparkoval pred tým správnym domom, šoférovi som poďakovala, zaplatila a rýchlo utekala k hlavným dverám. Zhlboka som sa nadýchla a zaklopala. Najprv raz, potom druhý krát, pridala som aj zvonček, ale stále nič. Začala som strácať pevnú pôdu pod nohami, keď konečne.

„Och, vďaka Bohu,“ vydýchla som si, keď mi po niekoľkých zvoneniach konečne niekto otvoril. Bola som natoľko rozrušená, že som už ani nevnímala kto to bol. Musela som sa zahľadieť, aby som rozoznala jeho tvár. Bol to Liam. „Liam, prosím, kde je Harry. Nemôžem sa mu dovolať,“ vysvetľovala som mu. „Najprv mi len nedvíhal, ale teraz si vypol mobil nadobro. Prosím, povedz mi, kde je?“ žiadala som ho.

„Neviem,“ vydýchol s umučeným výrazom.

„Akoto, že nevieš?!“ bola som zúfala a toto som naozaj nečakala.

„Odišiel a nepovedal kam,“ objasnil mi. „Poď ďalej.“ Biele dvere otvoril dokorán a ja som vstúpila. Z obývačky sa už neozývala vrava. V celom dome bolo hrobové ticho.

„Liam, nehovor mi, že ti nepovedal kam ide. Vždy niekomu povie, ak sa niekde chystá a tebe prvému.“ Snažila som sa 'chytiť slamky'.

„Nemysli si, že som sa ho nechcel opýtať, ale on mi nedal šancu opýtať sa. Len sa zrazu zobral a odišiel. Tesne po tom ako si odišla ty. Len som počul ako si berie kľúče a už ho nebolo. Žiadna rozlúčka, žiadne vysvetlenia. “ V tom, aby som sa nezosypala mi naozaj nepomáhal.

„Predsa nemohol len tak odísť, bez vysvetlenia. To sa na neho nepodobá,“ začínala som sa báť.

„Asi potreboval byť sám,“ pokrčil ramenami. „Každý to občas potrebuje. On nie je výnimkou, je predsa len človek,“ usmial sa a pohladil ma po pleci.

„Ako môžeš byť taký pokojný? Čo ak sa mu niečo stane?“ Možno som vážne myslela na najhoršie.

„Je už dospelý Emma, nemôžem mu prikázať, aby ostal doma. Aj keby som chcel,“ povedal. „Poznám ho, neboj sa. Potreboval si len pretriediť myšlienky. Do večera sa určite vráti,“ upokojoval ma. „Emma, prepáč, ale vyzeráš hrozne. Poď, spravím ti čaj.“ zobral ma za ruku a ťahal do kuchyne.

„Neviem byť taká pokojná,“ vzdychla som si a snažila sa potlačiť slzy, ktoré mi napĺňali oči.

„Nič sa mu nestane, sľubujem,“ usmial sa a ďalej pokračoval v smere do kuchyne. Tam nás už však niekto čakal. Skôr všetci.

„Vďaka Bohu,“ zvolala Michelle a hodila sa mi okolo krku.

„Ty vieš, kde ja Harrold, že?“ spýtavo sa na mňa pozrel Niall a mne vtedy došlo, že moje obavy nie sú len moje. Liam je otec, Daddy, a je samozrejmé, že nás chce upokojiť, aj keď ani on sám svojim slovám neverí.

„Nie, Niall, neviem,“ priznala som a sadla si za stôl k mojej rodine.

„Toto spravil iba raz,“ spomínal Niall pričom si k sebe pritiahol Michelle. „Po Savannah,“ vydýchol a ja som si uvedomila ako veľmi som mu musela ublížiť. Od prebratia v kóme mu to iba sťažujem. Chris bol poslednou kvapkou. A moja matka? Pohár už dávno pretiekol, dávno.

„Bojím sa o neho,“ priznala som a odpila si z letného čaju, ktorý mi Liam položil pred nos.

„Vráti sa, nebojte sa.“ Liamov pokojný hlas ma upokojoval, ale jeho oči hovorili niečo iné. V malej kuchyni, ktorú pre Niallov posledný incident s koláčikmi a skoro požiarom museli prerobiť, stálo deväť ľudí. Deväť ľudí, ktorí mysleli len na svojho kamaráta. Nikto sme nevedeli kde je. A ja? Ja som bola na vine. Ja a moja rodina. Len my sme všetkému na vine. Keby nebolo mňa nič by sa nestalo. Harry by si žil pokojný život. Bezo mňa...

„Skúsim mu ešte zavolať,“ vyhlásil po chvíľke ticha Zayn a z vrecka vytiahol svoj čierny iPhone. Hrnček nedopitého čaju som kŕčovito zvierala v rukách a myslela len na to, čo môže v tejto chvíli robiť. Kde je, s kým, či je v poriadku.

 „Nedostupný,“ skonštatoval Zayn a mobil položil na linku. Všetci sme boli viac než skleslí. Báli sme sa, a ja samozrejme najviac.

„Možno sa išiel len opiť, poznáte ho,“ zasmial sa Louis, čo nás všetkých prebralo.

„Vždy povedal kam ide,“ oponoval mu Niall. Pripadalo mi, že je na tom zo všetkých najhoršie. Je z nás najcitlivejší a takého situácie nezvláda ľahko.

„Spravme konečne niečo!“ hysterčivo som zvolala. „Už to nevydržím,“ smrkla som.

„Mám to!“ Zvolal Liam a uprel na mňa svoj pohľad. „Ja a Lou obehneme všetky známe bary a Niall so Zaynom navštívia jeho najlepších kamarátov. Nemohol sa predsa prepadnúť pod zem,“ usmial sa a svoj pohár, ktorý bol plný čírej vody, ktorú ani neochutnal, položil do dresu. „Tak ideme, alebo čo?!“ Všetci len prikývli a kráčali do predsiene.

„A čo ja?! Azda tu nebudem sedieť?“ Prekvapene som sa opýtala.

„Niekto musí ostať doma, ak by sa Harry vrátil,“ vysvetlil mi a slabo ma objal. „Nájdeme ho,“ pošepol mi a ja som len prikývla.

„Všetko bude v poriadku, neboj sa,“  chlácholila ma Michelle, kým sme sedeli v obývačke. Bola som celá uplakaná, útlym telom mi triaslo a telefonáty od chalanov typu: „Stále sme ho nenašli“, „Stále nič.“ alebo „Nevzdávame sa.“, mi veľmi nepomáhali. Aspoň, že som mala pri sebe Michelle. El, Dan aj Pezz odišli. Je už neskoro a všetky tri majú na zajtra nejaké plány. Nezazlievam im to, to ani v najmenšom.

„Čo ak sa mu niečo stane?“ krútila som hlavou. „Nikdy by som si to neodpustila.“ Nikdy!

„Nemysli hneď na najhoršie Em. Harry je dospelý, vie sa o sebe postarať. Proste len potreboval vypnúť. A debil, urobil to tým najnevhodnejším spôsobom,“ zasmiala sa.

„Ďakujem, že si pri mne,“ usmiala som sa.

„Už by si mi mohla konečne povedať ako to bolo, hm? Všetko sa zdalo byť perfektné, ale ako náhle sa tu objavil Chris, všetko padlo,“ nechápala. „Veď je tu predsa len dva dni a všetko stihol pokaziť? Nerozumiem,“ mračila sa a krútila hlavou.

„Je to komplikované,“ priznala som. „Za všetko môže moja matka.“ V mysli som sa vrátila naspäť k Chrisovi. Jeho 'spoveď' mi totiž konečne otvorila oči. Ľutujem len to, že sa to nestalo skôr.

„O čom to hovoríš?“ smiala som sa, keď mi Chris s vážnym tónom oznámil, že mi musí povedať niečo veľmi vážne.

„Harry má možno dôvod na to, ako sa správa,“ povedal so zatajeným dychom.

„Chris, prosím, povedz mi, čo tým myslíš,“ vyzvala som ho.

„Nechcem, aby si sa na mňa hnevala,“ prosil ma.

„Chris!“ Všetky bunky v tele som mala ako v ohni.

„Keď som prišiel...tvoja matka ma požiadala, aby som si s tebou začal. Vraj s Harrym nie si šťastná, len ťa využíva, aby niekoho pri sebe mal. Opísala ho ako toho najhoršieho človeka na svete, veri mi. Povedala mi, že za to, čo sa ti stalo v Amerike môže iba on. Že to všetko narafičil, aby sa on aj s tou svojou skupinou zviditeľnil. Ďalej mi povedala, že mám spraviť všetko pre to, aby sme boli spolu. Vraj nevieš čo je to pravá láska a so mnou ju zažiješ, vieš ja...“

„Nie, Chris,“ prerušila som ho. „Len mi prosím povedz, či si jej uveril,“ na viac som sa nezmohla.

„Najprv áno, priznávam. Ale ako náhle som ťa s ním videl...vieš Em, pochopil som, že to nemôže byť pravda. Nikdy som ťa s nikým takú šťastnú nevidel. Emma, ty si doslova žiarila. A keď si mi povedala, že ho ľúbiš, neboli to len slová. Ty sa pri myšlienke na neho vznášaš. Ty ho miluješ, Emma. A ja v tvojom šťastí stáť nemôžem, aj keby som chcel.“ Sklonil tvár a pozoroval šnúrky na svojich topánkach.

„Vieš čo je najhoršie Chris?“ chytila som ho za ruku a stiskom naznačila, aby sa na mňa pozrel. Poslúchol. „Že na okamih som jej uverila aj ja.“

„Toto nemyslíš vážne?“ pýtala sa ma Michelle s otvorenými ústami. „Tvoja matka je...“

„Monštrum?“ doplnila som ju so smiechom zmiešaným s bolesťou, ktorej sa nezbavím pokým neuvidím Harryho a neospravedlním sa mu. „Chris mi ďalej povedal, že sa mu moja matka chválila s tým, ako nepekne sa k Harrymu, počas mojej kómy, správala. Už sa ani nečudujem, že Harry nechcel chodiť k mojej matke ani na krátke návštevy. Vieš, myslela som si, že sa to bude dať, že sa budú akceptovať, ale moja mama toho asi nie je schopná.“ Pravda, ktorú som si nechcela dlho priznať ma dobehla sama. Neutiekla som jej. Aj keď jej to trvalo, nakoniec sme sa stretli tvárou v tvár.

„A čo si urobila potom?“ pýtala sa Michelle.

„Vieš, chcela som ísť za mamou a povedať jej všetko čo som v tej chvíli cítila, ale uvedomila som si, že to nie je správne. Radšej som sa snažila dovolať Harrymu, ale vidíš, ako to dopadlo. Som tu,“ pokrčila som ramenami a oprela sa o gauč. „Kiež by som vedela vrátiť čas,“ vzdychla som si a zavrela oči, kde bola tma taká jednoduchá. Z krátkeho oddychu ma však vyrušilo buchnutie dverí. V okamihu som bola na nohách a nasledovala hlasy.

„Harry!“ vykríkla som.

„Žiaľ,“ pokrútil hlavou Liam a kľúče od auta položil na malý drevený stolík. „Nikde sme ho nenašli,“ priznal a ja som už len cítila ako ma Michelle zviera vo svojom náručí a snaží sa ma utíšiť.

„Ak by si niečo potrebovala, kľudne príď, dobre? Budem v Niallovej izbe.“ Hovorila mi Michelle, keď som sedela na posteli v Harryho izbe, niečo po polnoci. Oči som mala z plaču opuchnuté a červené a únava si vyžiadala svoje. Bola som ako chodiaca mátoha. Všetko ma dostalo.

„Ďakujem,“ usmiala som sa a vzápätí osamela. Tma, ktorá v izbe panovala ma oslobodzovala. Malú nočnú lampu som jedným pohybom vypla a sadla si na kraj postele. Pokrčené nohy som objala pažami a zapozerala sa von oknom.

 Bol akurát spln a mesiac osvecoval celú oblohu. Kde si, Harry? Pýtala som sa do ticha, ale nikto mi neodpovedal. Mohla som byť taká šťastná, ale nechala som si to pretiecť pomedzi prsty. Harry mi to chcel povedať, hneď vtedy v kuchyni, ale ja som mu to nedovolila. Bola som zahľadená do seba. Nezostávalo mi nič iné, len si ľahnúť a skúsiť zaspať.

Ležala som v jeho posteli, ale bez neho. Všade naokolo som cítila jeho vôňu, jeho prítomnosť, ale on tam nebol. Slzy si našli cestu a opäť mi začali padať po hladkej tvári. Pristávali na bielej obliečke, ktorá ich sala. Nechávali na nej mokré fliačiky spomienok. Moje útle telo sa triaslo pod návalmi vzlykov a viečka som kŕčovito držala zatvorené. Nájde sa? On sa objaví? Nerob z toho takú vedu? Nech si to skúsi ten, kto ľúbi niekoho tak ako ja. Ublížila som mu. On ma ľúbil, presviedčal ma o tom, ale ja som chcela stále viac. Nikdy mi nič nestačilo. Mal pravdu, keď povedal, že ho od seba odháňam. Mal pravdu vo všetkom. Vždy tu pre mňa bol. Keď som sa bála, keď som sa tešila, keď som potrebovala objatie.  Ale ja som to po čase brala ako samozrejmosť. Neužívala som si jeho prítomnosť. A v čase, keď chcel stáť pri mne, som sa rozhodla, že to zvládnem bez neho. Že som bojovníčka, ktorá zvládne všetko sama. A ako to dopadlo? Možno stratím človeka, ktorého ľúbim najviac na svete. Možno stratím smer, svetlo...jeho.

Harry

„Prečo?!“ Buchol som do volantu a odopol si pás. Práve svitalo. „Prečo Emma?!“ nechápal som. Ako mi to mohla urobiť? Ona? Ľúbil som ju a ona ma podviedla. Prečo sú všetky ženy rovnaké, hm? Prečo dokážu, aby som sa do nich bezvýhradne zaľúbil a potom ma odkopnú ako prašivého psa? Myslel som si, že Emma je iná. Emma aj bola iná, vo všetko...ale v láske, bola rovnaká. Rovnako podlá.

V mysli som si prehrával momenty z posledných hodín. Na najhorší asi nezabudnem nikdy. Povedal som asi? Určite!

„Kde je Emma?!“ Pani Donovan stála vo dverách ako obarená. Asi ma naozaj nečakala.

„Čo tu chceš?“ mrzuto sa opýtala.

„Chcem vedieť, kde je Emma,“ stál som si za svojím. Nechcem o ňu prísť.

„Máš smolu Styles. Išla za Chrisom. On je ten pravý, nie ty,“ 'šplechla' mi do tváre bez štipky citu. „Konečne si uvedomila, kto je pre ňu ten pravý a ty to našťastie nie si,“ zasmiala sa.

„Kde sú?“ opýtal som sa, pretože žene stojacej predo mnou som toho veľa neveril.

„Skús ísť do centra. Isto ju tam niekde nájdeš. Aj s Chrisom,“ škodoradostne sa usmiala a dvere mi zabuchla pre očami.

Emmu som skutočne našiel. Sedela na lavičke s Chrisom a držala ho za ruku. Bola mi chrbtom, ale Chris sa na ňu usmieval. Vtedy mi to všetko došlo. Všetci tí, ktorí hovorili, že to raz skončí, mali pravdu. Emma si našla lepšieho. Niekoho, kto ju možno viac pochopí, možno jej bude väčšou oporou, ale nikdy ju nebude ľúbiť tak, ako ju ľúbim ja. Pretože moja láska bola, je a aj stále bude tá najčistejšia. Môže sa stať aj nemožné, Emmu budem ľúbiť navždy a aj ako veľmi by som chcel, nedokážem sa  na ňu hnevať. Nebol som jej dostatočnou oporou. Aj za ten krátky čas, som si však uvedomil, že len ona je tá pravá. Žiaľ, môjho happy-endu sa asi nedočkám.

Nevyspatý s viditeľnými kruhmi pod očami som opäť naštartoval, zapol si pás a vydal sa na cestu domov. Určite sa o mňa všetci boja. Doma som bol o pár desiatok minút. Auto som zaparkoval pred garážou a pomaly vystúpil. Mobil, ktorý som mal doposiaľ vypnutý som opäť zapol a prekvapene naň pozeral.

 Toľko neprijatých hovorov od Emmy? Žeby predsa... Už som sa viac nepýtal, rýchlo som vbehol do domu a utekal hore schodmi. Musím ísť za ňou, ale najskôr sa prezlečiem, vyjasnil som si, keď som chytil kľučku od dverí na mojej izbe, stlačil ju a dvere dokorán otvoril. Ten okamih, keď som si uvedomil, že v mojej posteli spí Emma, ma oslobodil. Všetko zlé sa zrazu vytratilo. S úsmevom som k nej prešiel a sadol si na kraj postele.

„Už ti nikdy nedovolím odísť,“ šepol som a pobozkal ju do vlasov. Vzápätí sa pomrvila a po stotine sekunde otvorila zvedavé oči.

„Harry?“ šepla.

hmm, tak 15+ a čo na to hovoríte? nudná?...Janii