God's wings 43rd

nebudem sa ospravedlňovať, pretože to nemá zmysel, ale verte mi, myslela som na Vás každý deň :) asi je tam viac chýb, ponáhľala som sa...Janii

„Tak,“ ústa som si utrel o obrúsok, ktorý doposiaľ ležal na mojich kolenách, tak ako v správnej reštaurácii, a už naplno sa venoval Emme. „O čom si to chcela hovoriť?“ Vážne rozhovory sme si nechali až po jedle. Obaja sme sa zhodli, že tak to bude lepšie.

„Najprv mi povedz ako si sa mal v štúdiu,“ vyzvala ma a s tanierom v ruke vstala. Okamžite som jej ho zobral.

„Dnes som hostiteľ ja,“ zasmial som sa a oba naše taniere som odniesol do kuchyne. Keď som sa však vrátil do jedálne, Emma tam už nebola. S pohármi a fľašou vína sa ukryla v obývačke, kde som ju, na jej smolu, však hneď našiel. Usalašila sa na gauči, krvavočervené lodičky, ktoré mala doposiaľ na nohách ležali bez povšimnutia na zemi, a s vyloženými nohami sledovala blblajúci oheň v krbe.

Na chvíľu som sa oprel o zárubňu dverí a sledoval ju. Slastne privierala oči a užívala si pokoj. Dlho som to však bez nej nevydržal a o pár sekúnd som už sedel pri nej. Žiarivo sa na mňa usmiala a pritúlila sa bližšie. Hlavu si zložila na mojej hrudi a ja som ju pevne objal okolo pliec.

„Tak, ako bolo v tom štúdiu?“ Zasmiala sa a čakala na moju odpoveď.

„Myslel som, že mi chceš niečo povedať ty,“ čudoval som sa.

„Áno, ale najskôr chcem vediem aký si mal deň,“ odbila ma.

„Poznáš to, nahrával som ešte nejaké sóla, feelingy a spolu s Liamom sme sa dohodli ešte na pár veciach ohľadom albumu, ale to sú len také drobnosti. Všetko ostatné je už hotové. Pesničky sa ešte doladia, vychytajú sa posledné muchy a možno sa už koncom októbra alebo začiatkom novembra budeme tešiť z nového albumu,“ objasnil som jej priebeh môjho dňa.

„Vy tie albumu vydávate ako na bežiacom páse,“ zasmiala sa. „Najskôr vypustíte pár pesničiek a potom bum! Fanúšičky sa môžu aj zblázniť. A to nehovorím o videoklipoch,“ dodala som smiechom a naširoko pritom rozhadzovala rukami.

„Ale ja som celý len tvoj.“ Aj keď to ona nemohla vidieť, zoširoka som sa usmial a pobozkal ju do vlasov.

„Dnes som bola u psychologičky,“ povedala do ticha. Ostal som trochu prekvapený.

„M-myslel som, že sedenie máš len jeden krát týždenne,“ čudoval som sa. „Nechcela si byť dnes s Michelle?“

„S Michelle som bola. O všetkom sme sa porozprávali, veď vieš, dievčenské reči,“ povedala nie nadšene, skôr skleslo čo ma vystrašilo.

„Stalo sa niečo?“ opýtal som sa a donútil Emmu, aby sa na gauči posadila poriadne a videla mi do očí. „Emma?“ vyzval som ju ešte raz.

„Nie Harry, neboj sa. Všetko je v poriadku, len som sa chcela porozprávať,“ vysvetlila mi.

„Ale veď si povedala, že si bola s Michelle, nie? Veď ste sa rozprávali, tak som myslel, že..“

„Áno Harry, rozprávali,“ prerušila ma, pretože som sa už začínal do všetkého zamotávať. „Ale potrebovala som sa porozprávať ešte inak. Neviem ti to vysvetliť, ale...Michelle verím, je to moja najlepšia kamarátka, ale niektoré veci...niektoré spomienky sa mi lepšie preberajú s cudzím človekom.“ Teraz som už bol naozaj mimo.

„Emma, ale ty vieš, že čokoľvek sa deje, môžeš mi to povedať. Som tu predsa pre teba,“ chytil som ju za ruku a preplietol som si s ňou prsty.

 „Ja viem Harry, ale...niekedy je ľahšie povedať niečo človeku, ktorý sa potom pre teba nebude trápiť. Je to pre mňa jednoduchšie. Viem, že nikomu neublížim,“ usmiala sa.

„Myslel som, že si dôverujeme,“ zosmutnel som a pohľadom radšej uhol mimo.

„Zlatko,“ ucítil som pevný stisk. „Dôverujeme a práve preto ti chcem niečo povedať,“ ukazovákom mi nadvihla bradu a donútila ma, pozerať sa jej do očí.

„Nech je to čokoľvek.“ Ešte raz som jej pripomenul a už len čakal čo sa stane.

„Poznáš ma a vieš, že v každom človeku a aj v každej situácii hľadám to dobré.“

„Niekedy by si nemusela,“ podotkol som.

„Prosím, nechaj ma to dohovoriť,“ vzdychla si. Len som prikývol. „Na niektoré veci sa snažím zabudnúť, aj keď to nie je vôbec ľahké. Vlastne len pripustenie si, že pomoc potrebujem je tá najťažšia vec. Vďaka Bohu, týmto som si už istá. Ale už sa nechcem vracať k minulosti. Vedela som, že to malo nejaký význam, aj keď sa to vtedy tak nezdalo. Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré a ja som tušila, že Boh má nejaký plán,“ pri spomenutí toho najvyššieho sa jemne usmiala. „Hľadala som si niečo na internete. Vieš, aké hrozivé percentá žien, ktoré boli znásilnené alebo boli súčasťou pokusu o znásilnenie som našla?“ Pri tom slove som sa len zhrozil. Nenávidím ho, rovnako ako aj toho chlapa, ktorý sa o niečo také pokúsil. „Je to naozaj hrozné číslo, ale horšie je ešte to, že niektoré z týchto žien vôbec nedostanú žiadnu pomoc. Mnohokrát to ani neohlásia na polícii, pretože sa boja, alebo sa za to hanbia. Jednoducho to nechajú tak, ba horšie, myslia si, že je to normálne alebo si to zaslúžia. Mnohokrát sa len boja opustiť partnera možno pre dieťa alebo kvôli peňazí,“ len som krútil hlavou. To, čo mi hovorila bolo naozaj hrozné. „Harry, ony potrebujú moju pomoc. Ja cítim, že som s nimi spätá. Aj keď takouto hroznou vecou, ale cítim to. Neviem si predstaviť, že by som v tej chvíli nemala žiadnu pomoc. Že by som nemala nikoho o koho by som sa mohla oprieť,“ vzdychla si a častým klipkaním sa snažila zahnať slzy, ktoré sa jej tlačili do smutných očí. „Nikdy nepochopím mužov, ktorí sú schopní takého činu, ale ak sa s tým nebude nič robiť, ak sa o tom nebude rozprávať a bude sa to brať ako tabu, ktoré sa len zbytočne nafukuje v médiách, nikdy to číslo neklesne. Harry, j-ja...“ Už to ďalej nevydržala. Tvár si zložila do dlaní a ticho vystriedal plač.

„Emma, pššt.“ Pritiahol som si ju bližšie k sebe a snažil sa ju utíšiť. Celá sa triasla a na odhalenej pokožke som jej uvidel zimomriavky. Po svojej ľavej ruke som mal deku, ktorú som cez nás rýchlo prehodil. Bolo síce leto a dnu príjemných 25 °C, ale Emma bola úplne skrehnutá. Snažil som sa ju utíšiť, docieliť, aby prestala plakať, ale nemalo to žiadny zmysel. Aj keď som tušil čo tým predslovom myslela, zatiaľ mi to ešte nestihla potvrdiť. Spomienky, ktoré opäť vyplavili more sĺz boli silnejšie a v tej chvíli dôležitejšie ako ja. „To bude v poriadku, zlatko. Len už prosím ťa neplač, prosím. Bolí ma, keď ťa vidím takto, Emma. Spravím hocičo, len prosím...neplač, prosím,“ snažil som sa ju utíšiť. Napokon sa jej útle telo prestalo chvieť pod návalmi vzlykov, až sa napokon úplne upokojilo. Jemne som ju pobozkal do vlasov a čakal kedy sa na mňa znovu pozrie.

„Prepáč,“ zamumlala a konečne zodvihla svoju tvár. Celú maskaru mala roztečenú a červené oči jasne prezradzovali čo sa v posledných minútach dialo. Z vrecka nohavíc som vybral servítku a bodal jej ju. Ešte skôr som sa však k Emme pomaly naklonil a bozkom zotrel poslednú slzu, ktorá sa kotúľala dole jej dokonalou pokožkou. Bola slaná a na perách mi zanechala trpkú chuť skutočnosti. Kiež by som vedel všetko zmeniť.

„Mne sa nemáš za čo ospravedlňovať,“ pokrútil som hlavou a sledoval ju.

„Ale áno,“ vzdychla si a mokrú vreckovku položila na stolík pred nás. „Povedali sme si predsa, že všetko zlé necháme za sebou a ja sa pri prvej spomienke zložím ako malá,“ pokrútila hlavou. Len som sa zamračil.

 „Zlatko, ja ťa chápem. Viem, že to nie je ľahké, mňa len trápi, keď ťa vidím v takom stave. Chcem, aby si bola už len šťastná. Zaslúžiš si to. My si to zaslúžime.“ Len nemo prikývla a zhlboka sa nadýchla. „Ešte mi chceš niečo povedať, však?“ Poznal som ju. Pery sa jej chveli nedočkavosťou a oči zrazu žiarili. Bude to niečo veľké.

„Chcem založiť nadáciu na ochranu a pomoc znásilnených žien,“ vyrapotala s úsmevom. Fakt, že som to čakal ma však neubránil prvotnému šoku. Musel som si to nechať uležať v hlave.

„Emma, j-ja,“ vážil som slová, pretože na jednej strane som bol rád, že bola šťastná, že sa pre niečo nadchla, ale na strane druhej som sa bál jej sklamania. Ďalšie by už nemusela zniesť. Nie za také krátke obdobie. „Nechcem, aby si sa na mňa hnevala, ale ja si myslím, že...“ Ako jej to mám povedať?

 „Sľúbili sme si, že si budeme hovoriť všetko, pamätáš?“ usmiala sa.

„Nechcem ti mariť plány, nápady a už vôbec nie radosť z pomoci, ale...myslím si, že to nie až také jednoduché,“ povedal som pravdu. „Založiť nadáciu, spravovať ju a hlavne dosiahnuť nejaký zisk, ktorým budeš môcť disponovať a pomáhať je dosť zložité. Hlavne pre také mladé dievča ako si ty, ktoré sa v takýchto kruhoch nepochybuje...ja len nechcem, aby si sa znovu sklamala,“ pohladil som ju po líci.

„Viem, Harry. Práve preto som bola dnes u psychologičky a poradila sa s ňou. Nie z toho ekonomického hľadiska, práve naopak. Chcela som sa opýtať či je v mojom stave dobré začínať s niečím takým. Chcela som radu od odborníka,“ vysvetlila mi jej dnešnú návštevu.

„A čo ti povedala?“

„Vraj by som sa teraz nemala púšťať do niečoho nového. Vraj si mám teraz zaužívať nejakú rutinu. Vravela som jej, že v októbri nastupujem na vysokú školu, či ma aj to nemôže nejako ovplyvniť. Ona bola však len rada. Škola bude vraj dobré miesto. Zamestnám sa úlohami a vrátim sa do bežného života,“ hovorila už aj keď nie s takou iskrou v očiach.

„Vieš, že tvoje šťastie je mi na prvom mieste a spravím hocičo, aby si šťastná bola, ale v tomto s pani doktorkou súhlasím. Nechcem, aby si si toho na seba zobrala veľa. Veď aj tvoj školský odbor je o pomáhaní. Netvrdím, že tvoj nápad o pomoci je zlý, priam naopak, ale vďaka škole sa môžeš s tým nápadom viacej vžiť, spresníš si nápady, veci, ktoré chceš zrealizovať a časom...časom sa možno tvoj sen splní. Ja ti v tom pomôžem,“ ubezpečil som ju.

„Asi máš pravdu,“ prikývla. „Bol to len ošiaľ,“ pokrčila ramenami a pohľadom zaostrila na okraj deky, ktorou bola ešte stále prikrytá. Pohľad na ňu mi však nedal pokoj. Nepáčilo sa jej to.

„Emma, pozri,“ objal som ju okolo pliec. „Nič nie je nemožné, ale myslím, že by bolo pre teba, ale aj pre nás dobré, byť trochu v ústraní. Viem, že pri mne sa to až tak nedá, ale...ja len jednoducho chcem, aby bolo z teba len obyčajné dievča, ktoré sa nemusí trápiť, len moja nádherná priateľka, ktorú ľúbim najviac na svete a vždy aj budem. Nechcem, aby si musela riešiť nejaké problémy, proste buď len poctivá školáčka, ktorú budem poobede čakať zo školy s navareným obedom, a ktorá si užije ešte svoje študentské roky. Ver mi, ja som so školou musel skončiť a často krát mám chuť sa tam vrátiť. Žiť ten bezstarostný život školáka,“ zasmial som sa.

„Takže poctivá školáčka, hej?“ zasmiala sa.

„Len toto si si zapamätala?“ pokrútil som hlavou a tvári sa urazene.

„Pretože si nemyslím, že budem až taká poctivá,“ prižmúrila oči a celého si ma premerala. „A čo spravíš, keď budem chodiť poza školu?“ Spýtavo sa na mňa pozrela a čakala na moju reakciu.

„Bude nasledovať trest!“ zvolal som, hodil sa na ňu a začal ju štekliť. Celá miestnosť sa naplnila Emminim zvonivým smiechom a prosbami, aby som prestal. S mučeným výrazom som nakoniec prestal, ale vypýtal som si daň. Rýchlo som si Emmu pritiahol opäť do náruče a náruživo ju pobozkal. V tej chvíli som zabudol na všetko, len som sa nechal unášať jej bozkami, ktoré sa o pár minút zmenili na poriadne vášnivé. Dlhé prsty som si zaplietol do jej vlnitých vlasov hnedastej farby a pohládzal jemné pramene. Zhlboka som dýchal jej omamnú vôňu, ktorá mi spôsobovala zimomriavky. Vlastne, celá jej prítomnosť, bozky, objatia, všetko mi spôsobovalo prinajmenšom zástavu srdca - láskou.

„Milujem ťa,“ pošepla mi, keď sme sa pre nedostatok kyslíku museli od seba na chvíľu odtrhnúť.

„Ja teba viac.“ Po láskyplných slovách, ktoré som nikdy predtým nemyslel vážnejšie ako pri Emme, nasledoval ďalší z bozkov. Za ním ďalší a ďalší. Onedlho sme už pre splašené hormóny a tlkot sŕdc nevnímali ani okolitý svet. My sme mali totiž v tej chvíli svet úplne iný. Ten náš.

Keďže gauč nebol až taký pohodlný, Emmu som si opatrne vyhodil do náruče ako nevestu a opatrne prešiel z obývačky až ku schodisku. S bozkami sme však počas celej cesty neprestávali, priam naopak. Boli čoraz náruživejšie a žiadostivejšie. Sám som sa čudoval, že pľúca ešte vládzu dýchať. Počas cesty po schodoch sme si však dali prestávku, pretože som sa bál, že zle stúpim a nedaj Bože ešte spadnem. Našťastie sa nič vážneho nestalo a o pár sekúnd sme už stáli pri mojej posteli a dívali sa jeden druhému do očí.

„Ak budeš chcieť prestať, len mi povedz,“ povedal som Emme, pričom mi ona bruškami jej jemných prstov hladkala hruď.

„Milujem ťa.“ Jej odpoveď nemohla byť lepšia. Bez zbytočných zdržiavaní som si rýchlo vyzliekol sako aj tričko a rukou mieril k zapínaniu Emminých šiat, ktoré mala na chrbte. Jedným ladným a rýchlym pohybom smerom nadol som zips rozopol a šaty bez ramienok boli v stotine sekunde na zemi. Pred očami sa mi črtalo to najkrajšie telo aké som kedy videl. Dokonalé krivky, hebká pokožka, plné prsia...to všetko patriace ten najkrajšej a najdokonalejšej osobe. Zmohol som sa len na zahryznutie si do pery.

O pár sekúnd sme už obaja ležali na posteli a obdarúvali sa vzájomnými bozkami a dotykmi. Tými náruživými bozkami som pohládzal jemnú pokožku na krku, kľúčnej kosti a zvedavým jazykom som zanechával mokré fliačiky. Emma sa pod návalom rozkoše nezmohla na nič iné ako vzdychy, s ktorými som ja bol spokojný. Vedel som, že to čo robím, robím dobre.

S bozkami som pokračoval smerom nadol. Prepusinkoval som sa cez jazvu až k podbrušku. Tam som trošku spomalil, ale keď som na Emminej tvári videl žiadostivosť s vášňou a nie strach či nepokoj, vedel som, že môžem pokračovať. Avšak, Emma ma prebehla. Rýchlym pohybom sa prevrátila a stiahla ma pod seba. Len som sa zasmial a čakal čo bude nasledovať.

„Ach,“ zavzdychol som, keď mi horúcimi dlaňami prešla po bruchu a bozkami pohládzala hruď. Už som to nevydržal a nadvihol som sa k nej tak, aby sme obaja sedeli. Rukami som prešiel na jej chrbát a jemným pohybom rozpol bielu čipkovanú podprsenku, ktorá bola o pár sekúnd na zemi. Jemne som jej bozkával prsia a nebadane si ju opäť položil na posteľ. Len sa zasmiala a aj keď s malými znamienkami strachu, ktoré sa črtali v jej rozvášnených očiach pokračovala. Opatrne som jej stiahol aj nohavičky a svoje boxerky tiež.

„Môžem?“ Ešte raz som sa presvedčil, ale keď ma Emma náruživo pobozkala, vedel som, že je to súhlas. Opatrne som do nej vnikol. Najprv len tak z kraja, aby stihla zareagovať. Okamžite sa prehla v páse a zastenala. Pomaly som prirazil a chvíľu počkal pokým si zvykne. Oči mala stále zavreté, ale na perách mala usadený úsmev. Jednou rukou som sa držal podopretý, druhou som vyhľadal tú jej a na kraji posteli si s ňou preplietol prsty.

 „Hm,“ zastenala a ja som vedel, že môžem znovu priraziť. Už som nebol taký opatrný, vedel som, že Emma to aj cez to všetko chce. Po toľkej dobe chcela aj ona cítiť lásku. V každej podobe. Moje prírazy sa zrýchľovali a rovnako aj stupňovali. Naše spotené telá sa o seba treli v pravidelných intervaloch a o niekoľko minút a pár vzdychov neskôr sme obaja ucítili tú sladkú chuť vrcholu.

„Milujem ťa,“ vykríkol som do vzdychov a Emmin výkrik utlmil sladkým bozkom.

16+..Janii