Little Things (by Janii)

Little Mix sa stalo mojou súčasťou, za čo ďakujem hlavne Zayniemu :) a keďže som veľká fanynka Zerrie, o čom svedčí aj môj článok True about Zerrie (KLIK), rozhodla som sa napísať jednodielovku :) Janii

(všetko je vymyslené, Perrie nepoznám až tak dobre, aby som to o nej mohla napísať, je to len imagine!)

„Už mi naozaj nič nie je,“ snažil som presvedčiť Perrie o tom, že sa o mňa nemusí až tak báť.

„Malik!“ prísne na mňa pozrela. „Pred pár dňami ti vybrali slepé črevo, takže mi nevrav, že ti nič nie je. Pekne sa budem o teba starať,“ zazubila sa. Mňa  však len objal pot. Nie žeby Pezz nemala vrodené inštinkty zdravotnej sestry ako každá žena, ale ona bola ako opatrovateľka strašne prísna. Z postele som sa nesmel ani len pohnúť a keď som chcel ísť na záchod musela o tom vedieť vopred, aby si mohla pripraviť tisíc slov o tom, ako si mám dať pri ceste na toaletu pozor. No nemilujte ju.

„Ale mne je už naozaj lepšie.“ Moja snaha presvedčiť ju o opaku v aký verila ona, bola viac než márna. Len pokrútila hlavou a s rukami v bok odišla z našej izby. Len som sa zasmial a natiahol za ovládačom od televízie. O chvíľu však bola moja milovaná späť. V rukách niesla tácku s jedlom, pitím a liekmi, ktoré mi lekár odporučil.

„A žiadne ale,“ zamračila sa a pomohla mi posadiť sa.

Takto sa to ťahalo niekoľko dní. Na ten tretí mi Perrie 'dovolila' zísť na prízemie. Pohodlne som sa v obývačke roztiahol na gauč a sledoval ju pri každodennom kolobehu. Vtedy som však prišiel na to, že moja choroba nebola až taká zlá. Mohol som byť s Perrie každý deň a nikto nás nevyrušoval. Každý chápal, že potrebujem pokoj a kto by aj nie, Pezz mu to hneď vysvetlila. Takto, keď sme boli sami, mohol som si ju aspoň viacej všímať. Spoznať možno jej maličkosti, s ktorými je taká dokonalá. Pre ktoré ju tak veľmi milujem. Chcete nejaké poznať?

Spávala vždy na pravej strane postele, bližšie k oknu. Nikdy nepovedala prečo, jednoducho to tak bolo. Vždy večer sa otočila smerom k oknu a mlčky sledovala oblohu. Pozorne sledovala mesiac s hviezdami, ale keď pršalo, namiesto pozorovania sa ponorila do počúvania. S pokojný výrazom počúvala zvuk dažďových kvapiek, ktoré dopadali na vonkajšiu parapetu a prstami ich rytmus dopĺňala klepkaním o prikrývku. Nikdy som ju pri tom nerušil. Myslel som, že je to jej chvíľka na premýšľanie, možno zrekapitulovanie celého dňa a chápal som, že vtedy si zaslúži chvíľku pre seba.

Každé ráno bola hore ako prvá. Možno je to tým, že ja som lenivec prvej triedy, alebo má nejaký šiesty zmysel zobudiť sa vždy skorej ako ja. Takže raňajky do postele ako prekvapenie, z mojej strany naozaj nehrozia. Akokoľvek by som chcel, vždy ma predbehla. Bola také moje ranné slniečko, ktoré mi rozjasnilo aj ten najchmúrnejší deň.

Ďalšia z jej maličkostí sa týka varenie. Síce tvrdí, že nie je nejaká extra kuchárka, opak je pravdou. V kuchyni sa zvŕta ako pravý šéfkuchár a ja sa nestačím čudovať. Vždy, keď si premyslí čo ide variť, vyberie všetky potrebné suroviny a poukladá si ich na linku v poradí, v akom ich bude potrebovať. Potom si okolo pása uviaže svoju obľúbenú ružovú zásterku a dá sa 'do toho'. Jedlo vždy ochutnáva ľavým ukazovákom. Je to čudné, keďže je praváčka a ľavou rukou nerobí skoro nič. Toto je však asi výnimka. Keď s chuťou nie je spokojná, skriví nos a prižmúri oči, akoby chcela pohľadom zistiť čo tomu chýba. Ochutnáva dovtedy, kým nie je s výsledkom nanajvýš spokojná. Nakoniec sa blažene usmeje a začne servírovať. V tomto má tiež svoj postup. Väčšina ľudí dá na stôl najprv taniere, príbor a potom všetko ostatné, ale Pezz nie. Ako prvú položí na stôl sviečku a zapáli ju. Robí to tak vždy. Ešte ani raz sa nestalo, aby sme nejedli bez zapálenej sviečky. Chvíľu ju nechá len tak horieť, aby rozvoňala celú jedáleň a až potom začne servírovať. Jedlo ide samozrejme ako posledné.

„Zaynie, obed,“ zavolala na mňa z kuchyne. Keďže môj stav bol už oveľa lepší, dovolila mi aj pohybovať sa. S úsmevom na perách som prešiel do jedálne a sadol si za stôl. Vyzeralo to ako vždy úžasne.

„Hmm, kura,“ blažene som privrel oči a vdychoval vôňu pikantného kuraťa, ktoré tak zbožňujem.

„Dnes sa mi akosi nepodarilo,“ vzdychla si. „Je suché.“ Do úst som si vložil prvé sústo, a keď sa mi mäkké, ale hlavne šťavnaté mäsko rozlialo po chuťových pohárikoch len som pokrútil hlavou.

„Je výborné. Priam božské,“ usmial som sa a chytil ju za ruku. „Ľúbim ťa,“ pošepol som jej a letmo ju pobozkal.

Varenie nie je isto poslednou vecou, pri ktorej som si všimol aká je Perrie výnimočná. Skoro pri každej činnosti niečím vyniká. Keď s niekým telefonuje, telefón drží zásadne v pravej ruke a ľavou vždy niečo robí. Buď v nej drží pero a čmára si alebo prstami pohládza kontúry nábytku, ktorý je pre ňu najbližšie. Vždy sa na konci telefonátu rozlúči zlatým 'Hiii' a usmeje sa. Samozrejme, náš rozhovor končí so slovami 'Milujem ťa', ale to je také naše.

Pri pozeraní filmov sa rozvalí na gauč, ale vždy čaká, kedy si k nej ľahnem aj ja. Pritisne sa ku mne a hlavu zloží na moju hruď. Slastne sa usmeje a bruškami prstov ma jemne hladí po bruchu. Vždy ma to príjemne šteklí, ale snažím sa sledovať film. Pri komédii sa vždy smejeme. Perrie niekedy až tak veľmi, že skoro spadne z gauča. Väčšinou sa však smeje pri menej smiešnych scénach, akoby vedela, že po nich prídu tie najsmiešnejšie. Opačne je to pri hororoch. Z duše ich neznáša, ale aj tak ich pozerá. Tvári sa, že si zakrýva oči, ale ja veľmi dobre viem, že cez škáru medzi prostredníkom a prstenáčikom, film celú dobu sleduje. Rád ju straším pri tichých scénach, kedy ticho prehlušuje len hudba. Vtedy ňou vždy trhne a nasleduje buchnát, ktorým mi dá najavo, že to viac nesmiem robiť.

Ďalšou z jej predností je samozrejme spev. Jej hlas je najkrajší aký poznám a zbožňujem ho. Vedel by som ho počúvať celý deň, ale Perrie sa spievať predo mnou proste hanbí. Veľmi dobre viem, že si pospevuje po celú dobu ako varí, upratuje alebo sa sprchuje. Ale vždy, keď prídem do miestnosti prestane. Jej spev je však pre mňa taká droga, že zvyknem stáť za dverami a len tak ju počúvať. Rada spieva vlastné sóla z ich albumu, ale si pospevuje aj naše pesničky. Má rada Rihannu alebo Beyoncé a aj keď tvrdí, že so speváčkami takého kalibru sa nemôže zrovnávať, ja rád tvrdím opak.

Vždy, keď má mať koncert alebo majú s dievčatami niekde spievať, zamkne sa v kúpeľni na presnú pol hodinu. Neviem čo tam robí, možno sa len pozerá do zrkadla a maľuje, pretože nepočuť vodu. Vyjde však z tade s veľkou dávkou energie a s úsmevom. Vždy som na ňu hrdý, na to, čo dokázala.

Vec, ktorú však na nej milujem asi najviac je jej humor. Dokáže si urobiť srandu z akejkoľvek situácie a ja ju za to len obdivujem. Sám som skôr tichší typ a preto ma Pezz dopĺňa. Smeje sa od rána do večera alebo vymýšľa ako rozosmeje iných. Jej zmysel pre humor je taký silný, že dokáže vykúzliť úsmev aj na tvári človeka, o ktorom by ste to nepovedali. Vie však, kedy sa to nehodí. Vtedy namiesto vtipov volí iné slová. Útechy a pochopenia.

Rovnako, aj keď nechápem prečo, sa správa aj ku haterom, ktorých má vďaka mne naozaj dosť. Naše 'fanúšičky' si asi myslia, že im patrím a preto si moja Pezz musí často krát vypočuť alebo prečítať niečo hrozné. Jej zmysel pre humor a láska, ktorú máme jej však nedovolia, aby bola smutná. Vždy sa vie len zasmiať a aj keď viem, že ju to v hĺbke duši naozaj trápi, vždy ich odpálkuje nejakou uštipačnou poznámkou. A to na nej milujem.

Má však samozrejme aj pár zlozvykov. Keď je nervózna rada si hryzie nechty a potom lamentuje, že sú krátke. Po zafarbení vlasov na ružovo sa na dve hodiny zamkla v kúpeľni a nechcela vyjsť. Mohol som vyklopkávať, hovoriť jej, že bude vyzerať dobre aj tak. Napokon vyšla s fialovými. Bola smutná, pretože jej to nechytilo tak, ako chcela. Pre mňa bol však výsledok ešte krajší. Fialová sa mi páčila omnoho viac ako predstava ružovej a napokon sa zapáčila aj samotnej Perrie. Vlasy si dala zafarbiť na fialovo ešte raz, aby boli tmavšie. Ďalším zo zlozvykov, ktorý je však asi pre ženu normálne sú nákupy. Netvrdím, že nerád nakupujem, ale nakupovať s ňou je niečo hrozné. V každom obchode si vyskúša asi milión vecí a aj tak odchádzame s ďalším párom topánok. Vždy lamentujem, pretože nás prenasleduje dav ľudí a nechcem, aby sa jej niečo stane, ale ona ma jedným zamatovým 'Zaynie, prosím, ' vždy obmäkčí. Veľmi dobre vie, že zbožňujem, keď ma tak volá a veľmi rada to využíva. Zaynie a Pezz.

„Čo sa tak na mňa pozeráš?“ smiala sa, keď sa posadila na kraj postele a nohy si natierala telovým krémom, tak ako to robí každý večer pred spaním.

„Poznáš našú pesničku Little Things?“ opýtal som sa.

„Jasné, že áno,“ zasmiala sa a nádobku s mliekom položila na nočný stolík. „Prečo?“ otočil sa naspäť ku mne a pohodlne si ľahla.

 „Vždy som chápal jej významu, ale až teraz som pochopil tie tvoje maličkosti. Milujem ťa od prvého dňa, ale teraz ťa milujem ešte viac, pretože len s tými svojimi maličkosťami, ktoré sa možno snažiť pred svetom ukryť alebo si ich len chrániť, si dokonalá. Si to ty. Len sa prosím nikdy nezmeň,“ usmial som sa a chytil ju za ruku.

„Ach Zaynie,“ vzdychla si a pritúlila sa ku mne ešte viac. „Možno by som sa mala aj na teba hnevať, že si ma očumoval namiesto toho, aby si sa liečil, ale ja ťa tak milujem, že to nie je ani len možné,“ usmiala sa a pobozkala ma. Zvyšok noci som prežil skúmaním ďalších, aj keď trošku iných, Little Things...

potešte ma názorom :)...Janii