God's wings 44th

dúfam, že sa Vám páči nový look blogu :) hodím Vám sem jedno video, ktoré je úplne dokonalé :D Ten Niall a Hazza na koniec :D...Janii

O 3 mesiace neskôr

S prvým snehom, ktorý dopadol na zamrznutý Londýn spadla aj moja trpezlivosť. V škole som toho mala nehorázne veľa a pri predstave, že po vianočných prázdninách, ktoré sa majú sláviť v pokoji, sa začne skúškové obdobie, na ktoré vôbec nie som pripravená som sa išla doslova zblázniť. Návštevy u psychologičky, škola, Harryho vystúpenia alebo večierky, na ktoré by som s ním mala chodiť, potom nejaké práce do školy...bolo toho na mňa proste veľa. Myslela som si, že popri škole budem stíhať robiť kopu veci, ale sama som sa presvedčila, že na to proste nemám.

Michelle, ktorá rovnako ako ja, študuje, je na tom podobne. S Niallom už nebola vyše týždňa, pretože prácu, ktorú má odovzdať už túto stredu nemá vôbec hotovú. Ja s Harrym na tom našťastie nie sme až tak zle. Chápe, že prvý semester, vlastne prvý ročník je ten najťažší a snaží sa mi so všetkým pomôcť. Naozaj si to veľmi vážim, aj keď to vôbec nie je ľahké. K tomu všetkému ešte žijem na dvoch miestach naraz. Harry nechce ani počuť o tom, že sa presťahujem naspäť do nášho spoločného bytu s Michelle, ale na druhej strane mi verí, že niekedy z tadeto potrebujem vypadnúť. Je tu rušno, hlavne vtedy, keď sú doma všetci. V takom hluku sa naozaj ťažko učí a pripravuje, vtedy volím variantu B. Zbalím si pár vecí a odídem na 2-3 dni k Michelle. Harry si potom vždy pre mňa príde ako po princeznú a sme si aspoň vzácnejší.

K tej vzácnosti by som však ešte jeden príklad mala. Moja mama. Áno, mnohí by ste si povedali, že by ste s ňou už možno ani neprehovorili, za to všetko čo mi  spravila, ale je to mama. Mamu má človek len jednu a nikto ju nemôže nahradiť. Rovnako ako ja tú moju. Aj cez to všetko ju milujem a obe sa snažíme nájsť si k sebe cestu. Ide to pomaly, vlastne veľmi pomaly, ale po každom stretnutí cítim, že je to na dobrej ceste. Snaží sa akceptovať Harryho a mrzí ju všetko, čo spravila. Robila to pre moje dobro, aj keď jej predstava môjho dobra je iná ako tá moja. Dúfam len, že ja sa nemýlim...

„Ahoj.“ Z premýšľania ma vyrušil nebeský hlas, ktorý môže patriť len jednému človeku. S úsmevom som sa za ním otočila. Aspoň, že má človek tú otočnú stoličku, pomyslela som si.

„Ahoj,“ odzdravila som ho.

„Na dnes mám toho dosť,“ vzdychol si a kabát, ktorý mal doposiaľ na sebe hodil na kreslo pri posteli. „Chýbala si mi,“ zafňukal a prešiel ku mne.

„Aj ty mne,“ zosmutnela som, ale opäť sa usmiala, pretože už bol pri mne.

„Učíš sa, však?“ Vyzvedal a posadil sa na kraj postele tak, aby bol ku mne čo najbližšie.

„Mám tu nejaké skriptá, vytlačené prezentácie a poznámky z prednášok,“ ukázala som mu na hŕbu papierov povaľujúcich sa na mojom stole. Najhoršie na tom je to, že naši učitelia si myslia, že veci, ktoré sa tam píšu by sme už mali dávno vedieť. Opak je však pravdou.

„Myslíš, že si môžeš dať na chvíľku prestávku?“ mrkol na mňa a stoličku s kolieskami, na ktorej som sedela pritiahol bližšie k sebe.

„Mám toho ešte veľa,“ zamračila som sa a pažami ho objala okolo krku.

„Ale no tak,“ zlato sa usmial.

 „Ja som presvedčivý,“ dodal a hneď na to ma jemne pobozkal. S chuťou som si jazykom oblizla pery a slastne privrela oči.

„Toto som potrebovala,“ prikývla som a behom sekundy som sa na stoličke opäť otočila k stolu.

„Hej, hej!“ Harrymu sa to asi nepáčilo. „Tak toto nie,“ dodal a s použitím sily si ma opäť otočil k sebe. „To bola len odmena, že si ma počkala. Hlavný chod príde až teraz.“ Zatváril sa tajomne a stiahol ma na sebe. Obaja sme sa so smiechom rozvalili na našej veľkej posteli.

„Harry,“ namietala som. „Ja sa musím naozaj učiť. Mám toho dosť,“ prosíkala som, ale z jeho pohľadu som aj hneď usúdila, že je to márne.

„Tak ti dám doučovanie,“ túžobne mrkol a prehodil si ma pod seba. S ľahkosťou som zapadla do nadýchaných perín a aj keď by som mala v tej chvíli robiť úplne niečo iné, tento variant trávenia času sa mi veľmi páčil.

„Neviem či sa bude tvoje doučovanie týkať tém mojich skúšok,“ zasmiala som sa a čakala na jeho reakciu.

„Vieš, ja som flexibilný,“ usmial sa a sladko ma pobozkal.

„Uhm,“ zháčila som sa a pomocou dlaní na jeho hrudi ho odtlačila. „Aj keď by som rada podľahla, nemôžem,“ pokrčila som plecami a snažila sa posadiť. Harry sa len mračil, ale keď som aj po niekoľkých dlhých sekundách neurobila nič, čo by znamenalo, že predstava jeho doučovania sa mi páči, radšej sa podvolil a posadil sa tiež. Obaja sme sa opreli o operadlo postele a pozerali pred seba. Obaja potichu, zahĺbení vo vlastných myšlienkach.

„Nechcela si sa ísť náhodou učiť?“ opýtal sa ma Harry s potláčaným smiechom.

„Ach, jasné,“ poškriabala som sa vo vlasoch za uchom a snažila sa postaviť. Avšak, opäť mi to nedovolili Harryho šikovné ruky.

„Nevravel som, že ťa pustím,“ zasmial sa a uväznil ma vo svojom náručí. Dlho sme tam len tak ležali, užívali si vzájomnú prítomnosť, ale Harrymu to nedalo.

„Nechceš mi niečo povedať?“ opýtal sa do ticha.

„Nerozumiem,“ zamračila som sa a aby som mu videla do tváre otočila som sa. „Čo myslíš?“

„Myslím tým Wings alebo počkaj...“

„Odkiaľ o tom vieš,“ premkol ma strach.

„Emma,“ vzdychol si a pokrútil hlavou. „Myslíš, že som nevidel tvoje návrhy? Alebo tie kopy papierov pod posteľou?“ Na tvári mal usadený pokojný výraz čo ma upokojovalo. „Len tak medzi nami, nebolo to bohvieaké miesto pre skrýšu,“ zasmial sa.

„Nechcem o tom hovoriť.“ Namiesto zbytočného rozhovoru, ktorý by isto nasledoval som sa postavila a prešla k oknu. Opäť snežilo a aj keď zimu veľmi nemám rada, čaro bielej pokrývky, ktorá zakryje aj ten najmenší kúsok zeme má niečo do seba.

„Tvoje sny sú pre mňa všetkým.“ Po horúcom dychu na odhalenom krku mi ostali len zimomriavky. A to po celom tele. Harry však nezaháľal. Rukou mi vlasy z chrbta odhrnul na jednu stranu a plece, ktoré bolo vďaka voľnému tričku odhalené, obdaril vrúcnym bozkom.

„Lenže niečo ostane len tým snom,“ poznamenala som a opäť sa zahľadela na zasnežený Londýn, ktorý sa predo mnou črtal.

„Emma, spravím čokoľvek, aby si bola šťastná. Zniesol by som ti aj modré z neba keby si chcela, ver mi.“ Po takých krásnych slovách som už nevydržala byť mu dlhšie chrbtom. Pomaly som sa k nemu otočila a zahľadela sa do tých najkrajších zelených očí aké kedy Boh stvoril.

 „Škola je teraz pre mňa na prvom mieste. Nadácia je len sen, ktorý je veľmi ťažko dosiahnuteľný. Teraz mám toho aj tak veľa.“ Svojím slovám som neverila ani ja a nie to ešte Harry. Poznal ma ako svoju dlaň.

„Ale si šťastná?“ opýtal sa ma na rovinu a sústavne mi pozeral do očí.

„Mám predsa teba, som zdravá, mám školu a vš..“

„Si šťastná? Myslím...naozaj. Nič ti nechýba?“ nedal sa odbiť. Pokrútila som hlavo.

„Milujem ťa Harrold Edward Styles. Milujem ťa viac ako svoj život, ale najviac na tebe milujem, že sa vždy snažíš o to, aby som bola šťastná. So všetkým a všetkými, ktorých k tomu potrebujem.“ Namiesto priamej odpovede som ho pobozkala.

Na druhý deň

„Obed!“ Tácku s jedlom som dostala rovno do post...na stolík plný kníh a zošitov.

„Ďakujem, si  poklad,“ jemne som sa usmiala a knihu, ktorú som doteraz študovala položila na bok.

„Rizoto, také aké máš rada,“ vytiahol sa. „Len tak medzi rečou,“ odkašľal si. „Večer máme koncert a asi ťa poteším, keď ti na akú príležitosť,“ odmlčal sa. Napäto som sedela a čakala kým mi to dopovie. „Child in need,“ dodal a ja som skoro skamenela.

„Ale veď t-to...“ habkala som.

„Áno, najznámejšia nadácia v celom Anglicku a myslím, že sa bude hodiť, keď pôjdeš so mnou,“ navrhol mi.

„Harry, a-ale ja nemám čo na seba a budem tam toľko ľudí a...“ snažila som sa vyhovoriť.

„Emma, môžeš tam získať kontakty a som presvedčený, že po dnešnom večeri sa rozhodneš,“ dopovedal a nechal ma v izbe samú. Len tak, sedieť za veľkým dreveným stolom a premýšľať nad tým, čo vlastne chcem.

Je pomáhanie môj osud? S mnohými myšlienkami som tácku s jedlom odsunula nabok a vstala od stola. Prešla som ku skrini, z ktorej som si vytiahla kabelku. Z nej som  vybrala peňaženku a sadla si na zem. Hľadala som len jednu vec. Vec, ktorá mi odpovie na všetky otázky.

V najtajnešej priehradke, zabudnutej pod dokladmi a kartami od rôznych spoločností sa mi na dohľad črtala fotka s obrázkom. Tieto veci boli pre mňa akýmsi pokladom. Odpoveďou, keď som nevedela ako ďalej, keď som si myslela, že som zlyhala natoľko, že už nie je cesty späť. V momente, keď som strácala nádej a videla všetko len v čiernom. Pre niekoho možno niečo úplne zbytočné, necenné a nepotrebné. Pre mňa, ale spomienka, ktorú si však nepamätám. Okamih, ktorý sa mi vryl hlboko do pamäte a do duše aj keď si naň nespomínam. Zázrak, ktorý ma sprevádza celým životom. Požehnanie aké nebolo dopriate každému. Dar, ktorý si musím a budem chrániť navždy. Až kým neodídem k tomu Najvyššiemu...

Bola to fotka z môjho krstu a obrázok Pána Ježiša ako bosý rozdáva chlieb chudobným, pod ktorým bolo zlatým napísané „Pomáhaj blížnemu svojmu...“ Tri obyčajné slová, ktoré povedia tak veľa. Na zadnej strane fotky, na ktorej sa mi Boh stáva tým najvernejším a najlepším otcom akého si môže dieťa priať a cirkev mi bola zrazu rodinou, bolo čiernym perom napísané „Deň, keď anjel dostal krídla.“ Napísala to tam moja mama, hneď potom ako sa jej fotka dostala prvýkrát do rúk. Od vtedy som ju mala stále pri sebe a sprevádza ma životom až doteraz.

Bruškami prstov som pohladila starú ošarpanú fotku a aj s obrázkom Vykupiteľa si ich privinula k sebe.  Spomienky na všetko zlé mi teraz neprihnali slzy ako obvykle, ale úsmev. Aj keď som už všetkým odpustila, od teraz budem zabúdať. Pochopila som len to, že minulosť je už za nami. Sú to len spomienky, na ktoré sa budem snažiť zabudnúť. Človek si predsa sám určí či si bude niečo pamätať, nie? Svoj krst, svoj doposiaľ najdôležitejší deň si ani nepamätám a predsa ho mám vrytý v mysli a už navždy vhĺbený do duše.

S úsmevom na perách som svoje poklady vrátila naspäť na svoje miesto. S odhodlaním, že robím správnu vec, na ktorú mám predurčenie a na ktorú sa ma Boh snažil pripraviť odo dňa, keď som sa narodila, som odložila všetky zošity bokom a zjedla obed, ktorý mi Harry doniesol. Pomoc, to je môj osud. Pomáhať tým, ktorí nemali také šťastie ako ja. Začnem ženami, ktoré postihol podobný osud ako mňa, ale ktorým nebola poskytnutá pomoc. Možno...možno časom dokážem viac. Možno pomôžem viacerým ľuďom, ktorí tú pomoc budú potrebovať. A možno nie. Ak sa však o tom nepokúsim moja existencia na Zemi, ktorú som dostala ako dar bude zbytočná.

„W-wau,“ preglgol Harry, keď som schádzala dole schodmi. „Vyzeráš...“

„Ďakujem,“ zasmiala som sa a letmo ho pobozkala. Čierne šaty pod kolená boli naozaj krásne. Mala som ich kúpené už dávno, ale nemala som príležitosť využiť ich. S vlasmi mi pomohla Michelle a make-up som nejako 'zmastila' ja.

„Váš koč už čaká mad...teda Em,“ krútil hlavou Niall. „Vyzeráš úžasne.“ Očká mu žiarili čo ma tešilo, ale keď to zbadala Michelle, ktorá ho schladila hlasným za ucho bolo mi ho chudáčiska ľúto.

„Au,“ za-aukal.

„Nečum!“ napomenula ho Michelle, ale my sme sa len zasmiali. Hodila som na seba dlhý kabát a spolu s Harrym sme nastúpili do jeho auta.

O pár minút sme už parkovali pred veľkou budovou, kde sa konal charitatívny večer plných hviezd. Okrem chlapcov mali dnes vystúpiť aj Jessie J, Olly alebo Ed a ešte mnoho hviezd. Dokonca aj Pezz so svojimi dievčatami na čo som sa veľmi tešila. S Harrym a chalanmi sme vošli dovnútra a hneď si odložili kabáty. Foťáky cvakali ako o prietrh a aj keď som si už odvykla snažila som sa vypadať prirodzene.

„Slečna Donovan!“ náhle niekto zakričal. „Jednu fotku, prosím!“ Mladík, ktorý držal v ruke isto kvalitný fotoaparát na mňa mával.

„Si moja hviezda,“ šepol mi Harry do ucha a odstúpil. S úsmevom som hlavu pootočila ponad plece a nastavila sa na fotku.

 Vyslúžila som si len zdvihnutý palec nahor a v tej chvíli som na okamih osmutnela, pretože som si uvedomila, že modeling mi trošku chýba. To vzrušenie pri každej fotke, skvelý štáb a hlavne Josh. Bol mojím dobrým priateľom a radcom.

Chlapci zaspievali moju obľúbenú 'Little Things' a ešte aj 'LWWY'. Celý večer sa niesol v pokojnom duchu, samozrejme aj s pocitom smútku, pretože akcia bola venovaná chorým detičkám. Každý bol veľmi milý a štedrý. Účet, ktorý bol venovaný zbierke sa pomaly napĺňal a usporiadatelia boli len radi.

„Boli ste úžasní,“ vlepila som Harrymu bozk na líce.

„Ďakujem,“ usmial sa a chytil ma za ruku. Nič nepovedal len ma k niekomu viedol. S malým zrnkami strachu, ktoré sa usadili v mojom tele som ho mlčky nasledovala.

„Chcem ti niekoho predstaviť,“ šepol a vzápätí po pleci potľapkal akúsi pani. „Pani Jacqueline Moliére,“ oslovil ženu, ktorá bola mojím vzorom. „Toto je ona, moja priateľka,“ dodal a obaja svoj pohľad namierili na mňa.

„Emma,“ žena, ktorá urobila toľko dobra mi podala ruku a tú moju vzápätí stisla. „Som veľmi rada, že ťa spoznávam. Harry mi o tebe veľa hovoril. Aj keď nerád musel mi povedať čo sa ti stalo, ale nemaj strach, u mňa je to v bezpečí.“ Jej slová len okolo mňa lietali. Žena, ktorá má na svedomí všetky dobročinné akcie, ktorých peniaze pomáhajú na celom svete, stojí predo mnou a rozpráva sa so mnou. Sníva sa mi? „Tvoj nápad veľmi obdivujem a spravím všetko, aby som ti pomohla. Emma, tvoj sen sa zhmotní, o to sa postarám. To ti sľubujem...“

podľa všetkého predposledná časť...16+..Janii