Fight hard, love harder. 1.chapter

Pfuu.

Neviem čo napísať.

Veľa vecí sa zmenilo, skončila som školu, mám prácu a nový začiatok pred sebou.

Neverím, že som už dospelá.

Ale nie preto sme tu, nový príbeh s názvom Fight hard, love harder. je tu.

Ani neviete aká som z neho nadšená, tak dúfam, že nebudem jediná a ak aj áno, tak ho budem písať pre seba.

 

_______________________________________________________

Sediac na svojej čiernej koženej pohovke s čajom v ruke a najnovším magazínom rozloženým na kolenách som opäť raz spomínala na minulosť. Prešlo už toľko mesiacov a vôbec nič sa nezmenilo. Pocit prázdnoty a osamelosti je stále ten istý, presne ako v čase, keď odišiel a vzal všetko so sebou. Naše prvé stretnutie, objatie, bozk, všetok ten smiech, šantenie a správanie sa ako malé deti, predstavenie mojej rodine, to, ako veľmi boli z neho nadšení aj keď ho poznali len pár minút. A teraz? Teraz je všetko preč – akoby prišla spúšť a všetko zničila. Chýbalo mi to, zakaždým, keď som sa pozrela na niečo, čo mi ho pripomínalo, tak mi chýbal, ale všetko sa dialo z dôvodu. Všetko sa dialo pre niečo a ja som vďačná aj za to, čo mi ten vzťah dal. Už som sa naučila, že aj ľudia, ktorí ti chýbajú už nemusia patriť do tvojho života. Chýbať ti môžu, ale ich miesto je už prázdne a takto to ostane, kým sa nepozbieraš a nedovolíš niekomu inému, aby ťa spravil šťastnou.

Náhle rozvibrovanie môjho telefónu na stolíku predo mnou ma prinútilo prebrať sa z myšlienok a chrbtom ruky si utrieť slzy, ktoré sa mi spustili z očí a prekotúľali sa cez bránu mojich viečok. Nahla som sa dopredu a s jemným popotiahnutím som sa pozrela na displej, ktorý zobrazoval meno mojej sestry – Jaclyn.

,,Áno, sestrička?“ ozvala som sa zachrípnuto do telefónu a modlila sa, aby prekukla môj plač.

,,Gabriella? Ty plačeš?“ fuck. To mi nevyšlo.

,,Ehm, nie, možno trochu, to je jedno.“ Zakoktala som sa a zasmiala sa sama nad sebou. Naozaj som nemožná.

,,Len mi nepovedz, že je to zas kvôli Danielovi, pretože ťa pretrhnem ako hada!“ zatiahla a mne stiahlo hrdlo. Až príliš dobre ma tá žena poznala.

,,Tak trochu, iba som spomínala. Veď vieš aká som.“ Snažila som sa to nejako zahnať do kúta, len aby mi dala pokoj a nezačala znova so zabŕdaním, prečo som sa s ním vôbec rozišla.

,,Áno, veď práve preto, že to viem. Taaaakže, porozprávame sa o tom, keď budeme spolu, dobre?“ rozhodla za mňa a ja som otrávene pretočila očami. Nechcem sa o tom rozprávať.

,,Jasné, jasné.“ Povedala som zmierlivo, len preto, aby už bola konečne ticho. ,,Ale pochybujem, že voláš len tak, takže, vyklop to.“ Zasmiala som sa a potichu si odpila z čaju, ktorý bol už viac menej studený.

,,Nooo, chcela som sa ťa opýtať, či by si nezašla po malú Lilly do škôlky.“ Jasné, hra na anjelika.

,,Jaclyn, ty si hrozná. Mám jeden jediný deň voľna a ty mi ho chceš aj tak prerušiť.“ Zasmiala som sa a zdvihla sa z gauča, keďže som dopredu vedela svoju kladnú odpoveď. Predsa si nenechám újsť príležitosť vidieť svojho malého anjelika.

,,No ták, prosím. Jon musel narýchlo odísť na skúšku, pretože pozajtra majú s nejakou kapelou koncert a ja to nestíham kvôli tým novým zásielkam rúžov, ktoré majú byť rozoslané a ešte s tým nikto nepohol.“ Sťažovala sa mi do telefónu a ja som sa len smiala. Ľudia by si nemysleli koľko práce je s kozmetikou.

,,Sama vieš, že ti na toto neviem povedať nie, takže presne viem akú odpoveď si čakala, keď si mi volala a netvár sa, že nie.“ Zasmiala som sa a dvihla sa z gauča s cieľom odniesť hrnček do drezu a presunúť sa do kúpeľne, aby som zo seba spravila človeka.

,,No dobre, tak sa netvárim, ale ďakujem. Lilly bude určite nadšená, že bude so svojou krstnou mamou a tetou v jednom. Ak chceš vezmi ju k sebe alebo k nám, pri prvej možnosti si po ňu prídem, len čo skončím v práci, čo bude tak možno o dve tri hodinky.“ Ubezpečovala ma, keď som prechádzala smerom ku schodom a ja som ju už prestala počúvať. Úplne mi stačilo, že budem so svojou malou neterkou a konečne nebudem myslieť na zlé veci.

,,Sama vieš, že to malé kĺbko šťastia zbožňujem, takže som len rada, že s ňou môžem tráviť čas. Vezmem ju k sebe do bytu a ty potom prídeš, platí?“ usmiala som sa a konečne vošla do kúpeľne, kde som si začala rozčesávať svoje dlhé gaštanové vlasy.

,,Platí a teraz už musím bežať, pretože Betty je totálne neschopná. Tak ďakujem a vidíme sa neskôr.“ Povedala rozčúlene a ja som sa dlaňou udrela po čele.

,,Nechápem prečo sme ju ešte stále nevyhodili. Len jej neublíž. Pa.“ Smiala som sa a zložila hovor.

**

Pretočením kľúča v zapaľovaní som vypla motor a nadšenie vo mne narastalo. Tak dlho som nevidela to malé štvorročné stvorenie, že až teraz si uvedomujem ako veľmi mi chýba. Jedným pohybom som zovrela kľúče, celú kabelku spolu s mojim telefónom a vybrala sa von z auta. Podrážky tenisiek jemne dopadali na suchú plochu asfaltu a ja som si užívala pocit, že nemám na nohách desať centimetrové opätky a nepotácam sa v tomto krásnom počasí do firmy. Kráčajúc do budovy súkromnej škôlky som pociťovala zvláštne zvieranie v bruchu, ale neprikladala som tomu veľkú podstatu a pokračovala ďalej. Pravou dlaňou som otvorila vchodové dvere a zamierila si to priamo do Lillyinej triedy, ktorá sa nachádzala na prvom poschodí. Schody som brala po dvoch a úsmevom sa zdravila mamičkám, ktoré si svoje ratolesti brali po dlhom dni v práci, domov. Potichu som prešla k modrým kvietkovaným dverám napravo od schodiska a jemne zaklopala.

,,Dobrý deň.“ Milo som sa pozdravila nakukujúc hlavou do priestoru triedy, kde sa na malom koberci hrali deti spoločne s vychovávateľkou.

,,Teta Gabiiiiiii.“ Skríkla malá Lilly nadšene, len čo ma uvidela a nechala hračky, s ktorými sa hrala hračkami, skákajúc na rovné nôžky a veselo sa rozcupitala ku mne.

,,Ahoj anjelik. Ako sa máš?“ natiahla som k nej ruky a vytiahla ju do vzduchu, aby som ju mohla jemne objať a nechať ju voľne sedieť na mojich rukách. Jej svetlohnedé vlásky boli rozlietané všade naokolo a jej modručké očká žiarili na kilometre. Naozaj to bolo najkrajšie dieťa aké som kedy videla – presne tak krásne ako jej maminka.

,,Šupeeeer. De je mamiňka?“ zabľabotala mi do ucha a poriadne stisla krk. Úsmevom som sa pozdravila vychovávateľke, ktorá sa ďalej venovala ostatným deťom a pozrela sa späť na Lilly na mojich rukách.

,,Maminka pracuje, ale za také dve hodinky príde pre teba. Súhlasíš s tým, aby sme šli variť palacinky u mňa doma ako naposledy?“ navrhla som nápad, pri ktorom som vedela, že neodolá a žmurkla na ňu.

,,Aňoooooo! Palacinkyy!“ šťastne zatlieskala sama pre seba a ja som sa rozosmiala.

,,Pani vychovávateľka beriem malú Lilly so sebou, Jaclyn dnes nemohla prísť. Je to v poriadku?“ oznámila som mladej žene medzi kŕdľom detí a usmiala sa.

,,V poriadku, tak sa Lillinka maj a vidíme sa v pondelok, dobre?“ milo sa usmiala a zapozerala sa na Lilly, ktorá sa mi hrala s prameňom vlasov.

,,Lilly, pozdrav sa.“ Upozornila som ju a jej zrak v okamihu padol na vychovávateľku, ktorej zakývala a ukázala štrbavý úsmev.

,,Dovideňja!“ mávala kým som ju brala na rukách von z triedy a zatvorila za nami dvere.

,,Ták, ako si sa dnes mala? Čo skvelé ste  robili?“ opýtala som sa skladajúc ju späť na zem a zahrnula vlasy za ucho, aby som na ňu lepšie videla.

,,Dneš šom iba špala a jobila nálamky, ktolé dáme potom mamiňkám, ale aš keď bude správny čas.“ Bľabotala veselo a rozbehla sa napred smerom do šatní, kde mala odložené topánky a veci, ktoré si mala prezliecť.

,,Hlavne pomaly.“ Napomenula som ju vyberajúc zvoniaci mobil z listovej kabelky a kontrolujúc meno na obrazovke. Lucy z marketingu - sorry, ale dnes mám voľno, dnes nie.

,,Aaaau!“ zakričala Lilly a ja som okamžite zdvihla zrak, aby som skontrolovala, čo sa stalo. Sekundu nedávam pozor a už sa niečo deje! Sledujúc malé kĺbko nešťastia, ktoré zahanbene sedí na zemi som sa musela rozosmiať, pretože sa očividne niekam zapozerala a nabúrala do pani riaditeľky s nejakým chlapom po jej boku.

,,Aleee, malá slečna nepozerá pod nôžky.“ Ozval sa mužský chrapľavý hlas, ktorý mi bol odniekiaľ neskutočne známy, ale keďže bol neznámy otočený chrbtom ku mne nevedela som ho zaradiť medzi osoby, ktoré poznám.

,,Pjepáčte, ja šom nechcela.“ Zašomrala potichu Lilly, ale z miesta na dlážke sa nepohla.

,,Lilly, na sekundu ťa spustím z očí a ty nám tu narážaš do ľudí.“ Smiala som sa pribiehajúc k nej a začala som ju zdvíhať zo zeme. ,,Ospravedlňujem sa, pani Mansutti, viete aké sú deti.“ Vravela som zbierajúc Lilly zo zeme bez pohľadu na tých dvoch vedľa nás a začala ju oprašovať od špiny z podlahy.

,,Nič sa nestalo, veď všetci sa občas zapozeráme na krásne veci a potom nevieme, kde sa nachádzame.“ Ozval sa pre zmenu chrapľavý hlas a ja som dvihla zrak stretávajúc sa so smaragdovým pohľadom, ktorý som tak dôverne poznala.

,,Harry?“

,,Gabriella?“ ozvali sme sa naraz a moje srdce zovrelo prekvapenie, hnev a milión ďalších nepopísateľných pocitov.

Ďalšia kapitola