Fight hard, love harder. 2. chapter.

ĎAKUJEM všetkým za pozitívne reakcie na moje nové dieťatko.

,,Neverím vlastným očiam, že si to ty, a že stojíš predo mnou.“ Žiarivo sa usmial a chcel ku mne podísť otvárajúc svoju náruč, ale spomienky mihajúce sa mi pred očami ma prinútili cúvnuť a vyhnúť sa mu. V jeho očiach som zazrela bolesť a nepochopenie, ale nemala som slov na to, aby som niečo povedala.

,,Nie. Nechaj ma.“ Povedala som s ľadovým hlasom a pozrela sa na riaditeľku, ktorá len nechápavo stála pri nás a pozorovala náš rozhovor. Harry ostal stáť ako prikovaný a nevydal už ani hlások aj keď som mala pocit, že sa musel veľmi premáhať. Odrazu som zacítila ako ma malá rúčka chytá za ukazovák a ťahá dožadujúc sa pozornosti.

,,Poťme uš domooov.“ Zatiahla potichu Lilly stále sa červenajúca z predchádzajúcej nehody a nesmelo sa pousmiala.

,,Áno zlatíčko, ideme, pozdrav sa pani riaditeľke a ideme si pre veci.“ Hrane som sa usmiala cítiac na sebe Harryho nechápavý a ublížený pohľad, ale nemala som síl pozrieť sa opäť do jeho očí a znova padnúť do jamy, z ktorej som sa šplhala neskutočne dlho.

,,Dovideňja pani riaditelka aj vy ujo.“ Usmiala sa rozkošne a už ma ťahala za sebou smerom ďalej do šatne. 

,,Ahoj Lillinka. Krásny víkend slečna Gabriella.“ Usmiala sa spokojne a otočila sa na odchod, pričom som jej venovala ešte jemný úsmev sledujúc malú Lilly, ktorá sa už stratila v miestnosti. Nechcela som, ale počas toho, ako som vchádzala do šatne, som sa musela otočiť a pozrieť sa na miesto, kde ešte pred pár sekundami stál Harry. Čo tu robil? Ako je možné, že sa vrátil? Chcel ma vidieť? Prečo ma nehľadal? Prečo sa vrátil po tom všetkom?

,,Gabii, kto boj ten ujo a prečo ša na teba tak peeekne požeral?“ opýtala sa ma Lilly a vyzúvala si prezuvky.

,,Ako to myslíš, že sa na mňa pekne pozeral?“ usmiala som sa snažiac sa skryť bolesť skrývajúcu sa v mojich očiach a podala jej do rúčok sandálky, v ktorých prišla, aby sa mohla obuť.

,,Ňo, ploste sa na teba požeral velmi pekne – akoby si bola najkjajšia na svete.“ Zaškerila sa a nazula si pravú topánku spokojná so svojim výkonom.

,,No, Lilly, ten ujo bol raz mojim najlepším kamarátom, ale takým úplne najlepším, s ktorým som si dala niekedy aj pusu, vieš? Ale potom sa musel odsťahovať do Ameriky kvôli tatinkovi a predtým ako odišiel, tak mi nasľuboval hory doly, ktoré vôôôôbec nesplnil. Čiže sa na mňa usmieval asi preto, aby som mu prepáčila.“ Snažila som sa jej vysvetliť tak, aby ma pochopila, aj keď som mnoho detailov vynechala. Harry bol mojou prvou láskou už v 15 rokoch, ale po tom, čo sa musel presťahovať do Ameriky ma nechal úplne samú na škole, kde som, pravdupovediac vôbec nebola obľúbená, čo malo za následok, že ma všetci naokolo začali šikanovať, keď videli, že som úplne bezbranná. A aby toho nebolo málo, Harry mi postupne prestal odpisovať na maily, nedvíhal telefonáty a totálne na mňa zabudol.

,,A plepáčiš mu to niekedy?“ ozvala sa po chvíľke bojovania s ľavou sandálkou a úprimne sa na mňa zapozerala.

,,Neviem zlatíčko, bolo to vtedy pre mňa veľmi ťažké obdobie, takže sa s tým musím popasovať, ale ty sa tým nezaťažuj, dobre?“ usmiala som sa a jemne ju štipla do líčka, ktoré sa naplnilo červenou farbou. ,,No čo, ideme robiť tie palacinky?“ zmenila som tému a sledovala, ako sa jej od nadšenia rozšírili zreničky.

,,Aňooooo.“ Zakričala a rozbehla sa ku dverám, ktoré následne prudko otvorila a ja som sa vydala so smiechom za ňou.

**

Flashback

,,Sľúb mi, že mi budeš písať, volať a nezabudneš na mňa. Nech to stojí čokoľvek.“ Zašepkala som potichu, pretože môj hlas by nevydržal väčší nápor. Nechápala som ako je možné, že je to tu - že nadišiel deň, keď sa musím rozlúčiť so svojou polovicou a nechať ho odísť na druhý kontinent vediac, že ho neuvidím veľmi dlhú dobu.

,,Gabi, zlatko, ľúbim ťa najviac na svete a ani len z diaľky nehrozí, že by som na teba zabudol. Vždy, nech sa deje čokoľvek, “ podišiel ku mne bližšie a pravou rukou dvihol moju dlaň, ktorú si priložil k srdcu ,,stále budeš tu, v mojom srdci.“ Usmial sa a dlaňami ma chytil za krk, pričom mi zanechal odtlačok pier na čele.

,,Áno, ale ja to tu bez teba nezvládnem. Si jediný človek, ktorý ma chápe a má rád takú aká som bez ohľadu na všetko. Neopúšťaj ma, prosím.“ Môj hlas to už nevydržal a na konci vety sa zlomil. Oči sa mi zaliali slzami aj napriek tomu, že som si vravela, že nesmiem plakať a ešte viac to sťažovať obom stranám, ale bola som natoľko slabá, že som to nedokázala udržať v sebe.

,,Láska, neplač mi, prosím. Ani nevieš ako ma bolí vidieť ťa takúto, ale ja naozaj neviem ako inak. Vieš, že ma tu otec nenechá samého ani keby sa čo dialo.“ Pritisol si ma k sebe a ja som cítila ako sa premáha, aby nezačal plakať aj on. Rukami som oblapila jeho driek a ucho priložila k miestu, kde mal srdce počúvajúc jeho rýchly rytmus.

,,Zvládneme to.“ Šepkajúc som sa snažila ubezpečiť hlavne samú seba a ešte viac sa k nemu natisla.

,,Harry, poď, už musíme ísť.“ Ozval sa po chvíli Harryho otec a moje telo sa roztriaslo. Je to neodkladne tu.

,,Zlato, teraz ma počúvaj, ľúbim ťa, dobre? To je to najhlavnejšie, čo teraz máme, budem ti celý čas písať a..“ odtiahol ma od seba a pozeral sa mi do očí, pričom sa tie jeho napĺňali slzami, ktoré sa postupne dostali cez hrádzu jeho viečok a putovali dole, po jeho krásnej tvári. Prstami som sa zaplietla do jeho hnedých kučier a prilepila sa na jeho pery dožadujúc sa posledných dotykov. Odrazu som mala pocit, že lietam. Cítila som, že ak sa stane hocičo, aj tak si vždy nájdeme cestu k sebe aj keby to malo trvať roky.

,,Dávaj si na seba pozor a píš hneď ako to bude možné. Ľúbim ťa.“ Zašepkala som mu do pier a ešte naposledy na dlhú dobu ho objala.

,,Ty sa mi o seba staraj a tiež na seba dávaj pozor. Ľúbim ťa.“ Usmial sa, opäť raz sa dotkol mojich pier a rozbehol sa k autu, do ktorého ihneď naskočil, keďže sa čakalo iba na neho.

Rukami som si oblapila trup, aby som sa držala pohromade a snažila si zapamätať každý detail jeho úsmevu a momentu, keď som ho videla naposledy.

End of Flashback

Sediac na gauči som premýšľala, spomínala a nechápala ako bolo možné, že som to všetko prežila. Že prešlo už sedem rokov a moje srdce zmeravelo zakaždým, keď mi bol na dosah. Myslela som si, že je to už za mnou, že som sa cez to úplne preniesla, ale vnútorný pocit, ktorý ma prenasleduje od chvíle, čo sa môj pohľad dnes stretol s tým jeho, ma nejako nechce nechať na pokoji. 

Jaclyn si pre Lilly prišla dve hodinky po tom, čo sme prišli domov a spravili v mojej kuchyni spúšť, ale zdržala sa oveľa dlhšie než bolo plánované až nakoniec odišli pred pol hodinou, keďže maličká už zaspala na gauči. Bola som vďačná za svoju rodinu aj za všetko, čo sa dialo v mojom živote aj napriek tmavým momentom. Vôbec sa mi nechcelo ísť do spálne a tak som len vypla televízor, ktorý bol jediným zdrojom svetla v obývačke a zaryla sa pod deku, ktorá príjemne hriala. Dúfala som, že pomaly zaspím, a že ma tie zelené smaragdové oči nebudú sledovať večne.

Ďalšia kapitola.