streda 2. januára 2013

God's wings 36th



zajtra, nezabudnite TC ja a Luss, ak všetko dobre dopadne :)...Janii

Harry

„Vypadá to veľmi dobre, Emma.“ hovoril lekár a pritom pozeral do Emminej zdravotnej karty.
„Takže, už budem môcť ísť konečne domov?“ pýtala sa a na perách sa jej pohrával jemný úsmev.
„Boli ste dva týždne v kóme Emma, nemôžeme vás len tak pustiť domov.“ vravel doktor a tváril sa vážne.
„Áno, ale viete, sme tu už tak dlho...obaja túžime ísť domov.“ vzdychol som si, keď som vysvetľoval naše pocity lekárovi.
Emma mi silno stlačila ruku a keď som sa na ňu pozrel, len vďačne prikývla. Viem sa do nej vžiť, je to už tak dlho, čo videla svojich blízkych.
„Uvidím čo sa bude dať robiť.“ prikývol lekár. „Je tu však ešte jedna vec.“ na chvíľu sa odmlčal.
„Stalo sa niečo?“ nedalo mi neopýtať sa.
„Emma...vo vašom prípade sa odporúča navštíviť psychológa. Viete...poznám jedného špecialistu priamo v Londýne, ktorý...“
„Nepotrebujem psychológa.“ prerušila ho Emma s chladnou hlavou a svoju ruku si vymotala z môjho zovretia.
„Emma, to čo sa vám stalo...“
„Nič sa mi nestalo. Prosím, nechajme to tak.“ hovorila vážne, ale nepozerala sa na lekára. Svoj pohľad zaostrila do obliečky na prikrývke, ktorej lem žužvala medzi prstami. Akoby bola v inom svete.
„Ako chcete. Mojou povinnosťou bolo oboznámiť vás o tom. Idem teda vybaviť váš odchod.“ lekár sa usmial a nechal nás samých.
„Si v poriadku?“ opýtal som sa mojej krásky a natiahol sa za jej rukou. Ona sa však odtiahla a obe ruky si skrížila na prsiach. Ani sa na mňa nepozrela.
„Je mi fajn.“ povedala smutne.
„Zlatko, ak je čokoľvek čo by som moh...ach.“ prerušil ma vyzváňajúci mobil. „To je Liam.“ s úsmevom som pozeral na displej. „Písal som mu a isto chce vedieť ako sa máš.“ Emma len bezducho prikývla. „Vezmem to na chodbe, oddýchni si.“ pohladil som ju po vlasoch a rýchlo vyšiel na chodbu.
„Liam?“ zodvihol som a pritom zatváral dvere na Emminej nemocničnej izbe.
„Vrav!“ vyzval ma.
„Prebrala sa.“ zvýskol som od šťastia.

Emma

„Prebrala sa.“ počula som Harryho z chodby prv, než sa moje dvere úplne zavreli. Áno, prebrala som sa, ale do akého sveta? V kóme som sa aspoň nemusela pozerať na ten Harryho pohľad. Iba ma ľutuje.  A ja? Ja sa na seba nemôžem ani len pozrieť. Toto telo...Rukami som odhodila perinu a začala si  žužvať tričko, ktoré som mala na sebe. Mala ho chuť roztrhnúť a spáliť, spolu so spomienkami. Nič už nebude ako predtým. Nič! Hnusila som sama seba. Pripadala som si ako tá najväčšia špina na svete. Nenávidela som sa. Ak by mi niekto v tom momente podal zbraň, neváhala by som. Jednou ranou by sa vyriešilo všetko. Nemusela by som už myslieť na to, čo sa mi stalo.
Najhoršie však bolo, že všetko mi ten moment pripomínalo. Ten okamih, keď ma udrel, keď ma bozkával, keď si ma zobral. Mohla som tomu predísť? Áno, mohla! Ale teraz je už neskoro. Bruškami prstov som si prešla po tvári. Nad obočím som ucítila malú chrastičku. Malá chrasta? Tá sa zahojí. Lenže jazva a spomienky, tie len tak nezmiznú! Nahla som sa k stolíku pri posteli a vytiahla som z neho zrkadla. Po dlhej dobe som sa opäť na seba pozrela. Videla som však iného človeka. Oči, ktoré už dávno nežiarili, suché pery, ktoré sa už možno nikdy nepremenia v úsmev, pokožka, ktorá mi bude stále pripomínať, že sa ma dotýkal. Chcela som sa z nej zvliecť. Tak, ako to robí had. Nebyť sebou. Už nikdy!

„Emma?“ náhle ma v premýšľaní prerušil Harry. Zase ten jeho pohľad, zase... Prešiel ku mne a z rúk mi zobral zrkadlo, ktoré položil na stolík. „Deje sa niečo?“ och, jasné, že áno.
„Nie.“ vydýchla som a opäť sa zapozerala na tričko. Včera, keď som sa prebrala, bola som tak šťastná, že môžem byť znovu s ním, ale dnes...dnes je všetko iné. Prečo?
„Všetko bude v poriadku, neboj sa. Už ti nikto neublíži.“ pohladil ma po vlasoch a ukazovákom mi nadvihol bradu tak, aby som sa na neho pozerala. „Ľúbim ťa a to sa nikdy nezmení.“ myslíš? Čo ak láska nestačí?
„Hovoril si s lekárom? Pustia ma?“ opýtala som sa, aby som prerušila tento moment.
„Nie.“ pokrútil hlavou. „Volal som s Liamom, všetci ťa pozdravujú a tešia sa na teba.“ pery sa mu roztiahli do obrovského úsmevu, ktorý som tak milovala.
„A Michelle?“ opýtala som sa, pretože práve ju, by som v tejto chvíli potrebovala najviac.
„Je s Niallom. Sú naozaj šťastní, ale chýbala si jej. Veľmi.“ zosmutnel a chytil ma za ruku. „Ale tak ako mne isto nie. Som taký šťastný, že si opäť so mnou, zlatko. Chodil som sem denne, nemohol by som ťa opustiť.“ šepol.
„Viem...teda, akoby som si niečo pamätala. Alebo sa mi to len snívalo? Neviem, ale cítila som, že si bol pri mne.“ stisla som mu ruku.
„Veľa som ti rozprával. Vlastne, asi stále to isté, ale možno aj to pomohlo.“ 'vytiahol sa'. „A, ehm, lekár vravel, že niektoré spomienky môžu byť rozmazané a je dobré, keď zistíme čo všetko si pamätáš.“ povedal a mňa premkol strach.
„Chcem zabudnúť.“ zatvorila som oči, pričom sa mi z jedného rozkotúľala drobná slza.
„Prepáč, j-ja...som idiot. Emma, zlatko, už nikdy na toho...“ odmlčal sa.
„Na toho chlapa? Na toho, ktorý ma znásilnil? Harry, budem na neho myslieť zvyšok svojho života. Čokoľvek spravím, budem mať jeho obraz pred svojimi očami. Stále!“ tvár som si skryla do dlaní a začala plakať. Slané slzy mi tiekli po tvári a pristávali na tričko. Chcela som zmiznúť zo sveta. Chcela som zomrieť!
„Pššt.“ chlácholil ma Harry a presunul sa ku mne na posteľ, kde ma pevne objal. „Nesmieš tak hovoriť, už nikdy.“ svojimi nohami začal hladiť tie moje a pritiahol si ma ešte bližšie k sebe.
 „Som s tebou. Navždy.“ šepkal mi, ale ja som stále len plakala a nepočúvala ho.
„Ne-nevieš, ako sa...cítim.“ hovorila som pomedzi vzlyky a pred očami mala stále tú noc. Tú noc, ktorá v mojom živote všetko zmenila. „Chcem...umrieť.“ vydýchla som.
„Čože?!“ zvolal Harry a otočil si ma k sebe čelom. „Toto, Emma...toto už nikdy nepovieš, jasné?!“ triasol so mnou a tiež začal plakať. „Tak strašne ťa milujem, nevidíš to?! Kvôli tebe by som bol ochotný zomrieť, spravil by som čokoľvek. Sedel som tu, presne tu, celé dva týždne a modlil sa, aby si sa konečne prebrala. A teraz? Teraz, keď ma Boh konečne vypočul povieš mi toto, Emma?! Prečo?! Čo som urobil zle, hm?“ vydýchol a ja som zrazu nevedela čo povedať.
„Ty nič, Harry. Je to vo mne. Neviem byť rovnaká ako predtým, snažím sa, ale...“ čo mám robiť? Opakom ruky som si utrela slzy a zhlboka sa nadýchla.
„Možno, keby...“ začal Harry, ale pomaličky, akoby sa bál. „Nechceš predsa len navštíviť toho psychológa?“ šepol.
„Tak, tak je to.“ pokrútila som hlavou. „Podľa teba som teraz blázon, áno?“ toto som od neho nečakala.
„Emma...čo to?“ zamračil sa. Po chvíli sa však náhle postavil a zamieril si to ku dverám.
„Je koniec?!“ opýtala som sa, ale skôr než mi odpovedal, zabuchol za sebou dverami. „Harry...láska.“ šepla som a znovu začala plakať. Plakal som tam niekoľko minút. Čo som to spravila? Jediného človeka, ktorého som ľúbila som poslala preč. V tom sa však dvere opäť zostra otvorili a v nich stál Harry. Ruky mal zaťaté v pästi a na tvári nahnevaný výraz. Podišiel k mojej posteli a namieril na mňa svojím ukazovákom.

„Ty asi nechápeš ako veľmi ťa ľúbim, hm?“ opýtal sa a po lícach mu opäť začali padať slzy.
„Harry, j-ja...“
„Každou minútou preklínam toho chlapa, ale aj seba, že som ťa neochránil. Každú sekundu myslím na to, ako sa asi cítiš. Prepáč, ale ja neviem čo prežívaš. Môžem si to myslieť, môžem si to predstaviť, ale...ja môžem len pri tebe stáť a pomôcť ti sa cez to všetko dostať. Emma, každé tvoje slovo, každá tvoja slza ma bolí ako čepeľ toho najostrejšieho noža, ktorým mi prebodávaš srdce. Na teba som čakal celý svoj život a nevzdám sa ťa, ani keby si o to prosila. Je mi jedno koľko sme spolu, netrápi ma koľko máme rokov, alebo či niekto stojí v našom vzťahu. Jedine ty, len ty mi môžeš ublížiť. Tak, prosím...“ kľakol si k mojej posteli a chytil ma za ruku. „Už nikdy nepovedz, že ťa považujem za blázna a nikdy nepochybuj, že ťa milujem, pretože to sa spochybniť nedá.“ dokončil a zahľadel sa mi priamo do uplakaných oči.
„Prepáč.“ na viac som sa nezmohla. „Som sebecká.“ vydýchla som.
„Nie, ty si len nevšímaš ako veľmi ťa ľúbim.“ povedal a vzápätí ma svojimi dlhými prstami pohladil po vlasoch.
„Potrebujem pomoc.“ priznala som. Harry len prikývol.
„To nie je hanba Emma. Nezabudni som tu s tebou. Stále a navždy.“ povedal a konečne ma sladko pobozkal.

„Na čo myslíš?“ pýtal sa ma, keď sme dosť dlhú dobu mlčky, ležali na mojej posteli.
„Len sa nenahnevaj, dobre?“ opýtala som sa a otočila som sa na neho. Len prikývol. „Čo sa...“ začala som, ale musela som sa zhlboka nadýchnuť, aby mi nezlyhal hlas. „Odpadla som a neviem čo sa potom stalo.“ nepoložila som otázku. Harry si ju domyslel.
„Tom ho zbil a ja som zavolal sanitku.“ zhrnul to.
„Aha a ty...neublížil ti?“ pohladila som po ramene.
„Nie, neboj sa. Tom je veľký chlap a spacifikoval ho dosť rýchlo.“ usmial sa, ale ja som vedela, že ho to vnútri musí bolieť.
„Čo je s ním...teraz? Nemám ísť na súd alebo?“ zamračila som sa.
„Nie, Liam všetko vybavil. V tomto je aj s Paulom poklad. Ten, ehm...“ uhol pohľadom. „Podľa pravidla trikrát a dosť si v base posedí veľa rokov.“ vravel, ale nepozeral sa na mňa.
„Je mi to ľúto, Harry.“ povedala som pri pohľade na jeho strhanú tvár. „Všetko to, čo si si musel prežiť a teraz ešte ja.“ pokrútila som hlavou nad mojou sebeckosťou.
„Hovorila si, že chceš žiť nový život, tak už na to zabudnime.“ šepol.
„A ty si chcel vedieť či je v ňom miesto aj pre teba.“ spomenula som a chytila ho pevne za ruku. Zobral to ako znamenie a otočil čelom ku mne. „V každom mojom živote máš nenahraditeľné miesto, Harry. Prepáč mi, že som na to zabudla.“ pohladila som ho po líci a letmo pobozkala. Hnev čo som voči sebe cítila sa v Harryho blízkosti vytratil, ale ten pocit, spomienky, tie ostanú. Navždy...

O pár dní neskôr

„Za všetko vám, veľmi pekne ďakujem.“ objala som môjho lekára a konečne opustila nemocnicu. S Harry sme šli rovno na letisko, kde sme mali 'zabookovaný' priamy let do Londýna. Tešila som sa, ale mala som aj strach. Nevedela som ako budú ľudia reagovať, keď ma uvidia. Bála som sa hlavne toho, že ma budú ľutovať a tým by mi len pripomínali čo sa stalo. Pred rodičmi však musíme byť všetci opatrní, pretože fakt, že som bola znásilnená, je pre nich neznámy. Je to tak lepšie a Harry mal pravdu, že by ich to veľmi bolelo. Svoj kríž si musím niesť sama, ale ja to zvládnem. Prečo? Pretože mám pri sebe najdokonalejšie stvorenie na zemi. Môjho Stylesa.

„V poriadku?“ opýtal sa ma Harry, keď sme sedeli v lietadle a pripravovali sme sa na odlet. Len som prikývla a svoj pohľad upriamila na malé okienko. O pár minút sme už leteli medzi oblakmi a ja som sa cítila voľná. Chcela som zastaviť čas alebo ho radšej vrátiť. S Harrym sme sa za posledné dni veľa rozprávali, veď čo sme mali aj robiť. Aj keď ma spomienky boleli, musela som spomínať. V každom chlapovi, ktorého som stretla, som hľadala niečo s tým, ktorý ma...V tom momente som bola vďačná za Harryho, ktorý bol so mnou a jedným dotykom vedel zahnať všetky zlé myšlienky. Bol ako môj liek.

Neviem však opísať ako sa cítim. Na jednej strane sa nenávidím, ale na druhej ďakujem za druhú šancu, ktorú som dostala. Mohlo to dopadnúť inak a ja som už nemusela nikdy vidieť Harryho úsmev, oči..jeho. Na srdci ma ťažilo však ešte niečo. Ak by som zomrela, možno by Harry spravil osudnú chybu. Niekedy si neuvedomujem ako ma ľúbi. Viem len, že ja ho ľúbim ešte viac.
„Konečne doma.“ usmial sa Harry, keď sme stáli v letiskovej hale a poberali sa na odchod. V rukách som zvierala mobil a naprávala si vlasy, ktoré sa mi počas spánku v lietadle hocijako 'domiešali'.
„Harry?“ zadržala som ho.
„Stalo sa niečo?“ preľakol sa.
„Nie, ja len...“ pokrútila som hlavou. „Mám trochu strach.“ priznala som.
„Chápem, ale som tu.“ objal ma okolo pliec a pritiahol si moje útle telo do svojej náruče. Len som prikývla na znak, že môžeme ísť.  Keďže o našom prílete nikto nevedel, nemuseli sme čeliť jačiacim fanúšičkám, a tak sme v pokoji nastúpili do neveľkého auta a pobrali sa domov.

V aute sme boli celý čas ticho. Striedali sa vo mne dva pocity. Radosť, ale aj strach. O pár minút sme zastali pred domom chalanov a Harry vypol motor. „Už sa nevedia dočkať.“ povedal pri pohľade na mobil, kde mu svietilo mnoho neprijatých hovorov.
„Poďme.“ chytila som ho za ruku a viedla do domu. Ako náhle sme však otvorili dvere, čakalo nás 'prekvapenie'.

15+..Janii :)

16 komentárov:

  1. Úžasné...rychle další díl

    OdpovedaťOdstrániť
  2. krásný :') tohle je úžasný .. Další

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Dievča máš moc veľký talent a ani nevieš ako týraš nás čitateľky :( Ale každopadne ! na jedničku !

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ako inak, užasne,super,nádherne,krásna :D zase si to tak ukončila , joooj ! :D čo s tebou :D nech je už rýchlo ďalšia !! ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. úžasné.... slzy na krajičku... je to fakt nádherné!

    OdpovedaťOdstrániť
  6. ♥♥♥♥♥♥ xx

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Great Job! :) Next. Next, please :)
    -Zdenča

    OdpovedaťOdstrániť
  8. áá ! :D šuper ! :) :)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Wow :D uzastne... dalsiu prosim .....

    OdpovedaťOdstrániť
  10. neskutocny talent...uz sa tesim na dalsiu.....katka ....

    OdpovedaťOdstrániť
  11. kedy bude dalsia???uz sa nemozem dockat :}

    OdpovedaťOdstrániť
  12. uuuuzastna..dalsiu pls...

    OdpovedaťOdstrániť
  13. uzastne kedy bude dalsia????

    OdpovedaťOdstrániť