pondelok 4. februára 2013

Over Again (jednodielovka pre môjho kamaráta Vladka) by *K


ehm no.. dievčatá..
ozývam sa Vám z trošku čudného uhla.. 
napísala som jednodielovku pre môjho skvelého kamaráta Vladka, pretože.. no pretože, ho mám rada :) 
poprosil ma o to a ja som sa konečne dokopala k tomu, aby som to uverejnila..
viem, toto je blog hlavne o poviedkach s chalanmi z 1D, ale spravila som výnimku a dúfam, že ňou nepohrdnete ani vy..
kľudne si pod hlavnou postavou predstavte koho chcete.. kľudne aj niekoho z 1D :) budem len rada ak si dole nájdem nejaký ten komentár :)

ď :)

Hope u like it a Vlado.. ty dúfam najviac :)
________________________________________________________________________________


Už ma to tu nebaví dočerta! Toto nieje normálne! Smola na ženy, ktorá ma obklopuje už celý môj život mi lezie von krkom! Celý môj život mi lezie von krkom!! Otvoril som dvere na mojom novom byte a z nôh skopol nové Supry. Ďaľšia ženská, ktorá sa so mnou rozišla! Čo mám z toho, že som zlatý, keď mi každá jedna zlomí srdce?! Nedúfam a neverím! Nikdy viac! Nikdy!! Vošiel som do kuchyne a z linky som vytiahol čistý pohár. Ruku som natiahol ku kohútiku s vlažnou vodou a osviežil som si krk. Pohár som hodil naspäť do
drezu a vybral som sa do obývačky. Mal som chuť ísť niekam opiť sa, ale nejako.. nechcelo sa mi ukazovať medzi ľuďmi. Popritom ako som prechádzal pomedzi nábytok v mojom malom byte, všimol som si malú bielu obálku na konferenčnom stolíku pred gaučom. Jedným skokom som preskočil vzdialenosť, ktorá ma delila od malého kúska papiera. Nechápal som ako sa sem dostal a vôbec, od koho môže byť. Až keď som si prečítal moje meno napísané tým známym písmom uvedomil som si, že to mohla byť len jediná osoba. Klaudia. Moja najlepšia kamarátka a sestra v jednom. Ona jediná mi to sem mohla dať, ale ako dočerta otvorila dvere? Odkiaľ mala kľúč? Nepamätám sa, aby som jej niekedy dával kľúč od môjho bytu. No nič. Nevadí. Na toto sa jej ešte opýtam. Otvoril som jemný lem bielej obálky a vytiahol som miniatúrnu pozvánku na oslavu narodenín. Prvá strana bola počarbaná dátumom a miestom, kde sa oslava koná a dole, v pravom dolnom rohu bolo maličkým písmom napísané: Surprise! Dúfam, že prídeš lebo inak ti odseknem krk a budem ťa do smrti týrať! Mám pre teba prekvapenie, tak ma nenaser! K.
Rozosmial som sa ako najväčší magor a vrátil som malý kúsok papiera do obálky. To dievča mi vždy vie zlepšiť náladu. Siahol som do vrecka a vytiahol som odtiaľ mobil, aby som mohol vytočiť to známe číslo.
,,No čo moj?!" ozval sa jej rozosmiaty hlas
,,Ja len, že pozvanie príjmam. Prídem na tú tvoju 'párty hard' " povedal som so smiechom a zvalil som sa na gauč. To dievča bude mať 20 rokov a ešte stále sa hrá na malú.
,,Jéééj Vlado dikí!" počul som ako zvrieskla na celý byt a zozadu som počul dusený smiech. Zas je s Pipom. Už skoro 5 rokov.
,,Za nič. Tak sa vidíme pozajtra večer!" ozval som sa, aby som zakryl nával smiechu, ktorý sa mi dral z hrdla a snažil som sa nesmiať.
,,Dobre! Teším sa! Nezabudni byť načas! Chcem ťa s niekým zoznámiť jasné?!" rozosmiala sa a mne až zabehlo. Nie! Už ďaľšie zoznamovanie sa nezvládnem. Nechcem skončiť ako pri Natálii. Stále si pamätám na ten deň, keď ma s ňou zoznámila. Keď sme boli vonku a ona sa tak krásne usmiala. Keď jej začalo prešibovať a ona sa len nechávala unášať vlastnými hormónmi nestarajúc sa o okolitý svet a názory druhých. Tiež si pamätám na ten deň, keď sa všetko zmenilo a ja som prišiel na to, že ma len namotala a bezcitne odkopla. Pamätám si na tie dni, keď som nemal náladu vôbec na nič a nechcel som nikoho vidieť. Iba som si prezeral staré konverzácie, pozeral sa na jej fotky a počúval smutné pesničky dookola. Nakoniec aj za Klaudiinej pomoci som sa z toho dostal a znova som sa začal staviať na vlastné nohy. Bez nej. Prešlo veľa dní, ale ani jeden neprešiel bez toho, aby som si nespomenul na ten krásny pocit, keď som si myslel, že je to už len dobré, že budem už len šťastný. Každý deň ma tento pocit posielal dopredu a dopredu až doteraz. Až o 5 rokov neskôr. Gympeľ dokončený, malý byt a výška na krku. Známosti, z ktorých ani jedna nevyšla tak ako mala. Kašlem. Nestarám sa. Už nechcem trpieť. 
,,Jasné neboj sa! Vidíme sa tam a pozdrav natrimanca! Čáu!!" povedal som už s menším nadšením a zložil som bez čakania na odozvu. Rozhodol som sa, že si pozriem nejaký film, len aby som prešiel na iné myšlienky. Spod vrchnej časti stola som vytiahol notebook a pustil som prvý film, na ktorý mi padol zrak.

Zhlboka som sa nadýchol a sťažka som stlačil zvonček vedľa vchodových dverí do Klaudiinho bytu. Tá malá mrcha nevyrástla ani o centimeter, ale jej výšku zvýrazňovali vysoké lodičky, ktoré zdobili jej nohy. Na sebe mala čierne šaty, ktoré obťahovali jej postavu a široký úsmev na tvári dokazoval, že už čo to v sebe má.
,,Všetko najlepšié prajém!!" povedal som a namiesto mojej tváre sa na ňu usmieval veľký maco a moja ľavá ruka držala taštičku s maličkosťami a fľašou tvrdého. Za tie roky čo ju poznám som už vedel čo má rada. (PS: niesom alkoholička!! :D )
,,Vladóóó!" zvrieskla a aj keď som v rukách držal to plyšové hebedo hodila sa na mňa a objala ma. Ani som nežmurkol a už ma obklopila hudba a hlasná vrava šíriaca sa z izieb v jej byte. Vošiel som dnu a zamieril som si to za Klaudiou do obývačky, kde boli na gauči a všade naokolo jej najbližší. Od rodičov až po Sama s Dagmar na kolenách. Ešte aj na neho sa usmialo šťastie a u mňa nič. Prečesával som ich pohľadom až som ostal zarazene stáť. Sedela tam osoba, ktorú by som tu už nečakal. Natália. Sedela na kraji pohovky a veselo sa usmievala, no keď sa jej pohľad stretol s tým mojim, úsmev jej pohasol. V ten moment som si prial, aby som sem nikdy nevkročil. Prial som si byť neviditeľným, alebo ešte lepšie, neexistovať. Tá bolesť, ktorá sa mi nahrnula do srdca a slzy, ktoré ma začali štípať v očiach zo spomienok na tie časy ma absolútne omráčili a ja som sa cítil ako paralizovaný. Aj keď som chcel utiecť, moje nohy akoby vzrástli do podlahy pod mojimi nohami a nezmohol som sa ani na slovo.
,,A-ahojte. Klaudia, mohol by som na sekundu, prosím.." podarilo sa mi nakoniec vysúkať zo seba a bez čakania na odpoveď som sa otočil a zmizol som vo vedľajšej kuchyni.
,,Počúvam ťa Vladko." ozvala sa, keď sa zastavila predo mnou a na tvári sa jej rozhostil spokojný výraz. Ako mi mohla toto spraviť, keď vedela, čo som si kvôli Natálii prežil?!
,,Čo tu robí Natália? Myslel som, že býva dosť ďaleko na to, aby sa len tak dostavila na tvoju 'oslavu' a zabávala sa tu. Ako si ju sem mohla zavolať aj po tom, čo mi urobila?!" ihneď som na ňu vyletel a mal som čo robiť, len aby som nepustil slzy von z mojich očí.
,,Prepáč Vlado, ale sám si povedal, že je to už za tebou a myslím, že moja kamarátka tu má právu byť rovnako ako aj ty, napríklad." povedala zostra a zabodla do mňa svoj priamy pohľad. Má pravdu. Ja sám som jej vtedy povedal, že je to za mnou a toto je hlavne jej oslava a nie miesto na moje výstupy.
,,Aspoň si mi to mohla povedať. Vedel by som sa pripraviť." hlesol som nakoniec a sklopil som zrak.
,,To ona ma prosila o to, aby som ti nepovedala, že je tu. Chcela ťa vidieť. Vraj aj porozprávať sa s tebou, ale neviem čo je na tom pravdy." povedala a uprela na mňa svoje čokoládové oči. Chápal som, že mi chcela len dobre. Vlastne tak, ako chce vždy.
,,No som zvedavý či sa ku mne aspoň ozve. Poďme naspäť a prepáč za výstup. Neviem čo to do mňa vošlo." hodil som na ňu ospravedlňujúci pohľad a ona sa len chápavo usmial a nastavila ruky, aby som ju mohol jemne objať. Stisol som ju v náručí a o pár sekúnd som sa už usádzal na gauč.

,,Ahoj Vlado." ozvalo sa mi za chrbtom, keď som stál na balkóne a pozoroval som nočné mesto. Potreboval som sa trochu schladiť a utriediť si myšlienky. Naozaj som si myslel, že je to za mnou a ba, stačil jeden pohľad do jej modrých očí a je z toho nič. Z môjho snaženia sa o zabudnutie je nič. Ľúbim ju a nezmením to.
,,Ahoj." povedal som skoro nečujne, ale nezdvihol som zrak. Nechcel som sa pozrieť na dievča, ktoré mi toľkokrát sužovalo myseľ a zlomilo srdce. Rukami som sa podopieral o zábradlie a pevne som ho držal v dlaniach, pretože sa so mnou začal točiť celý svet. Trošku viac som toho vypil, ale účinky, ktoré som očakával sa nedostavili. Stále, keď mám niečo v sebe som uvoľnený a usmievavý, ale dnes je to pravý opak. Akoby ma hodili medzi dva škripce a ja som si mal vybrať prijateľnejšiu smrť.
,,J-ja.. chcela som sa ti ospravedlniť. Z-za všetko čo som ti urobila. Bola som 15-ročné dievča, ktoré nevedelo čo chce a tak som sa len 'hrala'. Ja.. nechcela som.. a.." hapkala a ja som sa prinútil pozrieť sa na ňu. Žlč, ktorá vo mne vzovrela ma absolútne pohĺtila a moje oči sa doslova zabodli do jej tváre a do jej očí.
,,Takže teba to mrzí? To čo si mi vtedy spravila, nespravil nikto. Iba si ma namotala a keď bolo tvoje sebavedomie tam, kde si ho chcela mať, proste si ma odkopla. Ľúbil som ťa.. a.. a.. možno ešte aj ľúbim. Dobre! Tak nikdy neprestanem, ale to nemení nič na tom, že si mi ublížila. Bolo to neskutočne ťažké a ak by nebolo priateľov naokolo asi skončím na psychiatrii a ty mi len tak povieš, že ťa to mrzí, a že si nechcela?!" vyskočil som na ňu a v jej očiach sa zaleskli slané slzy. Nechcel som byť taký hnusný, ale potreboval som dostať to zo seba von. Potreboval som jej do očí povedať, čo si o nej myslím a čo si myslím aj o mojom vzťahu k nej. Uvedomil som si ho až keď som jej to sám povedal. Uvedomil som si, že som ju neprestal ľúbiť, že som sa len skrýval za všetkými tými románikmi na jednu noc.
,,Vidím, že ma nenávidíš. A-a ja som ti chcela povedať, že som si uvedomila o čo som prišla, že som si každý deň trepala hlavu o stenu, len kvôli tomu, lebo som ti spravila to, čo som ti spravila. Každý deň som sa modlila k Bohu, aby mi dal aspoň príležitosť ospravedlniť sa, ale vidím, že to nemá zmysel. Ľúbim ťa. To je to, čo som si uvedomila a nikdy tento pocit neprestane. Ďakujem aspoň, že si ma vypočul. Zbohom Vlado." povedala smutne a z očí sa jej začali liať slzy. Toto.. toto som nečakal. Nečakal som, že sa vôbec niekedy dozviem niečo také z jej úst. Nerozmýšľal som a bez jediného zaváhania som si obmotal prsty okolo jej lakťa, keď chcela odísť, a otočil som si ju k sebe.
,,Nechceš mi aspoň dokázať či má význam odpustiť ti?" opýtal som sa a pozrel som sa do jej modrých očí. Všetka zlosť zo mňa vyprchala a každá bunka môjho tela si uvedomovala, že je uväznená v mojom náručí. Pozrela sa do mojich očí a začala sa nebezpečne približovať k mojim perám. Chcel som počkať, kým sa ich sama nedotkne, ale nutkanie niekde v mojej hlave bolo silnejšie a tak som svoje pery pritlačil k tým jej a vžil som sa do bozku. Do môjho prvého bozku plného lásky a šťastia.
,,Presvedčila som ťa?" jemne sa usmiala a v jej lícach sa objavila štipka červene. Na perách sa mi rozhostil spokojný úsmev a ešte spokojnejšie som prikývol.
,,Nezrušiteľne!" zasmial som sa a znova som sa vpil do jej pier.


tak chcem vedieť názor.. :)
no? 

12 komentárov:

  1. Wau! Just wow! :)
    To je prostě konec.. slzička kápla, vím, jak se asi musel cítit Vladko, taky jsem si to prožila :/
    Moja, pohrdat tvýma příběhama je ještě větší hřích, jak spálit knihu ! :3
    Bomba jednodílovka ♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. zlatkooo!! ja tak neskutočne milujem tvoje komentáre!
      nech obsahujú aj jedno slovo vždy mi vhrnú slzy do očí :3
      pašoo! ďakujem ti neskutočne veľmi!! :*
      a ďakujem :*

      Odstrániť
  2. :333333333 niečo užastne krasne najkrajšie čo som kedy čital proste nadheeeraaa :) mam krasny usmev na tvaari :D....proste neskutočne ťa mam rad :) ďakujem že si to všetko pre mňa spravila a aj robiš... :) jedno veľke ĎAKUJEM !! :* :) :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vlado.. toto nesmieš písať lebo plačem potom :/ :D
      to ja ďakujem tebe, že si taký úžasný chlapec a kamarát, lebo bez Vás a teba by som bola nič :) Ďakujem ja tebe za úžasnú pochvalu.. oplatilo sa s tým trápiť a písať to 3 hodiny.. :) ďakujem :)

      Odstrániť
  3. Nemusela som si nič zameniť, síce nepoznám hlavnú postavu osobne to nevadí...je to úžasné :) ty vieš vždy tak neskutočne krásne opísať každý jeden detail v každej jednej časti. Verím tomu že raz teba bude neskutočne slávna spisovateľka, no čo veriť, ja to viem. Cítim to. Si proste úžasná a to už som ti povedala snáď milión krát, ale ja si svoj názor nezmením a hotovo..!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. cítiš to.. a ja cítim slzy v mojich očiach! ďakujem najviac za vaše pochvaly!
      zbožňujem ťa a ďakujem Jani :)

      Odstrániť
  4. Čítala som to ako to je napísané bez toho, že si ám do postav niekoho iného..Síce s tímto nemám skúsenosti, ale verím, že to nie je jednoduché..:) PS: Priamo preneskutočnenádherná jednodilovka :)
    -Zdenča

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Zdenka ani by si neverila aké to je ťažké napísať toto.. je to niečo absolútne iné ako pri 1D.. :)

      PS: MEGABRUTÁLNEVEĽKÉ ďakujem :* :)

      Odstrániť
  5. Nádherné :)*... Úplne sa mi to pačlo :)... Aj keď to nebolo s One Direction, tak to vôbec nevadilo ;)... Predstavila som si tam moju situáciu a moje postavy....a je to úplne dokonalé :*... Paráda ;)*
    (snažím sa plniť moje predsavzatie komentovania :D)
    Lav ya :* <3

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem Verooo!! :* neskutočne si to vážim! až priveľmi!! :) ďakujem :* :)

      Odstrániť
  6. Krásne Klaudi..veď predsa každý si zaslúži druhú šancu.
    Mal by ju poriadne využiť, no to už nie každý.
    Claudie, je to krásne..ja..plakala som a.. proste jednoducho je to prenádherné ♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Laurí, ty si krásna! :* to ti poviem :) chcela som, aby bol rád aspoň trošku :) neplač moja.. nechcela som ťa rozplakať :) ďakujem najviac :* :* :*

      Odstrániť