Secrets 10.kapitola

sme späť :)

konečne som sa dokopala k napísaniu 10th :)

som zvedavá čo na ňu poviete.. či sa bude páčiť..

__________________________________________________________________

,,Takže.. ehm.. toto je tvoja nová izba. Dúfam, že sa ti tu bude páčiť." usmial sa na mňa Greg, môj 'nový otec' a chytil kľučku od dverí pred nami. Ukázal sa mi pohľad na krásnu malú izbu. Nebola príliš prepychovo zariadená na to, do akej spoločnosti patrila, ale bola niečim originálna. Jemná, skoro nebadaná krémová farba stien vytvárala príjemné pozadie pre veľkú posteľ v strede
izby, ktorá bola zároveň jediným veľkým nábytkom v tejto izbe. Nad ňou sa črtal veľký obraz vsadený medzi dve okná a z oboch strán vypĺňali priestor malé nočné stolíky. V pozadí som videla veľké biele dvere vedúce asi do inej izby.
,,Páni..Greg je krásna." jemne som sa usmiala a pohľadom som jemne prečesávala 'krivky' nábytku. ,,Čo je za tými dverami?" zvedavosť mi nedala a tak som sa opýtala a bez zbytočných rečí som sa pomaly vydala k dverám.
,,Tam je šatník. Zatiaľ je poloprázdny, keďže neviem, čo sa ti páči a čo máš rada, ale nepresvedčil som René, aby sa toho nepodujala a tak ti tam kúpila zopár vecí. Potom môžeš skočiť na nákupy ak chceš." povedal milým tónom a ja som sa pousmiala, pričom som otvorila 'šatník'. Bol veľký a priestranný, pričom vyžaroval pokoj a harmóniu.
,,Greg? ehm.. teda.. otec?" ozvala som sa po trápnej chvíľke ticha a svoj pohľad som upriamila do jeho očí. Mali slabú sivkastú farbu a ich okolie už zdobili jemné vrásky. Moje oslovenie ho zaskočilo a v jeho očiach som zbadala dojatie, ale snažil sa nejako to skryť a nedať to na sebe vidieť.
,,Áno Laura?"
,,J-ja.. aj keď je táto izba veľmi pekná a páči sa mi, ale ehm.. bola by som rada.. ak by si sa nehneval, ale odmietnem to.Rada by som si našla nejaký malý bytík na predmestí Londýna. Peniaze mám takže by ťa to nestálo nič. Proste život ako doteraz." vyslovila som svoju prosbu a znova som sa pozrela do jeho očí.
,,Ale prečo? Nepáči sa ti tu? Hneváš sa na mňa? Alebo čo sa stalo?" podišiel ku mne a chcel sa ma dotknúť, čo následne aj urobil a jemne sa obtrel o moje rameno, na ktorom si aj ruku nechal položenú.
,,Nie, nie. Greg je tu pekne, páči sa mi tu celkom, ale necítim sa tu sama sebou. Mám už 19 rokov, som dospelá a tak by som sa rada osamostatnila. Našla si byt, prácu a žila normálne. Nechcem ťa zaťažovať ani nič podobné." usmiala som sa a striasla som zo seba jeho ruku, ktorá mi prišla zbytočná na mojom ramene.
,,A-ale ja.." chcel niečo namietať, no ja som sa na ňho neustúpčivo pozrela. Mal by vedieť, že ja si po hlave skákať nedám, a že som tvrdohlavá.
,,Žiadne ale otec.. ak mi dovolíš rada tu ostanem dokým si nenájdem byt, ale potom odídem." povedala som a jemne som sa na neho usmiala.
,,Ja ťa nechcem stratiť hneď po tom, čo som ťa po takom dlhom hľadaní našiel." vzdychol si a v očiach som mu videla strach a smútok.
,,Ale veď ma nestratíš. Budem tu. Len nebudem bývať s tebou a s tvojou rodinou, s ktorou si šťastný a spokojný. "
,,Naozaj si to nerozmyslíš? A kedy chceš začať s hľadaním bytu?" vyhŕkol ďaľšie zo svojich otázok a starostlivo sa na mňa pozrel.
,,Nie nerozmyslím si to. Som 100% rozhodnutá. Aj keď nechcem bývať pri Vás oci, ale rada by som ak by pri mne bývala moja najlepšia kamarátka Kristen, tak som si povedala, že sa jej to najprv opýtam, ale keďže je na dovolenke na Hawai, odkiaľ som prišla sem len kvôli tebe, tak si počkám kým dôjde domov." posťažovala som sa a nepatrne som chcela poznamenať na to, že tým, že sa objavil mi skazil dovolenku. Hnevala som sa na ňho najviac ako to len šlo, pretože ma nevyhľadal skôr a ja som si musela pretrpieť to, čo som musela. O Robovi som mu nepovedala a porozmýšľam, či vôbec poviem. Za tých pár hodín, čo som ho spoznala a rozprávala som sa s ním, som sa dozvedela, že je veľmi ustráchaný a všetko chce brať do vlastných rúk, a tak, aby mu nedajbože niečo priblblé nenapadlo.
,,No dobre.. tak ako chceš.. nebudem ti brániť v ceste. Ale mám len jednu.. teda dve podmienky, ktoré by som chcel, aby si splnila." povedal a prísne sa na mňa pozrel. Moje srdce sa rozbehlo na plné obrátky a čakalo na to, čo povie môj 'nový otec'. ,,Bol by som rád ak by som ti ten byt mohol zaplatiť a aby si sa tu, u mňa doma, ukázala najmenej raz do mesiaca." povdal skoro nečujne a mne sa otvorili ústa dokorán.
,,Noo.. je to od teba veľmi veľkorysé, ale neviem či niečo také od teba môžem prijať. To s tými návštevami beriem, ale to, či mi môžeš zaplatiť byt.. neviem či to nebude priveľa." snažila som sa z toho vyvliecť a tak som sa natiahla po prvej výhovorke, čo mi prišla na um. Prehnané.
,,Laura, to nebolo pýtanie si povolenia alebo niečo podobné. To bol fakt, ktorý nezmením." povedal prísne, pričom sa na mňa pozrel spod obočia. Vedela som, že nemám na výber a tak som len prikývla.

,,Laura?" ozvalo sa mi z druhej strany telefónu, ktorý som zdvihla po neprestajnom zvonení.
,,Kristen?" reagovala som šťastným hlasom, keď som počula moju najlepšiu kamarátku.
,,Žiješ? Ako si ma takto mohla vystrašiť? a ako si toto mohla spraviť Niallovi?" začala si narokovať odpovede na svoje otázky.
,,Kris, Kris ukľudni sa dobre? Tebe som nič nespravila.. proste.. právnik mi zavolal, aby som sa ihneď vrátila do Londýna a tak.. tak som sa vrátila.. dala som ti vedieť tak mi nevrav nič iné.. a.. N-Nialla nejdem riešiť." poslednú časť vety som takmer šepkala.
,,Ako nejdem riešiť? Si normálna? konečne nájdeš normálneho chlapca a ty mi teraz povieš, že ho nejdeš riešiť? Bože, Laura ty už si načisto mimo!!" kričala na mňa Kris do telefónu.
,,Kris, ak chceš po mne celý telefonát vrieskať tak ďakujem pekne.. nejdem ho riešiť, pretože ja a Niall niesme.. chápeš? ani nikdy nebudeme.. on je až príliš dobrý chlapec pre dievča ako som ja." povedala som rozhodne a dúfala som, že konečne prestane fúkať soľ do mojích rán.
,,Toto nieje pravda Laura! To, čo si teraz povedala je riadna blbosť! Čo ti to vošlo do hlavy? Čo to za blbosti počúvam?" vrieskala aj naďalej a mne už začínali dochádzať nervy. O chvíľu jej vykričím do ucha ako veľmi milujem toho chlapca, čo nechcem, pretože takto si potom priznám porážku, čo vôbec neplánujem.
,,Je mi tak akurát 5, či to je pravda alebo nie je. Ja niesom dievča pre toho chlapca. On potrebuje niekoho krásneho, milého, šialeného, ambiciózneho a bezstarostného po svojom boku." môj hlas začínal naberať na obrátkach a počula som, ako sa Kris teší tomu, že ma vyprovokovala. Snažila som sa dýchať zhlboka a udržať sa v pohode, ale vedela som, že sa mi to vymyká spod kontroly.
,,Vieš o tom, že si práve teraz vymenovala veci, ktorými práve ty disponuješ? Ty si krásna, milá, šialená, ambiciózna aj bezstarostná a ešte milión ďaľších vecí k tomu tak netrep a zavolaj mu! Laura, mňa neoklameš tak si pohni!"
,,Nie nebudem mu volať Kristen. Určite už na mňa zabudol a ja sa mu nebudem pripomínať. Už som toľkokrát prežila sklamanie, že som imúnna. Mám toho dosť. Už sa nechcem nikdy zaľúbiť!" povedala som už zmierlivejším tónom a posadila som sa na posteľ.
,,Viem ti dosvedčiť, že nezabudol.. dobre Laura.. neriešim to teraz, lebo po telefóne ti nemôžem dať facku, aby si sa spamätala. Budeš si musieť počkať na zajtra." počula som smutný hlas a v hlave som začala prepočítavať.
,,Ako to, že zajtra? Veď na ostrove si mala byť ešte 4 dni."
,,Áno mala som byť, ale je tu nuda bez teba a tak sa vraciam už zajtra. Jedine ak by si sa ty vrátila ku mne." navrhla lišiackym tónom a ja som sa pousmiala.

,,Zavolám ti za 15 minút. Idem to oznámiť otcovi." povedala som rozhodne a bez jej súhlasu som zrušila hovor a mobil som hodila na posteľ vedľa mňa. Najprv som si zapla notebook, aby som si mohla 'zabookovať' letenku. Keď bolo po všetkom vstala som z postele a zamierila som si to dole do kuchyne veľkej ako celý byť Kristen.

páčilo? nie? uvidíme..

16+ komentárov? :)

*K