kto nečítal ešte moju novú jednodielovku :) budem rada, ak mi tam necháme aj nejaký ten komentár :)
Hope u like it :* vaša Janii :) coment!!
Sophia
„Pššt Nicol, to bude dobré.“ utešovala som ju a stálym trením jej ramena som sa ju snažila zohriať. Ktovie koľko sedela na tej zime. Som hlúpa, ona ma potrebovala a ja som jej ani nezavolala.
„M-mali sme ísť s mamkou do toho Rugby, vieš?“ prikývla som a periférne som videla ako sa Harry vybral zobrať niečo z auta. „Ale nakoniec sme tam nešli, pretože jej zavolali z práce, že sa má úrychlene dostaviť do Francúzska, niečo s jej klientom, ktorého obhajuje..“ nadýchla sa. Slzy a hlavne vzlyky jej zhoršovali komunikáciu a na tom sa podpísal aj chlad, ktorý jej precitol po celom tele.
„Nicol a čo? Čo sa stalo?“ už som chcela počuť čo zapríčinilo, že vždy vysmiata Nicol je teraz ako bez života.
„Cestou na letisko mala autonehodu a..“ začala plakať ešte viac a triaška pohltila celé jej krehké telo. „Záchranári volali hneď otcovi, pretože ho má uvedeného v mobile pre prípad havárie a ten volal hneď mne. Utekala som za ňou do nemocnice. Stalo sa to okolo 3 poobede, operovali ju, mala krvácanie do brušnej dutiny a ja s otcom sme čakali v čakárni. Chcela som ti hneď volať, ale všetko som si zabudla doma a tvoje číslo naspamäť neviem.“ stále sa triasla a ja som už nevedela čo mám spraviť. Do pekla Harold, čo tam toľko hľadáš? „Potom som ti volala, ale ty si mi nedvíhala. Medzitým mamu dooperovali a otec je s ňou na pooperačke, ale ja som to tam nezvládla, j-ja musela som prísť sem. Všade je lepšie ako v tej nemocnice, nezvládnem tam len tak sedieť a čakať. Nezvládnem.“ Konečne sa vracal Harry a v ruke držal deku. Vďaka Bohu, aspoň ten uvažuje triezvo.
„Tu máš zakry sa, celá sa trasieš.“ povedal Nicol a podával jej deku. Zdvihla hlavu a v momente keď sa ich oči stretli „onemela“. V Harryho očiach som však videla iskričky.
„P-pre Boha. Ty si Harry Styles?“ krútila hlavou, ale to som ju už ja zakrúcala do deky.
„Áno som to ja. Priviezol som Sophiu domov a ty budeš Nicol, že? Neviem čo sa ti stalo, ale je mi to ľúto.“ prisadol si k nej a tiež ju objal. Na jej ruke, za ktorú som ju držala som ucítila zimomriavky. Tentoraz však nie zo zimy, ale vzrušenia.
Harry
Neviem čo sa jej stalo, ale pre jej úsmev by som zniesol aj modré z neba. Sedela tam, celá uplakaná, maskara roztečená pod očami, zabalená v mojej deke a pri pohľade na mňa nevedela čo povedať. Bola krásna aj takto. Blonďaté vlasy jej siahali pod plecia a nožky sa jej klepali.
„Áno som to ja. Priviezol som Sophiu domov a ty budeš Nicol, že? Neviem čo sa ti stalo, ale je mi to ľúto.“ prisadol som si k nej a pevne ju objal. Bola taká krehká, že som sa bál, aby som jej neublížil.
„Jej mamka mala haváriu, teraz je v nemocnici.“ ozrejmila mi situáciu Sophia, ale pri tej vete sa Nicol ešte viac roztriasla a zložila si hlavu do dlaní.
„Nicol, poď dnu. Je tu zima a si celá zkrehnutá. Harry pomôžeš mi?“ Sophia na mňa zdvihla prosebný výraz, ale aj bez neho by som Nicol samozrejme pomohol.
„Jasné. No tak poď kočka. Ide sa na nohy.“ pomohol som jej vstať, objal okolo pliec a pokým Sophia hľadala po vreckách svoj kľúčik nedalo mi nespýtať sa.
„Viem, že teraz sa to asi, teda určite sa to nehodí, ale prečo si tak onemela, keď si ma videla? Si fanúšička?“ bál som sa ako to zoberie, mrzelo by ma, keby to pochopila tak, že si z nej robím srandu. Ja som však chcel pravý opak.
„O stretnutí s tebou snívam už dlhší čas a dnes, keď mám asi najhorší deň v mojom živote, som celá uplakaná a maskara mám hádam aj členkoch ťa stretnem.“ krutila hlavou a rukou si utrela slzy, ktoré jej tiekli po lícach. „A teraz ani neviem čo povedať.“
„Tak panstvo kľúče sa našli, môžeme ísť.“ Spoločne sme sa vyštverali do Sophiinho, ako som zbadal jednoizbového bytu a tam sme Nicol položili na posteľ.
„Harry idem jej spraviť nejaký čaj na ukľudnenie, daj na ňu zatiaľ pozor. Ďakujem.“ usmiala sa a odišla do kuchyne. Už viem čo na nej Nialler vidí. Je skutočné veľmi milá a priznajme si, je naozaj nádherná, aj keď ja mám radšej trošku bláznivejšie dievčatá. Otočil som sa naspäť k Nicol, ktorá ležala schúlená v posteli a kolená mala tesne pod bradou.
„Pššt, no ták to bude dobré. Mama bude v poriadku, lekári ju dajú dokopy a ani sa nenazdáš bude ti píliť uši, že si máš upratať izbu.“ snažil som sa ju utešiť, možno trochu rozveseliť. Podarilo sa. Jupíí. Och ten úsmev.
„Operovali ju.“ posadila sa, ale kolená mala stále pritiahnuté pod bradou. „Mala vnútorné krvácanie. Je s ňou ocko. Viem, že by som mala byť pri nej, ale odkedy nám zomrela babka, práve v nemocnici, mám z tých priestorov priam fóbiu.“ striaslo ju a tak som si k nej ľahol a objal ju ponad plecia. V mojom náruči, ako som pocítil, sa uvoľnila a dokonca aj kolená už nestískala tak kŕčovito.
„Ďakujem ti.“ tvár otočila na mňa a na perách sa jej vyčaril nádherný úsmev.
„Nemáš za čo ďakovať.“ jednoducho som cítil, že mám byť pri nej a utešiť ju. Niečo ma k nej ťahalo a keby nebola taká zronená isto by som...
„Tu je ten čaj, Nicol napi sa. Aspoň sa zahreješ.“ z rozmýšľania ma vytrhla Sophia aj s čajom v ruke. Nicol sa napila a ani neviem kedy zaspala priamo na mojom ramene. Pomaly som sa teda vyštveral z postele, samozrejme tak, aby som ju nezobudil.
„Tak ja už idem. Niall bude celý bez seba čo s tebou robím. Isto mi už volal minimálne 10x.“ objal som ju a ešte raz sa pozrel na tú spiacu princeznú.
„Ďakujem ti Harry, za všetko. Ani neviem čo by som si bez teba počala. Neboj sa, dám na ňu pozor.“ asi si všimla môj pohľad.
„Hm, pozdrav ju odo mňa a zajtra mi daj prosím vedieť ako sa má.“ len prikývla, odprevadila ma a zavrela za sebou dvere.
Vybral som sa naspäť do auta. Z priehradky pod rádiom som vytiahol mobil. Ako vravím, 12 neprijatých hovorov od..Nialla. Nejdem mu volať, za chvíľu som doma. Naštartoval som, zaradil rýchlosť a už som uháňal po prázdnych londýnskych cestách.
Auto som zaparkoval do garáže a dúfajúc, že už všetci spia som sa pobral k dverám.
„Kde si toľko bol? Nestalo sa nič?.“ vybehol na mňa Niall ešte vo dverách aj s vražedným výrazom na tvári.
„Niall pusť ma dnu.“
„No poďme vrav a netvrď, že ti cesta tam a nazad trvala niečo vyše hodinu. To si šiel naspäť pešo?“ bol som unavený a on mi v tom, aby som na neho nezačal hulákať veľmi nepomáhal.
„Ukľudni sa. Jej kamarátka Nicol, čakala ju pred bytom, jej mama mala autonehodu a bola úplne mimo. Pomohol som Sophii s ňou do bytu a trochu som tam ešte pobudol, kým sa neupokojila.“
„Aha, prepáč mi, j-ja som si len myslel, že..“ zosmutnel.
„Niall, prestaň byť paranoidný. Ja a Sophia nikdy, dobre? Mám ťa až príliš rád. Ale zavolaj jej, aj ona je celá vystrašená a myslím, že teraz potrebuje oporu.“ potľapkal som ho po pleci a vybehol do svojej izby. Z fleku som sa hodil na posteľ a premýšľal. Nicol? Žeby nám Sophia zmenila život každému?
Sophia
Zakryla som Nicol mojou perinou, odniesla dopitú šálku s čajom a začala si chystať moju provizórnu posteľ. Teda zem. Vytiahla som si karimatku, aspoň šťastie, že ju mám a aj všetky deky a poukladala ich na zem. Šla som si umyť zuby, keď som videla ako mi na stolíku svieti mobil. Mala by som si zapnúť aspoň vibrovanie. Niall. Potichu som vybehla na chodbu. Nechcela som predsa zobudiť spiacu Nicol.
„Ahoj Niall.“ šepkala som.
„Harry mi povedal čo sa stalo. Nicol je v poriadku? A ty, ty si na tom ako? Nemám prísť?“ naozaj sa bál.
„Nicol spí, preto tak šepkám, som na chodbe, ale mám otvorené dvere, ak by sa náhodou zobudila. Ja som v poriadku, aj keď som dosť vyklepaná, ale nemusíš prísť. Za chvíľu pôjdem spať a zajtra sa už uvidí.“
„Fúú, to som si odľahol. No tak dobre, ale ver, že by som prišiel. Aj peši.“
„Verím ti, ale teraz už choď spať, zajtra sa ti ozvem. Ahoj a dobrú noc.“ ľúbim ťa?
„Aj tebe, dobrú noc. Ľúb..á chalani vypadnite.“ do frasa, prečo to nedokončil?
„Vidím, že máš rušno, radšej choď pá.“
„Pá.“ zložil. Vrátila som sa do bytu, umyla zuby obliekla Niallove šedé tričko, v ktorom spávam a zaľahla do môjho pelechu. Hmm tá zem je naozaj pohodlná.
Ráno som už bola hore okolo 5. Nedalo sa mi spať. Veď prečo asi? Potichu som si teda spravila čaj a snažila vymyslieť čo dnes. Nicol do školy predsa nemôže ísť, v takomto stave určite nie a ja ju samú nenechám. Viem aké je nemocničné prostredie pre ňu deprimujúce... Mám to! Pôjdeme do školy, vypýtať si voľno aspoň na dnes, riaditeľka je v takýchto veciach tolerantná a sama má chorú matku, takže to isto pochopí. Ja sa zveziem s Nicol, pôjdeme do nemocnice a potom sa môžem doma učiť, aj tak mám zajtra ten test z angličtiny z celého polroka. Aj keď pochybujem, že sa niečo naučím pri takejto situácii, ale aspoň budem mať viac času.
Bolo pol 7, keď sa Nicol začala prebúdzať. Ja už samozrejme najedená, upravená a v hlave pripravené každé slovo, ktoré poviem riaditeľke.
„Nicol, moja, vstávaj, už je dosť hodín.“ pomaličky otvorila oči, ale v momente keď uvidela svetlo ich zatvorila.
„Hmm, koľko je hodín.“ zamrnčala.
„Je len pol 7, ale musíme ísť do školy. Neboj už som všetko naplánovala. Všetko bude v poriadku.“ verila mi. Vedela, že z nás dvoch som ja ten typ čo všetko organizuje a zariadi. V tejto situácii sa to naozaj hodilo. Pomohla som jej vstať, poslala do kúpeľne, spravila raňajky a prikázala zavolať otcovi.
„No tak čo si zistila? Ako je na tom mamka?“ vypytovala som sa a pritom pila už druhý čaj dnešného dňa.
„Je pri vedomí a cíti sa dobre. Lekári tvrdia, že operácia dopadla nad očakávania a možno už za 2 týždne bude môcť znovu fungovať.“ rozplakala sa.
„Nicol, no vidíš. Všetko je v poriadku, tak neplač.“ objala som ju.
„(e)S?“ utrela si slzy.
„Áno moja?“ jej tvár sa trošku rozjasnila.
„To ma naozaj včera v posteli objímal Harry Styles?“ iskričky v jej očiach by nikto nemohol poprieť.
„Aha, tak toto ťa trápi. Áno bol to on, doviezol ma z ich domu, pretože som tam akosi zaspala, ale nechcela som tam prenocovať. Keď ťa zbadal ako sedíš schúlená na tej lavičke išiel okamžite po deku a potom mi s tebou aj pomohol sem hore. Čo ste robili, kým som varili čaj, to ja neviem, ale keď odchádzal dal ťa pozdraviť a myslím, že sa s tebou určite bude chcieť znovu stretnúť.“ so smiechom som ju mierne buchla do ramena.
„Takže to nebol iba sen?“ pokrútila som hlavou.
Okolo štvrť na 8 sme vyrazili s môjho bytu. Stopli sme si taxík a smer škola. Počas cesty som jej ešte vyrozprávala ako bolo u nich, hlavne tie zadočky hneď na začiatku, ako som sa so všetkými spoznala, ako mi Niall zahral a spýtala sa či chcem s ním chodiť a spomenula som aj Kruh. Ostatné už pozná. Zavolala som ešte Johnnymu, že dnes nebudem môcť prísť a potom sme sa obidve zamysleli nad tým, čo bude nasledovať teraz.
Riaditeľka nerobila veľké drahoty. Vypísala nás na dnešok, teda mňa a Nicol ešte aj na štvrtok. Ako dôvod uviedla rodinné problémy a sama zaželala Emily, jej matke, veľa zdravia. Po celý čas ako sme boli u nej som cítila ako mi vo vrecku vibruje mobil. Už mi to bolo trápne, tak som ho radšej vypla. Vyšli sme z riaditeľne a hneď som pozerala kto ma teraz otravuje. Ou Niall, sľúbila som mu, že mu zavolám.
„Ahoj Niall, prep..“
„Sophia si v poriadku, snažím sa ti dovolať už do rána. Nestalo sa nič?“ naozaj sa bál. Bol celý vyklepaný ešte aj cez telefón.
„Niall, všetko je v poriadku. Boli sme u riaditeľky a vybavovali sme si voľno na dnešok a Nicol aj na zajtra. Práve ideme do nemocnice.“ zhrnula som mu základné info.
„Dobre, ja len, Harry ma od rána otravuje či je Nicol v poriadku. Asi sa mu naozaj páči, takéhoto napätého som ho ešte nevidel.“
„Povedz mu, že sa má dobre a pozdravuje ho.“ Nicol mi len stisla ruku, asi vedela, že rozprávam práve o nej.
„Niall, budem už končiť, nastupujeme do taxíka. Potom sa ti ešte ozvem pá.“
„Pá, dávaj si pozor.“ Hovor som zrušila, ale to už sediac v taxíku, tentoraz smer nemocnica.
Na recepcii sme sa opýtali na izbu kde leží Emily. Nachádzala sa na najvyššom poschodí, kde sú iba tzv. VIP izby, ktoré sú naozaj pekne zariadené a skoro nepripomínajú nemocnicu. Pre Nicol ako stvorené. Výťahom sme sa vyviezli práve k jednej takejto. Emily ležala vo fialkasto namaľovanej izbe s rovnakým povlečením. Na stoličke pri nej sedel Josh a o niečom sa rozprávali. Mala síce okolo seba veľa hadičiek a všelijakých prístrojov, ale vyzerala dobre. Nicol som objala, povedala mi, že pokojne môžem ísť domov a aj keď som sa zdráhala, že budem pri nej, povedala, že teraz musí byť pri rodine. Dala som pozdravovať Emily a zaželala som jej veľa zdravia, cez dvere som zakývala Joshovi a vrátila som sa domov. Môžem sa učiť, aj keď pochybujem, že sa mi bude dať. Zobrala som do ruky môj super špičkový mobil.
„Niall?“ zodvihol hneď po prvom pípnutí.
„Áno?“
„Som sama doma, nechceš prísť? Nicol ostala v nemocnici a ja sa učím na angličtinu, je mi smutno a aspoň mi pomôžeš.“
„Hneď som tam.“ zložil a ja som sa len začudovala nad jeho rýchlou reakciou. Asi už jedol.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára