England, London, Love 1st

táákže ahojte pašovia moji :) volám sa Janka lomítko Janii, možno ma poznáte z tých dlhých komentov, ktoré vždy vypisujem pod to veľdielo môjmu najväčšiemu pašovi, toto je môj prvý pokus o poviedku a sama neviem ako sa bude vyvíjať, ja len dúfam, že sa vám bude páčiť a prosím nechajte mi dole nejaký komentár, chcem počuť váš názor ďakujem srdieška <3

Každý má svoj sen, a keby len jeden. Aspoň ja som mala a samozrejme aj mám aspoň tisíc takých. Ten pocit, keď sa sen zhmotní a stane sa skutočnosťou je neopísateľný. Už od detstva ma strašne bavili jazyky a hlavne ten anglický. Anglicko ako také ma priťahovalo neidentifikovateľnou silou, proste na mňa vysielalo signál, že tam budem šťastná. A stalo sa...

Volám sa Sophia, mám 18 rokov a posledné dva roky študujem a bývam tu, v hlavnom meste môjho srdca – Londýne.  Možno si poviete ako je možné, len tak sa ocitnúť v Londýne. Máte pravdu, nebolo to samozrejme len tak. Moje študijné výsledky boli výborne a moja vášeň k angličtine sa postupne obrátila na talent porozumieť tomuto dokonalému jazyku. V škole, ešte na Slovensku sa konal výmenný pobyt, na ktorý som sa bez váhania prihlásila a rodičia ma samozrejme už od začiatku mojej „jazykovej“ kariéry podporovali.  A tak útla Slovenka prekonala svoj strach z lietania, vlastne  z cestovania vôbec a išla za svojím snom!

Bývala som u 3-člennej rodinky v meste Birmingham , čo je blízko Londýna. Po pravde, bolo mi úplne jedno, v ktorom meste sa nachádzam a keď poviem, že rodina bola proste božská cítila som sa ešte viac príjemne. Hlavné bolo, že som bola na Anglickej pôde a ešte aj vzduch bol iný. Možno to bolo tým oceánom, teda isto to bolo ním, ale, proste celé Anglicko má svoje čaro. Hlavne pre cudzinca, ktorý nič celé dni nerobí len básni a píli rodičom uši čo je na Anglicku také skvelé a naopak na Slovensku také hrozné. Nemyslite si, som Slovenka srdcom a dušou, ale tá krajina mi neposkytovala to čo som potrebovala.

Po výmennom pobyte som sa s veľkou nevôľou vrátila  na Slovensko. Už v lietadle cestou späť som mala naplánovaný každý krok, ktorý urobím, aby som sa do Anglicka mohla vrátiť. Na počudovanie a myslím si, že aj šťastie zohralo veľkú rolu, sa mojím rodičom podarilo vybaviť mi prestup na Anglickú školu, kde môžem doštudovať posledné chýbajúce 2 roky na strednej škole. Netvrdím, že som sa nebála, predsa je iné, keď si na výmennom pobyte, kde boli aj spolužiačky a angličtina v niektorých prípadoch nebola nevyhnutná, ale jednoducho som to chcela. Verila som si!
V auguste som sa rozlúčila s rodičmi (mamča sa tak bála, že mi do kufra pribalila aj dvojplatničku, aby som neumrela hladom :D), nastúpila do lietadla a hor sa do tej zasľúbenej krajiny.

Práve končím štvrtý ročník na strednej škole tu v Londýne. Toto mesto zbožňujem každým dňom viac a viac. Myslím, že viac sa to už ani nedá, ale každý deň je opakom. Mám malý jednoizbový byt. Zariadila som si ho sama a snažila som sa čo najpraktickejšie a rovnako aj tak, aby vyzeral väčší. Neviem síce či sa mi to podarilo, ale moja kamarátka Nicol ma vždy uisťuje v tom, že je to dokonalé. Dokonca ma prehovárala, aby som si dala prihlášku na nejakú vysokú školu s odborom architektúry alebo len niečo s dekorovaním. Pravdou je, že zbožňujem farby a moja fantázia niekedy fakt nemá hraníc. Peniaze na môj súčasný byt som si zarobila sama. Pracovala som a rovnako aj pracujem v jednej vychytenej reštaurácii v centre Londýna. Sama som bola prekvapená, že ma prijali aj keď som dovtedy nemala žiadne skúsenosti. Johny, môj šéf/kamarát, mi vravel, že jednoducho potrebovali rýchlo servírku a bolo im jedno kto sa prihlási. A tak som využila šancu.

Niekedy si myslím, že môj život je až veľmi perfektný a dokonalý. Teda myslela som si to...

Pred rokom sa môj ocko vracal z práce, je totižto vojak, no jeho lietadlo nešťastnou náhodou havarovalo a nikoho sa nepodarilo zachrániť. Strašne som plakala a ihneď som nasadla do lietadla a dúfala v to, že to nie je pravda. Žiaľ bola. Mamča sa z toho psychicky zrútila a ja som bola odhodlaná zostať znovu na Slovensku. Na dobu neurčitú, vravela som si, ale v duchu som vedela že navždy. Ale osud mal so mnou iné plány, mama mi výslovne zakázala ostávať doma a ak poviem, že ma vyhodila z domu a nasilu prikázala nastúpiť do lietadla smer Londýn nebudem klamať. Mám ešte staršiu sestru Mimi, ktorá so o mamču postarala. Ocko si vždy prial, aby som si šla za svojím snom, a tak som aj spravila. V srdci mám stále obrovskú dieru, ktorú nikdy nikto nezaplní, ale snažím sa myslieť na neho každý deň a každý môj úspech či už v škole alebo v súkromnom živote mu venujem.

Sophia :)