England, London, Love 2nd

tu je ďalšia časť môjho pokusu o poviedku :) už sa tam začína niečo črtať, ale nič neprezradím, prečítajte si a dozviete sa :) a poprosím nejaký komentárik!! tam dole, aby som vedela, že to aspoň niekto číta ďakujem mrkvičky :)

Jedného dňa, presnejšie vo štvrtok, som išla z práce domov  už o 3, pretože na druhý deň som mala skúšku zo psychológie, ktorá bola naozaj ťažká, a aj keď som nezvykla porovnávať predmety, ktoré by boli možno ľahšie v slovenčine, psychológia bola isto jedným z nich. Pršalo. Áno, na Londýn nič prekvapujúce. Zvyknúť si na toto daždivé počasie pre mňa nebolo vôbec ťažké. Som typ, ktorý má rád teploty do takých 25°C a dážď mi vôbec nevadil. Ponáhľala som sa, pretože začal fúkať dosť silný severák a s rozpustenými vlasmi to nie je bohviečo. Nie som veľmi posadnutá svojím vzhľadom, ale myslím že toto je nepríjemné každému človeku. Moje dlhé hnedé vlasy sa radi kučeraveli. Už odmala som to nemala rada, ale našla som si super strih vlasov, ktorý tento, pre mňa nedostatok odstránil, možno naopak v dobrom zvýraznil. Vietor sa každou minútou viac a viac stupňoval, až potrhal elektrické vedenie a stĺp sa začal nebezpečne kývať. Nevšimla som si to, bola som až priveľmi zaujatá držaním si vlasov a môj dáždnik sa postupne menil na satelit. Zrazu niečo silno buchlo, neviem to opísať, ale ten zvuk bol ohlušujúci a ja som už len cítila ako ma niekto chytil za ruku a silno odtiahol. Dopadla som na zem, ale na počudovanie bola mäkká. Aha, možno preto, lebo som ležala na nejakom neznámom chlapcovi...

V momente som opäť stála na nohách a do takého stavu som sa snažila dostať aj chlapca rozčapeného na londýnskom chodníku. Trošku som sa zľakla, či je v poriadku, veď predsa mi zachránil život a on sa chudák sám dokaličí. Našťastie sa usmial a prijal moju ruku. Pomohla som mu na nohy.
„Ja.. ahoj.. ja prepáč, nevšimla som si ten stĺp a veľmi pekne ti ďakujem, neviem čo by bolo so mnou bez tvojej pomoci. Ako sa ti mám odplatiť?“ hapkala som snažiac sa povedať aspoň jednu súvislú vetu.

„Ahoj“ usmial sa (mal taký nádherný úsmev áá).
„Som rád, že si v poriadku. Vlastne aj ja tebe ďakujem, si prvá osoba, ktorú som zachránil, možno sa dostanem do novín ako hrdina dňa!“ začal sa smiať a trošku sa aj začervenal. Mal krásne modré oči, na zuboch strojček (pre mňa koľajnica :D), blonďavé vlasy, ktoré mu sem tam lemoval nejaký ten tmavý vlások. Myslím, že nebol Angličan. Každý cudzinec má svoj akcent, ten môj bol, čo vám poviem, rezko slovenský. Neviem si ani len tipnúť z kade bol, veď ja som sa každý deň stretávala len so 100% Angličanmi. Zatiahol ma pod obrovskú markízu jednej reštaurácie, kde na nás konečne nepršalo a pomaly utíchajúci vietor už nebol taký otravný.

„Tak sme si potom kvit,“ pokračovala som v rozhovore, „ja som živá a zdravá, teda ehm dosť mokrá, a ty si dnešný hrdina. Verím ti, každý by chcel byť aspoň raz v nejakých novinách. Ale stále si mi nepovedal ako sa ti mám odvďačiť.“

„ Stačí keď mi povieš ako sa voláš. Budem nadmieru spokojný.“ bol skromný a červeň v jeho líčkach už bola zreteľne badateľná.

„Som Sophia. Pre kamarátov...vlastne iba Sophia.“ zasmiala som sa.

„ Veľmi ma teší Sophia, myslím, že to znamená múdrosť nie? Ja som Niall, Niall Horan.“  potmehúcky sa pousmial. Neviem prečo. Možno čakal, že jeho meno vo mne bude niečo evokovať, ale ja som také meno v živote nepočula. Neznelo ani tak typicky anglicky no nie? Stretávala som sa so samými: Paul, John, Josh, Jack.. Buď som ja bola tá hlúpa alebo on čudný. Nedalo mi to, a tak som na neho vybehla s otáznikmi v očiach.

„Aj ja ťa rada spoznávam Niall Horan. Vidí sa mi, že si čakal inú reakciu alebo sa mýlim?“ podpichla som ho šibalským úsmevom.

„ Vážne ma nepoznáš?“ vyzeral  prekvapene, ale skôr v dobrom, nebol zaskočený, ale milo prekvapený.

„ Áno poznám, teda už, si Niall Horan, hrdina dňa, ktorý ma zachránil. To je všetko čo o tebe viem. A podľa tvojho akcentu usudzujem že nie si Angličan, ale ak sa mýli tak prepáč. Ja som tiež iba prisťahovalec, ako by povedali japonci som obyčajný „gajdžin“.“

„ Áno máš pravdu, som Ír, ale tu bývam už istý čas. Nemysli si niečo zlé, nie som nejaký najvychýrenejší masový vrah. Vlastne je aj dobre, že nevieš o mne úplne všetko. Môžem ti to sám povedať. Teda ak budeš chcieť.“ a opäť nahodil ten krásny úsmev, ktorým odkryl ten jemný drôtik na horných zuboch. Mala som kamarátku, ešte na Slovensku, ktorú strojčeky, ako by som to povedala, no proste ju rajcovali. Vždy som si z nej robila srandu, ale k Niallovi sa to hodilo. Iba to podčiarkovalo to dieťa v ňom. Neviem na ľuďoch odhadnúť vek a tobôž nie výšku, ale Niallovi by som tipla najviac 19. Áno, schválom tak vekovo ku mne, bol strašne zlatý a ja som mala naposledy chlapca pre dvomi rokmi na Slovensku. Volal sa Tomáš a všetko som s ním zažila prvý krát. Áno všetko! A poviem vám to všetko nestálo za nič. Vravím, Anglicko mi bolo spásou pre život.

„ Nezvyknem sa len tak zhovárať s niekým na ulici, ale teba som si za posledných 10 minút dosť obľúbila,“ potmehúcky som sa usmiala čo u neho vyvolalo okamžitú reakciu. Keby nemal uši, úsmev by sa mu obkrútil okolo celej hlavy, pokračovala som „nemám však veľa času, študujem na miestnej strednej škole a zajtra mám dosť ťažkú skúšku zo psychológie a do poznámok som sa pozrela iba sporadicky minulý týždeň. Bude lepšie ak už pôjdem. Veľmi rada som ťa spoznala tajuplný a pritom asi slávny Niall Horan. Možno sa niekedy opäť uvidíme, dúfam však, že pri menej nebezpečnej situácii ako bolo tá dnešná.“ milo som sa usmiala a zamierila som na odchod. Dážď už takmer nepršal čo sa mi hodila, lebo môj dáždnik bol na šrot. Zrazu ma však chytil za lakeť a prinútil otočiť sa.
Zacítila som jeho vôňu. Voňal, myslím, bola tam cítiť nejaká voňavka, neviem veľmi sa v nich nevyznám, sama používam tú istú vôňu už istý čas a v chlapských vôňach sa už vôbec nevyznám, ale ja som cítila cukríky. Myslím, že nejaké jahodové. Pousmiala som sa, ani neviem prečo. Pri ňom sa nič iné ani nedalo.

„Dáš mi tvoje číslo? Nechcem byť v neistote, že ťa už možno nikdy neuvidím. To by bola naozaj škoda.“

„ Ó, jasné“ podal mi mobil (čierny Iphone) a ja som len čudesne pozerala na displej. Niall si to všimol a už už sa začal smiať, ale ja som sa stihla na neho škaredo pozrieť a tým mu dať najavo, že nie je vtipné robiť si srandu z niečoho takého, ale priznajme si to, na jeho mieste by som už pukala smiechom.

„Najprv ho musíš odblokovať, ukáž“ niečo stlačil a už sa všetko rozsvietilo. Nemyslite si, nie som analfabet alebo niečo také, ale moderné vecičky nie sú pre mňa. Ja a dotykovka sa rovná istá smrť.

„Ehm, ďakujem“ vyťukala som moje telefónne číslo, samozrejme to anglické, pri slovenskom by sa mu asi zastavil rozum.

„A teraz ty mne“ podala som mu moju nokiu. Chudiatko, mala už svoje roky, ale bola som s ňou nadmieru spokojná. Niall sa pochybovačne usmial, isto si musel pomyslieť niečo také ako „are you kidding me?? :O“ ale nechala som to tak. Peniaze som potrebovala na dôležitejšie veci ako na super štýlový a výkonný mobil.

„Bye“ povedala som a už som si bola istá, že domov sa budem vznášať na obláčiku, ale on neskončil len pri obyčajnom anglickom ahoj, samozrejme s írskym prízvukom (sexi prízvukom), ale stihol ma jemne objať. Nechcela som sa tak veľmi usmievať, ale ono sa to nedalo. Asi si všimol čo to so mnou spravilo a tak sa trošku zarehotal. Má super smiech. Taký od srdca! Každý  z nás šiel iným smerom. Ešte som sa otočila. Proste som sa musela. Ešte raz si ho všimnúť aj keď len od zadu. Mal oblečené bledé nohavice s nízkym klinom, neviem, myslím že to neboli rifle len niečo podobné, ktoré boli však na jedno boku mokré, to asi z toho pádu na zem, tmavo modré tričko mu trčalo spod tiež modrej mikiny s kapucou. Celý outfit bol podčiarknutý čiernymi čínami (ja som vždy snívala po červených značky Converse). Celú cestou domov som sa až veľmi usmievala, aj keď neviem prečo. Nestalo sa nič zaujímavé, ale už len ho spoznať bolo super.

Niall :D