sobota 23. júna 2012

England, London, Love 3rd

cukerlíky moje, tak tu je tretia časť Sophiinho príbehu, táto časť je trošku kratšia, ale sľubujem, že tie ďalšie sú už dlhšie. Tak čítajte a nezabudni na komentár!! ktorý ma vždy strašne poteší.  Janii

Utekala som domov. Kým som sa objavila vo svojom útlom byte bolo už pol 5. Fúú, mám čo robiť, aby som sa stihla všetko naučiť. Zakázala som si myslieť na Nialla. Musím sa to naučiť!! A tak som sa s veľkou nevôľou zahryzla do psychológie. Bolo to päť listov vo formáte A4, viem nebolo toho veľa, ale je to predmet, ktorý sa učí dosť ťažko. Skončila som o pol 9. Všetko som si zopakovala a pre istotu som si napísala aj malý ťaháčik. Však som poriadny študent! O 9 som sa premiestnila do kúpeľni, kde som nechala horúci vodu zmyť zo mňa špinu z celého dňa. To som však ešte netušila, že keď sa vrátim do izby bude na mňa čakať milé prekvapenie. Poznáte to, dievča v kúpeľni rovná sa dlho v kúpeľni. Nepoznám nikoho kto by sa hral s vlasmi viac než ja. Teda zatiaľ, ale pochybujem, že taký niekto aj existuje. A tobôž nie chlapec.
Konečne som sa vygúľala z kúpeľni a zamierila rovno do postele. Vždy si pred spaním nastavím na mobile budík a aj keď viem, že je to nezdravé mám ho pri hlave. Ale aspoň si ho vždy vypnem. Dnes však na mňa čakala sms. A nebolo to nič od Nicol alebo od Johnyho, niečo z práce. Svietilo na mňa meno Niall Horan. Jeden klik a už to bolo: „ l can´t stop thinking of u, can we see tmrw? l wait u about half 4 at „our“ place. N xx“ Srdce mi začalo byť obrovskou rýchlosťou. Poznala som toho chlapca koľko? dokopy 10-15 minút a jedna sms a ja som hotová. „Sophia čo je to s tebou?? Po novom si sa zbláznila do úplne neznámeho chalana a ešte aj trpíš samomluvou?“ Musela som sa zasmiať nad touto situáciou. Nabrala som odvahu a odpísala mu: „ OK, l´ll be there. S.“ Na súhlas mi prezvonil a ja som sa snažila zaspať. Ale dá sa to? Nakoniec sa mi to podarilo, na prekvapenie sa mi snívalo s červenými Converskami. Nejaký súvis? :D
Ráno som rozlepila oči ešte pred budíkom, bolo niečo po 6 a budík som mala na pol 7. Mala som dosť času. Ponaťahovala som si všetky svaly aj malíčky na nohách a kukla som von oknom. Bolo slnečno..waáá..áno tu v Londýne je jar, ale viete aké to je. A včera bol jasný príklad. Myslím, že ten severák zničil aj niekoľko domov, teda hlavne striech na severe Londýna. Dnes sa asi aj slniečko rozhodlo spríjemniť mi deň. Ách tá nešťastná psychológia. Išla som si umyť zuby, pozerala som sa na seba v zrkadle a vtedy som si spomenula. Niall – dnes - pol 4 – oblečenie? Začala som skákať, ani neviem prečo od šťastia, vzrušenia nervozity a všetkého okolo. Premýšľala som, škola sa mi začína o 8, psychológia je prvá čo je dobre, aspoň to budem mať z krku a končíme o 12, lebo dnes je tá súťaž v prednese poézii a prózy niečo také ako u nás Hviezdoslavov Kubín. Dobre, budem mať dosť času vrátiť sa domov a dať sa dokopy. Nespoznávala som sa, nikdy som priveľmi nelipla na svojom vzhľade, veď ani teraz nie, ale Niallovi som sa proste chcela páčiť. Nebudem to preháňať s make up-om, ktorý aj tak neviem používať, ale pekné oblečenie nikdy nezaškodí. Teraz som na seba rýchlo hodila rifle, tričko a mikinu, kabát mi netreba vonku je pekne a školu mám len na skok. Ešte posledný kuk do mirror a ide sa. Opäť ten úsmev na perách, ale teraz aj so strachom v očiach z blížiacej sa skúšky. Áno bola som len na strednej, ale toto bola posledná skúška a na A na koncoročnom vysvedčení  som potrebovala najhoršie B+.
Vbehla som do školy a moje kroky viedli do učebni B46, kde bola tá osudová skúška. Sadla som si, pre istotu som si dala malý ťaháčik do rukáva (môj najlepší úkryt), starší plešatý profesor rozdal papiere, prísne na nás pozrel, povedal, že na to máme 40 minút a dovolil teda prikázal nám obrátiť papiere. Prebehla som očami všetky otázky, bolo ich 22. Mala som dobrý pocit, asi 2 som nevedela iba niečo sa mi marilo, ale ťaháčik som nepotrebovala. Na všetko som si v pravý čas spomenula a tak som po 40 minútach z učebni vychádzala ako pani! Ostatok dňa v škole prebehol v normálnom tempe, na matematike ma dokonca vyvolala naša pani profesorka, mám ju rada je milá, a keďže čísla sú v každej krajine rovnaké a zbožňujem ich, sadla som si na miesto s Áčkom v jej notese. Čo si budeme klamať, celý deň som myslela na Nialla, či už len na sekundu alebo celú polhodinovú obedovú prestávku. Nicol mi stále niečo vravela, myslím, že má nový objav, nejakú kapelu One , one..ako to bolo..áá One Direction! Niečo o nich básnila asi sú 4 alebo 5, neviem presne a stále sa točila len okolo nejakého Harryho, zdalo sa mi, že spomenula aj meno Niall, ale to sa mi isto len zdalo, pretože moja myseľ v tej chvíli nepoznala iné meno ako to jeho.
O 12 som sa s ňou rozlúčila pred školou a upaľovala som domov ako nasolený blesk. Je piatok, slnečno, v práci voľno, pretože Johny odletel do Francúzska pozerať nejaké luxusné vína, z psychológie bude asi možno aj za A, dnes mi fakt všetko praje. V duchu som sa modlila, aby aj moja skriňa bola naladená v tomto duchu. Chválabohu bola! Nebudem si obliekať niečo v čom sa cítim nepohodlno samozrejme, vlastne niečo také ani nemám. Všetky svoje veci mám rada a aj keď niektoré nosím iba občas o to sú vtedy vzácnejšie. Keďže dnes je vonku obzvlášť pekne a v rádiu som počúvala, že to má aj vydržať rozhodla som sa pre čierne legíny s čiernymi čínami, jednoduché biele tričko s potlačou a môj obľúbený ružový svetrík. Jednu vec o mne neviete, ja zásadne nenosím kabelky. V škole je samozrejme vak normálna vec, ale vak nosím aj pri iných príležitostiach. Čo mám robiť teraz? Zobrať si tú malú kabelku a nejako to vydržať alebo si zobrať vak a vyzerať  ako idiot? Vyhrala stredná voľba. Našla som malú čiernu taštičku cez plece. Nebude mi až tak zavadzať, zmestí sa tam všetko čo potrebujem a nebudem vyzerať ako magor. Mala som ešte dosť času tak som si zapla môj notebook a checkla som Facebook. Zo sociálnych sietí navštevujem iba FB a keď sa príliš nudím a chýba mi slovenská konverzácia zájdem na pokec. Bolo pol 3 keď som všetko vypla a šla si spraviť vlasy. Zvolila som vysoký drdol a jemne som sa nalíčila. Len som podčiarkla moje modro-zelené oči linkou a troškou maskary. Na tvár som si naniesla jemnú, skoro až neviditeľnú vrstvu make up –u a šla som sa obliecť. Bolo 3.10 keď som sa pohla z bytu. Ako vždy posledný kukuč do zrkadla, nádych, výdych a ide sa.


2 komentáre:

  1. hmm neviem ako to mám vysvetliť ale Sophia mi pripomína mňa :D tiez namám rada nové mobily, bo s nimi nwm robit a nedááá sa na nich písať, vlasy ktoré sa nedajú skrotit,presne,ja uz sa ani necesiem bo kucery si robia aj tak co oni chcu :D len som staršia...a btw tato poviedka je úžasná , skvelá, geniálna a mohla by som sem napísať asik ešte miliooon superlatíííív ale myslím ze chápeš čo myslím :D je uplne ina ako tie co som si sem tam precitala a mala som chut triaskat si hlavu o ntbook a jedine slova ktore ma napadali boli wtf?? ale u teba je ine, ked citam tuto poviedku usmievam sa,predstavujem si postavy a v duchu si hovorííím waaaaau :) Wewus

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. jéééj moja, ani nevieš čo to pre mňa znamená, aj keď už ELL nepíšem, vždy som rada, keď si to niekto prečíta :) ďakujem :*

      Odstrániť