God's wings 1st

venujem všetkým študentom a žiakom, ktorí zajtra idú na pospas škole :) ..Janii

Harry

„Chlape..“ prihováral sa mi Louis už asi po tisíci krát. „Je to už mesiac, mal by si sa vzchopiť.“ dohováral mi, ale ja som len neprítomne pozeral do blba.

„Snažím sa.“ odvrkol som.

„Toto nie je snaha braček. Toto je len sebatrýznenie.“ skonštatoval to, čo som si už mesiac nechcel pripustiť.

„Tebe sa to ľahko povie. Predstav si, keby ťa podviedla El, čo by si robil.“ vyštekol som na neho.

„Neporovnávaj neporovnateľné. My s El chodíme spolu určite dlhšie ako si ty chodil so..“

„Nehovor jej meno. Už o nej nechcem počuť.“ prerušil som ho.

„Či chceš alebo nie, Savannah je súčasť tvojej minulosti. Viem, že si to pokladal za ideálny vzťah. 

Bola rovnako bláznivá ako ty, ale hlavu hore bro, príde ďalšia, lepšia, krajšia, možno iná.“ potľapkal ma po pleci a nechal ma v izbe samého. Začal som spomínať na náš, skoro polročný vzťah. Myslel som, teda dúfal, že ona je tá pravá. Viem, že sa o mne hovorí, že som záletník, lámač ženských sŕdc, ale pri Savannah som cítil ako lietam. Miloval som ju. Ani sám som si nemyslel, že som takého krásneho citu schopný. Stále som nad ňou premýšľal. Keď sme boli spolu, boli to tie najkrajšie okamihy. Keď som bol však na turné alebo z nejakého dôvodu sa nám nedalo byť spolu, volali sme si, písali, robili sme všetko preto, aby sme boli v spojení. Raz som prišiel z turné o jeden deň skôr, chcel som ju prekvapiť, a tak som jej nevolal, že ju navštívim. Ona však prekvapila mňa. Našiel som ju v posteli s nejakým chlapíkom a som si istý, že scrabble nehrali. Zlomila mi srdce tým najhorším spôsobom, neverou. Očakával som, že sa mi aspoň ospravedlní, bude chcieť druhú šancu, zachrániť náš vzťah, ale ona len odvrkla, že má aspoň o starosť menej s oboznámením, že už ma nemiluje. Dá sa to? Len tak z dňa na deň prestaň milovať? Pochopil som, že áno, keď tá láska nebola čistá a pravdivá. Všetci okolo si mysleli, že ma to rýchlo prejde. Bude ako tie ostatné. Bol som známy vzťahmi na jednu noc, ale Savannah som pokladal za vykúpenie z tohto nie dosť dobrého životného štýlu. Ona však bola presne taká istá. Využila ma len pre pobavenie a to, že som všade známy patrične využívala. Vtedy mi neprišlo divné, keď ma vždy ťahala na miesta, kde boli zaručene fotografi a novinári, alebo sa sústavne chcela bozkávať na verejnosti. Bral som to v dobrom, že sa teší z našej lásky a chce ju všetkým ukázať. Opak bol však pravdou, chcela sa len zviditeľniť, čo sa jej aj v konečnom dôsledku podarilo.

„Hazza?“ spoza dverí som počul Liamov hlas. Ach, daddy ide.

„Poď ďalej.“ povedal som a čakal, kedy sa objaví v mojej izbe. Nesmelo ku mne vykročil a usmial sa. „Liam, ak mi chceš hovoriť, že všetko bude v poriadku, že to prejde, neunúvaj sa. Toto skúša každý deň Louis a zatiaľ márne.“ skonštatoval som.

„Niall si chce objednať pizzu a pýta sa či si dáš tiež, ale aj tvoja verzia mojej návštevy je pravdivá.“ pokúsil sa o žart.

„Aha, no dobre. Dám si...syrovú.“ povedal som prvé čo ma napadlo.

„Dobre, poviem Niallovi, aby ti ju objednal a čo sa týka Savannah, Louis má pravdu.“ posadil sa ku mne na posteľ. „Harry, poznám ťa už nejaký ten piatok. Ehm, nejaký ten rušný piatok, a viem, že ty to prekonáš. Nechcem tým povedať, že si ju neľúbil alebo, že nemáš city, ale som si istý, že to zvládneš práve pre to, lebo vieš, že nebola tá pravá. Tá, ťa len čaká a ver mi, keď ju raz stretneš, budeš cítiť, že je to ona.“ pohladil ma po pleci a odišiel. Ale ako to dopekla zistím?

Emma

„Michelle.“ snažila som sa ju zobudiť už asi po piaty krát. Stále spala a pri vyslovení jej mena len niečo zahundrala a vôbec sa neobťažovala, čo ja viem...vstať?

„Ešte päť minút.“ vykotúľalo sa z nej.

„Už pred desiatimi bolo neskoro.“ povedala som a všade hľadala môj zošit na biológiu. „Poďme, vstávaj!“ som mierumilovný človek, ale keď niečo nemôžem nájsť, celá znervózniem a som trošku nevrlá. Veď som iba človek. Niektorí ľudia si myslia, že som dokonalá alebo niečo také, myslím po tej ľudskej stránke. Ale veľmi sa mýlia. Mám svoje „muchy“ a rovnako aj veci, ktoré by som na sebe zmenila, ale každý môj nedostatok sa vždy snažím pochopiť a brať ho  možno ako moju, istým spôsobom, prednosť. Pretože tým sa líšim od ostatných ľudí. Michelle sa konečne rozhodla vstať a s nacvičeným zázerom prešla do kúpeľne, ktorá bola na chodbe. Ja som zatiaľ poriadne izbu a našla aj ten môj zatúlaný zošit. Trvalo nám ešte dobrých 1O minút, kým sme sa dostali z izby, ale ja som už radšej nič nevravela. V škole už boli zvyknutí, že všade príde posledné. Nemali na výber.

 „Prepáčte.“ vošli sme do učebne biológie. Sestra len prikývla, lebo nás už poznala. Ďalej sa venovala výkladu a bez zbytočných rečí pokračovala vo vysvetľovaní. Michelle na mňa ešte stihla hodiť ďakovný pohľad a venovali sme sa hodine. Vyučovanie sa vlieklo strašne pomaly a ja som sa už nemohla dočkať obedňajšej prestávky. Všetky dievčatá sa usadia vo veľkej jedálni a po spoločnej krátkej modlitbe, v ktorej vlastne len poďakujeme za jedlo, sa každá vrhne na to svoje. Ak by sa ma niekto spýtal čo je na tejto škole najlepšie, s istotou by som odpovedala, že jedlo. Naše kuchárky varia ako špičkoví šéfkuchári v 5-hviezdičkoých hoteloch. Naozaj, neklamem. Ich šaláty by mohla ochutnať aj samotná kráľovná a viem, že by jej chutili.

„Dnes sa zase napracem.“ zahundrala Michelle a hádzala do seba kura akoby to malo byť jej posledné jedlo života.

„Niečo mi vrav, dúfam, že nevyhlásia dupľu, lebo budem mať pokušenie.“ zasmiala som sa.

„Veď na tebe nevidno ani desať duplí. Nechápem ako môžeš do seba stále niečo cpať a vôbec nepriberieš.“ zaplakala. „Mať tak tvoj metabolizmus.“ dodala.

„Ja viem, ja viem.“ nič viac som k tomu povedať nemohla. Vlastne ani nevedela čo. Michelle mala pravdu. Po maminke som zdedila štíhlu postavu, ktorú si aj cez moje prežieranie držím stále. Niekedy nechápem ako je možné, že dokážem zjesť za dvoch a vôbec to na mne nevidno. Je tu však ešte niečo horšie, hodinu na to som hladná, akoby som vôbec nič nejedla. Nepoznám nikoho, teda žiadne dievča, ale myslím, že aj u chlapcoch je to podobne, ktorým takto chutí. Možno takého alebo takú ešte stretnem, a potom sa pôjdeme poriadne najesť, zasmiala som sa v duchu a ďalej zdolávala porciu na okrúhlom tanieri. Po obede sme mali ešte ekonómiu. Naša škola je síce cirkevná a je len pre dievčatá, ale jej hlavný odbor je ekonomika a manažment. Je to dosť ťažká škola, ale pri hodinách ako bola napríklad biológia, sa to prežiť dá. Ja však s učením problém nemám. Veľmi rada pomáham Michelle, ktorá má z čísiel nočnú moru. Jej rodičom asi bolo jedno, aká je táto škola, myslím zamieraním. Hlavné je, že je to cirkevná, čo som už vravela, tu ju nemajú ako „prevychovať“, a že je dievčenská, takže žiadni chlapci nehrozia.

Po ekonómii sme sa odtrepali na internát a tam zahájili každodennú po-školnú siestu, tzv. polohovanie, ako to nazývame my dve. Každá si ľahne na svoju posteľ, niekedy aj na jednu a zadriememe. Dnes je však streda a to značí večernú omšu. Do kostola chodím rada, veď tam idem „pozrieť“ najbližšiu osobu, ale niekedy by som našla omnoho viac vecí, ktoré by som v tom čase spravila. Vždy keď mám takéto myšlienky sa ich snažím rýchlo zahnať a myslieť na to, že nič nie je v tej chvíli dôležitejšie. Omša sa začínala o 5, takže som mala ešte také dve a pol hodiny. Rozhodla som sa, že sa pôjdem rýchlo osprchovať a ešte budem mať čas pripraviť sa na zajtra do školy. Rýchlo som teda prebehla do kúpeľne, kde som sa poriadne vydrhla a potom som sa vrátila na izbu, kde som sa obliekla už ako na omšu, pretože sa do izby vrátim len na pár minút. Do ruky som zobrala učebnicu a zošit z matematiky, kalkulačku a ešte aj účtovníctvo. Dve perá, jedna zelená zvýrazňovačka a môže sa ísť. Michelle som povedala, že sa vrátim o pol 5 a nech je už ona pripravená a čaká ma. Prešla som na prízemie, kde ja malá miestnosť, tzv. knižnica. Aj keď je v nej možno dokopy len zo 1o kníh volá sa to tam preto, lebo tam musí byť vždy ticho a študentky sa tam chodievajú učiť. Sama tento priestor využívam ako študovňu a neviem si to tam vynachváliť. Položila som si všetko na malý stolík, posadila sa a pustila sa do riešenia matematických a účtovných príkladov, pričom oboje boli dosť náročne.

Kým som všetko vypočítala a poriadne vtĺkla do hlavy, bolo akurát pol 5, a tak som rýchlo pobrala všetky moje veci a utekala na izbu po Michelle, pričom som dúfala, že aspoň dnes ju nebudem musieť čakať, alebo čo horšie, vyťahovať z postele. Moje prosby však neboli vyslyšané. Michelle stála so založenými rukami pred svojou skriňou a dumala čo si oblečie.

„To si robíš srandu.“ povedala som namiesto pozdravu.

„Nepozeraj sa tak. Dobre vieš, že mi to dlho trvá.“ odpovedala, ale na mňa sa ani nepozrela. Svoj pohľad stále upriamovala do drevenej skrine.

„Mala si na prípravu dve hodiny.“ zašomrala som. Poznám ju a na jej večné meškanie som sa snažila zvyknúť si a brať to ako vec, ktorá je jej súčasťou, aj keď to nie je práve tá najlepšia vlastnosť, je to proste ona. Dnes som však od rána bola podráždená a toto bol asi zlatý klinec. „Michelle, aspoň raz, len raz by si mohla spraviť to, o čo ťa požiadam, aspoň raz!“ trošku som zvýšila hlas, hodila svoje veci na posteľ a vyšla na chodbu. Sadla som si na malú stoličku, napočítala som do tridsať, aby som sa upokojila a potom sa vrátila naspäť do izby.

„Michelle, j-ja...“ chcela som sa jej ospravedlniť, ale ona ma predbehla.

„Emma, ty mne prepáč. Viem, že niekedy, teda skoro stále je to so mnou ťažké, ale ja sa budem snažiť.“ usmiala sa a už oblečená a celkom upravená ma silno objala.

„Prepáč.“ zasmiala som sa. Takto, v dobrej nálade sme opustili našu izbu a utekali k hlavným dverám, kde sa už zoskupovali ostatné dievčatá. Naša škola nie je veľká, každý ročník má len jednu triedu, v ktorej je maximálne 25 dievčat. Sestra Margareth sa na nás pohoršene pozrela, ale potom len ďalej kontrolovala či sú všetci nastúpení. Keď jej počty sedeli pohli sme sa. Kostol bol od nás vzdialený možno 8 minút chôdzi čo bolo naozaj blízko. Ja s Michelle sme šli posledné, je to tým, že sme posledné aj nastupovali, ale sme štvrtáčky a najstaršie dievčatá idú vždy posledné.

Omša v kostole prešla naozaj rýchlo. Cez týždeň to trvá ešte menej ako hodinu a tunajší farár je veľký vtipkár. Pri jeho kázni sa celý kostol smeje a niektoré „slabšie povahy“ si dokonca utierajú aj slzy. Naša riaditeľka, sestra Marie, ho nemá veľmi v láske. Všetko, rovnako ako aj vieru berie príliš vážne na to, aby sa schuti zasmiala. Za štyri roky som ju videla usmiať sa len raz, keď nás navštívil arcibiskup, ináč je stále kamenná tvár. Vždy sa jej oblúkom vyhýbam a niekedy si myslím, že nemá rada deti. Tak prečo robí riaditeľku na strednej škole? Po omši sme sa pomaly vracali na internát. My staršie dievčatá sme ešte mohli chvíľu ostať v meste. Túto možno sme s Michelle vždy využili. Behali sme po obchodoch alebo len tak sedeli pri Kofole alebo miešanom drinku na terase. Dnes sme potrebovali zažehnať ten menší incident v izbe, a tak sme si povedali, že to dnes dáme aj na cukráreň. Dala som si môj obľúbený, veterník s dvojitou plnkou. Michelle si dala punčový a zapíjali sme do pomarančovým džúsom, ktorý obe priam milujeme. Celé posedenie prešlo veľmi rýchlo a o 8 sme už museli byť na internáte, pretože streda je vždy taká, organizačná. Bolo pol, keď sme opustili cukráreň, sedeli sme tam naozaj dlho, a pobrali sa naspäť. Prechádzali sme po chodníku, keď sa popri nás prehnal akýsi chlapec v hnedom plátenom svetri. Drgol do mňa, ale asi si to ani nevšimol, pretože sa neunúval ospravedlniť. Michelle už mala na jazyku nejakú poznámku, ako ju poznám možno aj urážku, ale ja som len do nej drgla, aby to nechala tak. Ten chalan nastupoval do veľkého čierneho auta, ktoré stálo pri obrubníku, ale z vrecka mu vypadla akási kartička, myslím, že vizitka. Michelle mi práve rozprávala niečo o nejakej novej módnej značke, ale ja som sa zohla po tú kartičku a rýchlo, kým auto neodišlo zaklopala na zadné, tmavé sklo.

„Prepáč, žiadne fotky, ponáhľam sa. Ryan, odcházame.“ povedal a už sa chystal zatvoriť okno.

„Nie, ja len, toto ti vypadlo z vrecka.“ zakývala som malou kartičkou a podávala mu ju.

„Ou, j-ja, prepáč, ďakujem ti. Tento kontakt je veľmi dôležitý, naozaj ďakujem.“ z ruky mi vytiahol vizitku a čarokrásne sa na mňa usmial. Obzrela som sa na Michelle, ale tá len zasnene pozerala na toho fešáka v aute a nezmohla sa ani na ahoj. „Ak chceš odfotím sa s tebou.“ zrazu mi povedal.

„Prečo? Ja sa nefotím s cudzími ľuďmi.“ ostala som trošku zaskočená. „No dobre tak, som rada, že som ti pomohla. Ahoj.“ dodala som s úsmevom a otočila sa na odchod.

„Počkaj.“ cez okno ma chytil za ruku. „Ak teda nevieš kto som, mimochodom som Louis, ale myslím, prečo by si sa možno so mnou chcela odfotiť, vezmi si toto.“ do ruky mi podával akési dva papieriky. Zaostrila som a zistila, že sú to VIP vstupenky na koncert akéhosi One Direction. Louis si všimol môj zvláštny pohľad a s úškrnom dodal. „Ja a moji štyria kamaráti radi spievame, príď v piatok na náš koncert, keď nič aspoň sa zabavíš. A zober aj kamarátku.“ zavrel okno a odišiel tak záhadne ako aj prišiel.

„Kto. To. Bol?“ pýtala sa ma Michelle, ktorá bola viac než mimo.

„Neviem. Nejaký Louis a dal mi dva lístky na piatkový koncert v O2 aréne. Skupina sa volá One Direction.“ prečítala som zo vstupenky.

„Wau, ukáž.“ vytrhla mi ich z ruky a začala študovať. „Ale to sú VIP.“ híkala kým sme pokračovali v ceste na internát. „Ale on bol riadne zlatý.“ a toto sa opakovala celú cestu.

Na izbe som sa prezliekla do teplákov a sadla si k Michelle na posteľ, ktorá niečo sústavne ťukala do notebooku.

„Čo robíš?“ nedalo mi to.

„Chcem si ich vygoogliť.“ zasmiala sa a do vyhľadávača vložila slovné spojenie One Direction.

Emma v kostole

Michelle v kostole

záhadný fešák Louis

 čo tak znovu 1O komentárov, hm? spravíte mi radosť? :)