God's wings 7th

nie som ani perfektná, dokonalá a ani neomylná, tak to pochop!!!...Janii

Nedeľa

„Emma, zlatko.“ snažila sa ma zobudiť mama. Keďže som večer šla spať dosť neskoro a ešte v noci sa mi snívali rôzne nezmysly, nebola som extra vyspatá.

„Hmm.“ na to jediné som sa zmohla.

„O pol hodinu odchádzame do kostola a dnes máš čítanie.“ pripomenula mi mama a ja som sa aj keď zrovna nie s najlepšou náladou prebrala k životu.

„Už idem.“ usmiala som sa a za stáleho pretierania si očí som prešla do kúpeľne. Už som sa držala kľučky, keď ma predbehol môj milovaný braček a v rýchlosti svetla vbehol do kúpeľne. Samozrejme, nezabudol sa zamknúť a ešte sa hlasno zasmiať. Pred dvomi minútami som ešte spala, takže teraz naozaj nemám náladu na hádky, pomyslela som si a bez zbytočných rečí sa vrátila do izby. Keďže ranná hygiena musela pár minút počkať, išla som si pripraviť veci, ktoré si oblečiem. Nedeľa je sviatočným dňom ako takým, ale dnes je ešte aj veľký kresťanský sviatok, a tak som zvolila niečo sviatočnejšie. Zo skrine som vytiahla jedny z mojich obľúbených šiat. Majú marhuľovú farbu a pod krkom veľkú čiernu mašľu, ktorá im dodáva noblesný nádych. Všetky veci, aj s doplnkami som si pripravila na posteľ a už len čakala, kedy sa Mattovi uráči pustiť ma do kúpeľne. Dnes mu to trvalo napodiv dosť rýchlo, a tak som sa v nej ocitla v rekordnom čase. Ešte mi stihol vyplaziť jazyk a už bol skrytý v bezpečí svojej izby.

Po rannej veľmi rýchlej sprche som sa vrátila do izby, obliekla som si šaty a doladila všetky detaily. Na pamäti som mala aj to, že dnes ma čaká čítanie a kostol bude ako sa vraví 'praskať vo švíkoch', takže som rýchlo podstúpila svoj rituál 'nedeľného čítania'. Nie je to nič zvláštne, len si v rýchlosti poviem pár krkolomných viet typu 'Strč prst skrz krk' a rôzne iné. Robievala som to vždy a vždy ma to rozosmialo, keďže som ani jednu túto frázu nepovedala bez chyby alebo bez použitia úplne iných slov ako bolo plánované.

„Emmaaaa, odchádzame.“ počula som z prízemia. Rýchlo som si schmatla malú kabelku a vyšla z izby. „Zavolaj Matta!“ mama stihla dodať a už som počula len buchnutie vchodových dverí. Ach, pomyslela som si a otočila som sa k dverám na bratovej izby. Neklopala som, veď ani on nikdy neklope, len som rovno vošla.

„Heeej!“ stihol sa ozvať kým si niečo čarbal na nástenku. Na sebe mal ešte starý sveter, ktorý bol už aj dopísaný od pasteliek, ktorými si snažil spestriť obrázok na nástenke.

Matt :)

„Ako to, že nie si ešte oblečený?“ dala som si ruky v bok a čakala čo pán Donovan vymyslí ako výhovorku.

„Veď mám ešte čas.“ tváril sa dôležito a pokračoval v kreslení.

„Ha, to si nemyslím. Mama kričala, že už odchádzame.“ zasmiala som sa a len pozorne sledovala jeho zmenu výrazu. V momente bol na druhej strane izby, kde mu na posteli nechala mama vyžehlenú košeľu. Nestačila som sa diviť ako rýchlo si dal dole sveter a vymenil ho za krásnu, zelenkavú košeľu. Nohavice mal už našťastie na sebe, takže si len napravil vlasy, aby mu to nestálo 'a lá práve som sa zobudil' a spoločne sme vyšli vonku pred dom, kde už stálo naše auto a nedočkaví rodičia v ňom. V kostole sme boli o pár minút a samotná cesta sa niesla v tichom duchu, pretože bol akosi každý ponorený v tých svojich myšlienkach. Moje boli skôr orientované na istého brčkavého chlapca, ktorému som mala akoby potrebu pomôcť, aj keď som presne nevedela čo ho trápilo.

„Pekné šaty.“ žmurkla na mňa mama, keď som vystupovala z auta. Urobila to hlavne preto, pretože mi ich ona pomáhala vybrať a samozrejme kúpiť.

Emma oblečená do kostola

Pondelok

„Ahoj.“ pozdravila som Michelle, keď som s nabalenou taškou vošla do našej izby.

„Tá fotka je hrozná.“ povedala so smiechom namiesto pozdravu.

„Ale netrep!“ oponovala som jej, keď som sa po 'nekonečnej' ceste vo vlaku zvalila na svoju posteľ.

„Sa čudujem, že sa s nami chceli vôbec odfotiť, veď som bola červená ako paprika.“ dlaňami si skryla tvár a vydala akoby plačlivý vzlyk.

„Sa nečuduj, že si bola červená.“ odkryla si tvár a pozrela na mňa s otáznikmi v očiach. „Si sa mala vidieť, keď sa objavil Niall.“ pripomenula som jej. „Svojím stiskom si mi skoro vykĺbila zápästie a oči ti šli vypadnúť z jamiek.“ pozrela na mňa s vypúlenými očami, hodila sa na posteľ a radšej si tvár zakryla vankúšom. Prišlo mi to strašne smiešne, ale nechcela som jej robiť ešte väčšmi napriek. Radšej som prešla k nej a pritúlila sa.

„Písal mi Harry.“ bola som si istá nie na 1OO, ale aj na 1 OOO%, že po tejto vete sa preberie, aj keby sa hanbila akokoľvek veľmi. Bol to moment. Strhla zo seba vankúš, odstrčila ma a pohodlne sa usadila, pričom sa oprela o stenu.

„Vrav!“ zvýskla a čakala čo poviem.

„Ale nič.“ naťahovala som ju za čo som si vyslúžila jemný buchnát do ramena. „Au! Takto ma nepresvedčíš.“ odula som dolnú peru a hrala urazenú.

„No tááák.“ hodila psie oči, ktoré ma dokázali obmäkčiť za akejkoľvek situácie.

„Že si to ty.“ usmiala som sa a začala hovoriť. „Písali sme si v sobotu večer, rovnako aj včera pred jeho koncertom, ale sú to len také krátke správy. Písal mi aj dnes, že mi praje šťastnú cestu a inak nič zvláštne.“ odmlčala som a čakala na jej reakciu.

„N-nič zvláštne?“ lapala po dychu a pozerala na mňa ako na výjav.

„A čo chceš počuť?“ opýtala som sa jej so smiechom, pretože tie jej face-y stáli naozaj za to.

„Podrobnosti, čo asi.“ rýchlo vybľabotala a ja som jej začala postupne všetko dopodrobna hovoriť. Smiala sa, ale stále mala na tvári ten svoj blažený výraz.

„Mne sa zdalo, že tu niekoho počujem.“ vošla k nám sestra Margareth z čista- jasna.

„Pochválen buď Ježiš Kristus.“ pozdravila som ju.

„Naveky amen.“ dodala s úsmevom. „Dúfam, že ste mali obe dobrú cestu, ako som si pozerala rozvrh testov a písomiek, tento týždeň máte dosť nabitý.“ povedala nie výsmešne, aj keď by to tak niekomu prišlo, ale skôr povzbudzujúco. Ja som sa však pred ňou už nesprávala ako predtým. Istým spôsobom som sa trošku hanbila za ten nepodarený útek, pretože nás načapali, ale bola som jej aj vďačná, že z toho nevyvodila nejaké prehnané závery.

„Máte pravdu, ale hádam to zvládneme.“ odpovedala som jej, keď už bola na odchode.

„Joj, ešte sme len prišli a už ma serie.“ povedala Michelle, hneď ako sa za sestrou Margareth poriadne zavreli dvere a bolo počuť, že odišla.

„Michelle, veď vieš dobre, že ona to tak nemysl...“

„Kecy, kecy, ježek v kleci.“ hodila výsmešný tón a ďalej sa už nad návštevou sestry Margareth nepozostavovala. Prešla som teda na svoju polku izby a začala si vybaľovať veci, ktoré som si doniesla z domu. Bolo to nejaké čisté oblečenie a dve knihy, ktoré sme mali doma prečítať a je už načase, aby som ich vrátila do knižnice.

„Sú ešte len 2 hodiny, nešla by si so mnou o 3 do knižnice?“ svoju otázku som zamierila Michelle, ktorá bola ku mne otočená chrbtom, pričom 'kontrolovala' stenu. Vyslúžila som si, len vztýčenú ruku s prepletenými prstami a lá 'figa borová' a mohla som byť spokojná. Len som mávla rukou a ďalej sa vybaľovala. Odrazu mi však zavibroval mobil čo hlásilo prijatú správu. Michelle sa akoby zázrakom otočila a s iskričkami v očiach čakala či to nebude Harrold ako ho ona po novom volá. Keď som zbadala, že odosielateľ je práve on, usmiala som a čítala nahlas.

„So bored 2day. I'd like to see ya. Can we meet, plz? xx H.“ prišlo mi milé, že sa chce stretnúť a nebudem klamať, tešila som sa jeho náklonnosti, ale som si istá, že Michelle bola nadšená omnoho viac ako ja. Začala skákať a do svojho pofidérneho tanca zapojila aj mňa. S neochotou, ale predsa.

„Čo mu mám odpísať?“ opýtala som sa, keď sme sa, teda, keď sa Michelle končene skonsolidovala a upokojila.

„Jasné, že prídeš. Veď to by si bola sprostá.“ povedala ako úplnú samozrejmosť, pričom ja som mala dosť pochybností.

„Ale veď on je...“ už ma zase začali premáhať tie moje negatívne myšlienkové pochody, ktoré Michelle, vždy optimistka, priam nenávidí. Našťastie ma z depresie začala hneď vyťahovať.

„Žiadne ale. Veď aj tak si chcela ísť do knižnice. Pekne pôjdeš vrátiť knihy a cestou naspäť sa zastavíš v kaviarni 'StrawBerry' na rohu a máš. Isto to tam pozná, tak nech príde za tebou.“ vysvetľovala mi, kým sa hrabala vo svojej skrini a niečo asi hľadala.

„Michelle, ale on je dosť slávny. Nemyslím si, že bude chcieť ísť do nejakej potulnej kaviarni. A ešte ho tam môže niekto spoznať.“ stále som si niečo našla.

„On sa chce stretnúť, nie ty. Takže musí poznať všetky dôsledky. Tu máš.“ podala mi čierny svetrík a klobúk. „V tomto budeš sexi, ale aj tajomná zároveň.“ dodala s tajomným úsmevom.

„3.3Opm at 'StrawBerry', I will wait for u, E.“

„I will be there.  xx Harry.“

Po poslaní krátkej, ale zato výstižnej správy som sa začala chystať. Mala som ešte dosť času, ale Michelle si zaumienila, že ma vyparádi ako sa patrí. Poňala to ako svoju povinnosť a na-stylovala ma do posledných maličkostí. O trištvrte na tri som, samozrejme aj s povzbudivými slovami typu 'vyzeráš skvelo', opustila internát a s úsmevom na perách som si to zamierila do knižnice.

outfit :)

Knihy som vrátila bez akýchkoľvek problémov, dokonca ma pani knihovníčka ešte pochválila, že som jedna z mála, ktorá knihy vracia na čas. Oblečená v úzkych čiernych nohaviciach, modročiernom tričku, čiernom svetríku a štýlovom klobúku som prešla na ulicu, kde sa nachádzal kaviareň. Bolo niečo pred pol 4, takže som bola v časovej výhode. Myslela som si, že nám obsadím nejaký box úplne vzadu a počkám kým Harry, ako každá celebrita, príde neskoro. Opak bol však pravdou. Pred budovou stál chlapec v tmavých nohaviciach s rovnako tmavou košeľou s bielymi bodkami. Jeho kučeravé vlasy boli typickým znakom, takže som si bola istý, že je to on. Telefonoval, ale bola som ďaleko, takže som nerozoznávala slová. Zrazu sa otočil a na tvári mal dosť zachmúrený pohľad, ale keď ma zbadal zoširoka sa usmial, rýchlo sa rozlúčil a mobil odložil do vrecka.

Harry :)

„Ahoj.“ povedala som na pozdrav.

„Meškáš.“ zasmial sa. Vyslúžil si odo mňa dosť prekvapivý výraz na čo sa len zasmial a spolu sme vošli do kaviarne. Ako správny gentleman mi otvoril dvere, ale k stolu šiel ako prvý. Schválom vybral box úplne vzadu, keďže asi ani on nechcel, aby nás niekto videl alebo možno otravoval.

„Tak, čo si dáš?“ spýtal sa ako praví gentleman. Ten chlapec ma začína prekvapovať.

„Hmm.“ do ruky som zobrala ponuku kaviarne a aj keď som ju už poznala skoro naspamäť chcela som trochu natiahnuť čas. Nakoniec som si vybrala. „Jedno karamelové Latté, ďakujem.“ usmiala som sa a napravila si klobúk, ktorý som si nechala na hlave. O pár sekúnd k nám prišla čašníčka. Je to staršia pani a táto kaviareň je aj patrí. Zamestnáva tu výlučne svojich príbuzných, ale obsluhuje väčšinou ona. Asi sa bojí, že to iní skazia.

„Jednu čiernu kávu s dvomi cukrami a karamelové Latté.“ povedal Harry a čarovne sa usmial. Pani to bolo však jedno. Objednávku si zapísala na malý obdĺžnikový papierik a vrátila sa k pultu.

„Tak Emma.“ zadíval sa na mňa s tými zelenými očami. „Hovor. Chcem o tebe vedieť všetko.“ usmial sa a čakal čo poviem. Len som sa zasmiala.

„Nie je to nič výnimočné ani ojedinelé, varujem ťa.“ pripravila som ho. Len prikývol a ďalej počúval. „Narodila som sa a vyrastala v Manchestri, kde vlastne stále aj bývam. Mám mladšieho 12-ročného brata Matta, samozrejme mamku a ocka.“ podotkla som zjavné.

„Zatiaľ sa nestrácam.“ zasmial sa pričom nám čašníčka stihla doniesť nápoje, ktoré sme si objednali. „Nechcem ťa prerušovať, ale môžem sa na niečo opýtať?“ hodil psie oči, takže som nemala na výber.

„Jasné, pokojne sa pýtaj čo len chceš.“ túto vetu som však vzápätí oľutovala, pretože nikto nemá rád ak sa ho ľudia pýtajú na príliš osobné veci. Ostalo mi len dúfať, že Harry taký nebude.

„Tá škola, kde si bola na oslave....je tvoja?“ v duchu som si vydýchla.

„Áno. Som už štvrtáčka.“ pri slove štvrtáčka som sa musela usmiať. Je to už tak dávno, keď som tam nastúpila.

„Ak sa nemýlim, je to cirkevná škola, nie?“ zdal sa mi zaskočený, ale to sa stáva. Ľudia majú až príliš vsugerovaný obraz o všetkých cirkevných školách. Ja im tieto názory rada vyvraciam.

„Máš pravdu, ale nedaj sa oklamať. Je to škola ako každá iná, naozaj. Veď pozri, prídem ti nejaká divná alebo nebodaj vadná?“ vypúlila som oči. On sa len riadne zasmial a pokýval hlavou na znak nesúhlasu. „Som rada.“ odpila som si z Latté. „A teraz si na rade ty. Si predsa hviezda, tak aký je život chlapca, ktorého pozná celý svet a po ktorom túžia tisícky dievčat, hm? Už si stihol aj nejaké to srdce zlomiť?“ pri tejto otázke sa mu v tvári zračil smútok a ja som hneď vedela, že som trafila do čierneho. „Harry.“ chytila som ho za ruku a zbadala ako sa mu v očiach zaleskli slzy.

„Prepáč, ale...

 čo je lepšie, keď sú obrázky v texte al. nakonci? prosím vyjadrite sa, a znovu 10 komentov :) ďakujem :)