Skryté Tajomstvá :) 9.kapitola :)

Ráno ma zobudil krik zdola, pozrela som sa koľko je hodín. Štvrť na deväť! Zaspala som! Rýchlo som sa umyla, nalíčila a nahodila prvé veci čo mi prišli pod ruku. Rifle, čierne tričko, nízke hnedé čižmičky, náhrdelník a kabelku. Zbehla som po schodoch zobrala som si jablko a vyrazila som do ranného Londýna. Behom som dorazila na autobusovú zastávku a v poslednej minúte naskočila do autobusu, začo som si vyslúžila jeden nepekný pohľad od nejakej dôchodkyne. Sadla som si na sedadlo pri okne. Tak toto vôbec nebude dobré! Deň ešte iba začal a mne sa už nič nedarí. Pozrela som sa do kabelky a chcela som si vybrať zošiť angličtiny, ak by ma chcela vyskúšať. Hľadala som v tej kabelke ako šialená a po zošite ani stopa. Toto naozaj nedopadne dobre. Rýchlo som si premietla dnešný deň čo by sa ešte také mohlo stať. Vyučovanie by som mala zvládnuť. Anglina, dvojhodinovka dejepis, matika, zemepis. Obed a poobede ešte španielčina a geografický, futbalový a dramatický krúžok. OMYL! Dnes sa mám stretnúť s Harrym! Tak to teda dopadne.

Angličtinárka mala dnes zlú náladu a dala nám písomku. Vedela som, že ju dobabrem, ale nebola to až taká hrôza. Celé vyučovanie sa vlieklo strašne, strašne pomaly. Myslela som si, že sa zbláznim.

Na obede som sedela ako zvyčajne sama. Po španielčine som mala ešte pol hodiny času na to aby sa mi začali krúžky, ale keďže na tie krúžky chodím iba preto aby som nemusela byť doma, tak som sa rozhodla ,že dneska to odfláknem. Aj tak sú nepovinné a nik sa to nedozvie. Išla som iba na dramatický a tak som sa vybrala smerom k parku kde som bola už o štvrtej. Sadla som si na lavičku a čakala kedy príde. Mala som ešte pol hodiny čas, tak som si vybrala knihu a začala čítať.

„ Máte tu voľné ?“ opýtal sa ma hlas, podskočila som, lebo som bola taká zahĺbená do knihy. Pozrela som sa komu ten hlas patrí a nado mnou stál Harry. Usmiala som sa naň ho a prikývla a posadil sa vedľa mňa.

„Tak čo aký si mala deň?“ opýtal sa ma a ja som sa musela zasmiať

„ Nič moc. Ráno som takmer zaspala do školy, skoro som nestihla autobus, zabudla som si zošit z angličtiny a učiteľka nám dala písomku. A čo ty?“ pozrela som sa naňho a ten sa usmial

„ Tak to máš naozaj zlé. Nič. Ráno som vstal o pol jedenástej a užíval si zaslúžené voľno,“ usmial sa na mňa.

„ O pol jedenástej a ty tomu hovoríš ráno?“ opýtala som sa a on sa začal smiať.

„ No vlastne, áno. Pre mňa to bolo ráno.“

„Tak toto nie je možné! Ja som vtedy vtĺkala ďalšie životu nepotrebné informácie a ty sa vtedy zobudíš!“ hundrala som.

„ Byť celebrita sa občas oplatí,“ usmial sa a prehodil si ruku ponad moje plece. Pri tom pohybe som sa strhla , pozrela som sa najskôr na jeho ruku na mojom pleci a potom na neho. Usmieval sa. Tak ako vždy.

„Vyzerá to tak, že si spokojný so svojim životom.“ Usmiala som sa naňho.

„ Nesťažujem sa. Mám čo chcem mať a čo potrebujem. Spávam dlho, jem koľko chcem , navštevujem kopec miest, spoznávam kopu nových ľudí. Baví ma to, tak čo si človek môže viac priať?“ počas toho ako mi to rozprával, predstavovala som si to, aké by to bolo kebyže sa mama znova nevydala, keby sa nevydala za Jacka, keby sme...keby samé keby. Keby bolo keby boli by sme v nebi ale teraz som tu a musím žiť v skutočnosti ktorá nie je vždy taká ružová.

„ Môžem sa ťa niečo spýtať, Katie?“ vedela som, že to nie je taká hocijaká otázka, určite sa to bude týkať Jacka. Prikývla som a počúvala som jeho otázku.

„ Ako to že si tu? Teda nie... ako že ti to dovolil? Vedel kam ideš? A dovolil ti to?“ celý čas sa mi pozeral do očí a ja jemu, jemne som sa usmiala a začala rozprávať.

„ Zdá sa to až také nemožne či čo?“ opýtala som sa ho a on jemne prikývol

„ Aj keď sa to tak zdá. Naučila som sa s tým žiť. Ako sa mu vyhýbať, čo robiť, čo nerobiť, ale niekedy ani netušíš čo urobíš a už je to zlé. A ako som sa sem dostala? Prišla som sem rovno zo školy. Môj rozvrh hodín som si urobila tak aby som čo najmenej bola doma. Chodím hádam na všetky krúžky a doučovania na škole len aby som nebola doma nemusela nič počúvať. Učitelia sa časom dozvedeli o mojej situácií, tak im veľmi nevadí ak neprídem na nejaký krúžok. Stačí im dať do predu vedieť, že neprídem, aby sa o mňa nebáli a je všetko vyriešené. Raz ma aj učiteľka dejepisu kryla keď som meškala domov, lebo som bola ešte na menšie nákupy a povedala som Jackovi, že ma učiteľka zdržala a on jej hneď volal či je to pravda a ona aj napriek tomu, že o ničom nevedela ma zachránila

„ Fíha. Máš to fakt premyslené!“ obdivuhodne zapískal.

„ Čo ti poviem, roky skúseností.“

„ Nedáš si zmrzlinu? Tu za rohom robia fakt výbornú.“

„Jedine ak platíš ty,“ zasmiala som sa.

„ Jasné. Nepamätáš, čo som ti raz povedal? Že vždy platím ja,“ usmial sa na mňa tým svojím zvodným pohľadom a mne srdce podskočilo. Zavelila som na odchod a pobrali sme sa. Vyšli sme z parku a Harry nás viedol kadejakými malými uličkami. Až sme došli pred malinkú cukráreň. Harry si dal čokoládovo-broskyňovú a ja čokoládovo-jablkovú. Prechádzali sme sa, rozprávali.

„ Dáš mi ochutnať?“ opýtal sa ma Harry ako malé dieťa a ja som sa zasmiala a a nastavila som mu kornútok. Keď som sa približovala k jeho perám ruka sa mi roztriasla a a moja zmrzlina sa mu rozčapila na tvári! Kornútok som pustila a rozčapil sa na Harryho čiernej topánke. Rukou som si zakryla ústa aby som nevybuchla úplne do smiechu, no keď som sa pozrela na Harryho tvár, neudržala som to v sebe. Tvár mal úplne vážnu a okolo pier mal zelenú hmotu. Od smiechu som sa až prehýnala. „ Moje obľúbené topánky!“ zvolal Harry.

„ Tak toto si nemala robiť!“ výhražne zdvihol ruku so zmrzlinou a smeroval ju na moju tvár. Keď som sa uvedomila čo sa chystá urobiť bolo už neskoro. Rozčapil mi na tvár lepkavú studenú hmotu. Otvorila som ústa do konár a pozrela naň ho, tiež sa prehýnal od smiechu a ja som sa pridala k nemu. Stáli sme tam ako nejaký dvaja blázni zababraný od zmrzliny.

„ Ako...ako si...ako si to len mohol urobiť!“ snažila som sa vykoktať súvislú vetu pomedzi záchvaty smiechu.

„ A ty? Prečo si to urobila?“ opýtal sa ma a zotrel si kus zmrzliny z líca.

„ Ale to nebolo naschvál!“ rukou som si zotrela kus zmrzliny z líca.

„ No jasné, to ti mám akože veriť , že sa ti len tak vyšmykla zmrzlina z ruky?“ usmial sa na mňa.

„ Mal by si! Počkaj, mala by som mať servítky,“ povedala som mu, keď sa chystal zotrieť ďalší kus zmrzliny. Prehrabala som sa v taške a podala som mu servítku a ďalšiu som si vybrala pre seba. Utrela som si celú tvár. Harry sa snažil dostať neposlušný kus zmrzliny z vlasov.

„ Ukáž, pomôžem ti.“ Harry poslúchol a ja som sa nahla aby som mu vybrala kúsok zmrzliny z vlasov. Jemne som sa mu dotkla vlasov a pozrela mu do očí. Srdce mi začalo byť ako o preteky, keď sa naše pohľady stretli. Rýchlo som odvrátila tvár.

„ Prepáč...za tie topánky. Naozaj som nechcela,“ rýchlo som zahabkala.

„ To nič, stáva sa. Kúpim si ďalšie,“ usmial sa.

„ Ach ty a tvoje premrhanie peňazí. Nevieš koľko je hodín?“ opýtala som sa ho.

„ Jasné,“ povedal a vytiahol svoj iPhone, vtedy som sa so svojou Nokiou cítila ako sto rokov za opicami.

„Je trištvrte na šesť,“ usmial sa, no ja som sa nemala chuť ani trošku smiať. O desať minút mám byť doma, a ak nie tak mám riadny prúser.

„ Deje sa niečo?“ opýtal sa ma Harry, keď zbadal môj vystrašený výraz.

„Nie... teda áno. O desať minút mám byť doma.“

Táák dievčatá máte tu 9kapitolu zo Skrytých Tajomstiev :)

Verím, že sa Vám páči..:)

Idem písať DTL 12tku, ale pochybujem, že ju dnes pridám, lebo mama robí nervy a nechce ma pustiť k ntb, takže..zajtra by mohla byť :)

Verím, že Vás nesklamem :)

Vaša *K

PS:Ľúbime Vás! 

PS2:do ďaľšej časti 9komentárov :) :)