God's wings 2nd

prepáčte, že tak neskoro, ale škola je škola, veď viete :) dúfam, že sa bude páčiť :) Janii

„Emma k tabuli!“ dievča v modrej mikine spozornelo a o chvíľu sa jej telo pomaly odlepilo od drevenej stoličky. Lavice boli staré a pri akomkoľvek pohybe vydávali škrípajúci zvuk. Dievča sa ťahavými krokmi blížilo k tabuli, kde na ňu čakal príklad s mocninami. Bezducho chytila kúsok bielej kriedy s vedomím, že jej ruka bude celá špinavá. Otočila sa čelom k tabuli a s beznádejou v očiach sa snažila zvrátiť prítomnosť, ale hlavne nespraviť si hanbu. S prosbou sa otočila na učiteľku, ktorú však hľadal márne. Už tam nestála pani Smithová v krátučkej fialovej sukni a veľkými náušnicami, ale Louis. Mal na sebe ten istý hnedý sveter ako vtedy pri aute. Zoširoka sa usmial a v očiach mu zažiarili iskričky. Útlej študentke doslova vytrhol kriedu z ruky a položil ju na katedru. Chytil ju za ruku a zadíval sa jej do očí. Keď si bol istý, že má celú jej pozornosť, zvážnel a...

„Baby you light up my world like nobody else!“ prebudila som sa na Michellein spev. Viem, že som spomínala, že spieva pekne, ale zrazu bola veľmi čulá, na to, že je len ráno, pomyslela som si a otočila na budík. Bolo presne pol 7. Mala som ešte dosť času, ale Michelle mi už spania nedala. Zvalila sa na mňa a začala svoje povestné budenie. Zažila som ho len párkrát, ale každý raz navyše je ako trest. Začne sa po tebe váľať, štekliť, ťahať perinu až po kým sa nepostavíš a nepresvedčíš ju, že si hore.

„Emma, no tak, vstávaj.“ hučala, keď som sa dvíhala z vyhriatej postele. Vstávať skoro som zvyknutá, ale ako náhle ma niekto zobudí a ešte takým hrozným spôsobom som nevrlá, že je to až zločin. Môj pohľad tomu nasvedčujem. Michelle mi vraví, že je to niečo medzi zazeraním a smrtiacim pohľadom. Sama sa radšej prikláňam len k tomu zazeraniu, myslím, že s tou smrťou len preháňa.

„Dnes si nejaká akčná.“ konštatovala som.

„Tie ich pesničky ma tak chytili, že som sa nemohla dočkať kedy vstanem a znovu si ich pustím.“ zazubila sa a a j keď bolo len pol 7 ráno, na svojom notebook vypeckovala jej, od včera, najobľúbenejšiu pesničku, ktorou je 'ich' megahit What makes you beautifull. Spievala si o dušu a očkom pokukovala po gitare v rohu izby. Viem, že včera už hľadala aj akordy a som si istá, že dnes bude celý deň vyhrávať svoju verziu tohto songu.

„Idem sa dať dokopy.“ povedala som a do ruky zobrala uterák a hygienické potreby. Kúpeľňa bola spoločná, na konci chodby. Pomaly som prešla až k jej dverám. V umývadle som si opláchla tvár, vydrhla zuby a trošku sa upravila. Nasledovalo to, čo každý deň. Škola začatá rannou modlitbou a hodiny učenia alebo v Michellinom podaní, driemania. Celý deň mi po rozume behal môj sen. Ráno som nad ním nemohla rozmýšľať, pretože Michelle mi to nedovolila, ale keď na ekonomike skúšala spolužiačku a ja som vedela, že mňa nebude, lebo známku z odpovede už mám, hlbšie som sa ponorila do svojich myšlienok.

To včerajšie stretnutie s Louisom bolo naozaj neobyčajné. Ešte nikdy sa mi nestalo, aj keď žijem v Anglicku od narodenia, aby som stretla nejakú hviezdu. A tobôž nie, aby som ju ani nepoznala. Louis vyzeral ako obyčajný chlapec. V svetri od „babičky“ a so širokým úsmevom, ktorý asi zaberá na všetky fanúšičky. Večer sme s Michelle dlho 'googlili' a hľadali o ňom a jeho kapele nejaké informácie. Natrafili sme na jednu naozaj dobrú stránku, teda skôr by som povedala blog alebo niečo také. Tam bolo krok po krokom vysvetlené ako sa stali slávnymi. Začínali v X factore a nakoniec, aj keď nevyhrali, pozná ich celý svet. Je to naozaj zaujímavý životný príbeh. Každý chlapec z ich kapely mal inú cestu, ale nakoniec skončili spolu. Michelle našla ich pesničky a tie sme postupne začali počúvať. Mňa najviac zaujala pesnička s názvom Momenst. Jej text mi do očí nahŕňal slzy a vysoké tóny mi spôsobovali zimomriavky. Kým ja som šla ešte na záchod, Michelle si naštudovala aj ostatných členov kapely. Nakoniec mi ukázala jednu fotku, kde sú všetci a postupne mi ich predstavila. Ja som však bola už taká unavená, že som ani nerozoznávala ich tváre. Pamätám si iba mená, a to Niall, Zayn, Harry, Liam a samozrejme Louis. Ten aj s Liamom a Zaynom majú už  priateľky, ktoré sú vďaka vzťahom aj dosť známe. Neviem ako sa volajú ani čím sú, ale dúfam, že sú spolu šťastní. Do mysle sa mi vryla jedna otázka. Čo s tým piatkovým koncertom?

Ďalšie tri vyučovacie hodiny zbehli naozaj rýchlo, ale potom prišlo obávané účtovníctvo. Mali sme písať veľký test, preto som si včera v 'knižnici' počítala tie príklady. Učila som sa, ale aj tak, účtovníctvo ako také je veľmi ťažké, hlavne preto, že sa môže stať, že sa pomýlite na začiatku a potom je celý príklad úplne zle. Toho sa bojím najviac.

Posadila som sa do tretej lavici pri dverách, kde sedávam vždy a čakala na tentoraz profesora a nie sestru. Pán profesor Smith je veľmi prísny, ale naučiť vie asi najlepšie. Jeho metódy sú niekedy dosť zvláštne, napríklad prvú hodinu sme sa mali snažiť navrhnúť vlastný účtovný program. Nakoniec však sám Smith usúdil, že nám to asi nepôjde, a že nie sme nijakí technici. Potom to už bolo v poriadku, len občas ho napadne nejaká strelená myšlienka, ale z našich pohľadov vždy zistí, či to nie je dobrý nápad. Pán profesor prišiel hneď po zvonení, rozdal nám papiere a mne v tej chvíli naozaj odľahlo. Bol to presne ten istý príklad, ktorý som počítala predošlý deň a výsledok som si ešte aj jasne pamätala. S úsmevom na tvári a s pocitom, že ak všetko stihnem bude to dobrá známka som sa pustila do počítania. Hodina prešla ani neviem kedy, ale všetko som stihla. Písomku som odovzdala a rýchlo bežala na obed za Michelle, ktorá ma už čakala v jedálni. Účtovníctvo máme rozdelené, preto sme nemali hodinu spolu.

„Ahoj.“ usmiala som sa a už aj s táckou plnou dobrôt prisadla k nej.

„Tak čo, ako dopadlo účto?“ spýtala sa zvedavo.

„Dal rovnaký príklad aký som počítala včera, takže by to malo byť v suchu.“ zazubila som sa a do ruky uchopila vidličku.

„Šťastlivka.“ zabrdla do mňa. V inej situácii by som jej vyplazila jazyk, lenže teraz  som už v ústach prevaľovala sústo amerických zemiakov. Vyslúžila si teda jeden škaredý pohľad, ktorý jej dosť jasno naznačil čo si myslím. Potichu sme teda zjedli obed, odložili tácky, ale ešte si chvíľu posedeli.

„Čo ten zajtrajšok?“ nedalo mi to.

„Poďme.“ nahodila psie oči, ktoré ma vždy obmäkčia.

„Vieš dobre, že v sobotu je tá slávnosť.“ pripomenula som jej.

„Ako si povedala, je to v sobotu a koncert je v piatok.“ našpúlila pery. „Začiatok je o 8pm, typujem, že to bude trvať nejakú hodinku, takže o pol 10 sme späť. Nikto si nič nevšimne.“

„No dobre, ale..“ namietala som. To nie je dobrý nápad.

„Žiadne ale, proste ujdeme a bude.“ zaškerila sa. Zlé plány to je jej.

„Ako že ujdeme? Vieš dobre, že intrák sa zamkýna presne o 8, ako sa chceš dostať naspäť. A vlastne ako sa chceš dostať preč. Michelle aj ja by som rada šla, ale nepôjde to. Ak by nám na to prišli, bude zle. Nemám z toho dobrý pocit.“ preglgla som.

„Nevymýšľaj.“ napomenula ma. „Emma, nikdy si nespravila nič neuvážené. Buď spontánna, máš 18 rokov, máš na to právo.“ pohladila ma po ramene.

„Viem, ale keď..“ nezdalo sa mi to správne.

„Všetko zariadim. Ty sa o nič neboj. Vyjde to, cítim to a mi budeme mať aspoň na niečo spomínať. Prosím.“ znovu tie psie oči. Už som nemala síl oponovať jej, tak som len prikývla. Michelle sa zoširoka usmiala a bežala na matematiku. Ja som išla opačným smerom, keďže som mala strojopis v počítačovej učebni. Stále mi v hlave 'blikal' maják, že to nebude dobrý nápad a ani to dobre neskončí. 

V sobotu má škola slávnosť. Oslavuje 30 rokov od svojho vzniku, preto nejdem ani v piatok večer domov. Je pripravený gala večer a nebude chýbať ani arcibiskup v sprievode viacerých kňazov. Všetko bude vedené v náboženskom duchu, ale ako prekvapením bude vystúpenie slávnej speváčky Adele, ktorá s potešením prijala pozvanie na túto oslavu. Sama riaditeľka, sestra Marie bola prekvapená, ale v konečnom dôsledku šťastná. Adele považuje za výnimočnú umelkyňu a keby spievala náboženské pesničky, nedá ju za nič.

Piatok

Zobudila som sa do upršaného rána. Na Londýn typické, poviete si, ale v posledných dňoch bolo počasie naozaj krásne a vyšplhalo sa aj na 25°C čo je naozaj dosť. Dnešok je však asi prelomovým. Chce mi ten Najvyšší vari niečo naznačiť? Moja prvá myšlienka bola vyslaná do neba, možno s prosbou možno nie. Hlavne s dobrým cieľom. Michelle ešte spala, včerajšok bol naozaj výnimkou, potichu som sa vyplížila do kúpeľne, kde som ako každé ráno spravila zo seba človeka. Keď som sa vrátila na izbu, Michelle si už upravovala posteľ a kukala do skrine čo si oblečie.

„Híí, veď ja si večer nemám čo obliecť.“ takže ju to neprešlo...

„Ale netrep.“ postavila som sa k nej a pozerala do skrine. Mala ju takú plnú, že išla puknúť. „Máš tú vecí ako pre celý Bangladéš.“

„No dobre, ale všetko som už na sebe mala.“ zvraštila čelo. „Večer chcem vyzerať tip top. Niall a Harry sú  ešte stále voľní, čo ty vieš. Možno odídeme s nimi.“ zasmiala sa.

„Po prvé, oni ťa nevideli ani v týchto veciach, takže kľudne môžeme predstierať, že sú nové a nie len vyprané v Pervole, po druhé, aj keď máme VIP vstupenky, pochybujem, že si na nás ešte Louis pamätá a po tretie, keby si aj nejakým zázrakom pamätal, možno nám zakýval ako by si sa asi chcela počas koncertu zoznámiť s ostatnými?“ dokončila som svoj monológ.

„To tvoje po prvé, po druhé aj po tretie beriem do úvahy, ale vieš čo ti na to poviem?“ dramatická pauza. „Bla bla, samé pesimistické kecy. Ja si dnešok užijem.“ víťazoslávne vyhlásila a začala sa hrabať vo vlastnej skrini. Na toto som už ja nemala čo povedať. Obliekla som sa, pobrala všetky veci a išla do školy. Piatok je čudný, pretože s Michelle nemám ani len jednu jedinú hodinu spoločne. Vidíme sa jedine na obede aj to len na chvíľku, lebo potom mám telesnú a musím sa utekať prezliecť.

„To je dosť, kde si?“ vybehla na mňa Michelle, keď som sa vrátila do izby.

„Telesná sa nejako predĺžila a ja som nevedela nájsť retiazku.“ pokrčila som ramenami a unavená si ľahla do postele. Svoju striebornú retiazku s príveskom v tvare krížika nosím už štyri roky. Darovala mi ju ešte starká na moje 14 narodeniny a odvtedy ju nosím každý deň. Je to moja jediná pamiatka po starkej, ktorá zomrela pred 2 rokmi. Bola už stará, a tak bolo pochopiteľné, že musela odísť, ale tá bolesť, keď stratíte niekoho blízkeho je príšerná.

„Nie, nie, len si neľahaj.“ pribehla ku mne Michelle a za ruky ma vytiahla do sedu.

„Ja som unavená.“ prosíkala som.

„Žiadne unavená. Je pol tretej. Bež teraz pekne do sprchy a poriadne sa umy.“ premerala si ma od hlavy až po päty. „Nezabudni si umyť vlasy.“ zaškerila sa.

„Mám čas.“ odvrkla som.

„No to teda nemáš. Dnešok som už celý naplánovala. Všetko musí byť ako hodinky inak sa to všetko pos...“ výhražne som sa na ňu pozrela. „Pokazí.“ nakoniec dodala. Už ma pozná a vie, že neznášam nadávanie, ale z duše.

„Tie tvoje plány. Naplánovala si aj kedy môžem ísť na záchod?“ zabrdla som do nej.

„Haha.“ dodala ironicky. „Teraz sa pekne choď okúpať, vieš, že o 5 máme ešte v telocvični riaditeľkinu 'prednášku' o zajtrajšku, kde nemôžeme chýbať. Ktovie dokedy sa bude vykecávať a nemôžeme dopustiť, aby sme to nestihli. Z intráku musíme vypadnúť už o pol 8, čo nebude problém, ale aj tak musíme ísť inokade, pretože cez vrátnicu by sa nás pýtali kam ideme a potom by nás čakali, chápeš?“ vyrapotala mi všetko čo za dva dni stihla naplánovať.

„No dobre, tak ja idem do tej sprchy.“ podvolila som sa a utekala na koniec chodby. Poriadne som sa vyumývala, vlasy som si namydlila 2x a nakoniec som ostrihala nechty na nohách. Myslím, že som spravila všetko pre moju hygienu, Michelle bude spokojná, v duchu som sa zasmiala a utekala naspäť do izby. Michelle mala pravdu, o 5 sme mali byť v telocvični, kde nám pani riaditeľka hovorila nejaké dôležité vecí ohľadom zajtrajšej slávnosti. Nezabudla asi 5x zdôrazniť, že príde arcibiskup a my sa podľa toho musíme aj správať. Pri mene Adele sa v dave ozvalo pár povzdychov, ale tie si radšej ani nevšímala.

Na 'slobodu' nás pustila o pol 7, takže sme mali presne hodinu na prípravu. Po celý čas som mala zvláštne nutkanie a hlavne predtuchu, že niečo nevyjde ako chceme. Vždy som taká, vždy pesimistická a radšej očakávam to horšie. Michelle ma za to vždy glbe, vraví, že by som si občas mala nasadiť 'ružové okuliare' a aspoň chvíľu sledovať svet skrz ne. Možno dnes.

„Už som.“ usmiala som sa a ukázala sa Michelle.

„Wau, Em, tebe to sekne.“ povedala s úsmevom.

„Ďakujem, ale čo ty. Páni, ak ťa zbadá ten Harry či ako sa volá, odpadne.“ zachichotala som sa. O päť minút pol 8 sme opustili izbu. Zamkli sme ju a v najväčšej tichosti prešli na dolné poschodie. Vošli sme do izby spolužiačky Kate, ktorá v izbe bývala sama.

„Ďakujem.“ povedala Michelle, ale ja som nechápala za čo. Hneď som však všetko pochopila. Otvorené okno a nazerajúcu Michelle či niekto nejde, mi ako vysvetlenie stačilo.

„To nemyslíš vážne?“ opýtala som, keď moja kamarátka už mala jednu nohu vonku.

„A ako asi si chcela ujsť, hm?“ mala pravdu. Z okna na zem to bolo asi meter, takže sme potichu zoskočili. Hlavou mi bežali rôzne myšlienky. Ešte nikdy som nič takéto nespravila. Od malička sa správam vzorne, nikdy neboli so mnou žiadne problémy a teraz tu utekám z internátu a mám to namierené na koncert najúspešnejšej chlapčenskej skupiny. Čo sa deje?

Bez zbytočných problémov sme sa dostali až na ulicu, prešli sme pár ďalších a tam si zavolali taxík. Nechceli sme riskovať, aby nás niekto videl, tak sme sa snažili byť čím najviac neviditeľné.

„Neverím.“ potichu som vyslovila sediac v na zadnom sedadle taxíku.

„Užívaj si. Dnes si po prvýkrát spravila niečo zlé.“ zasmiala sa Michelle.

„Práve to.“ vydýchla som so strachom.

„Em, neboj.“ utešovala ma. „Všetko bude v poriadku. Dnešok si užijeme a nikto sa o ničom nedozvie.“ O pár minút sme vystupovali pred O2 arénou, ale čo som videla tam som nečakala ani v tom najzvláštnejšom sne. 

Emma :)

Michelle, tiež na koncerte

 čo tak 10 komentárov? podotýkam, ale že vašich, takže s mojou odpoveďou 2O, budem sa snažiť časť dať skorej, pretože už je napísaná a závisí to len od vás  :)