Just strangers part B (by Janii)

je tu druhý part, po 11+ komentov, presne tak ako som sľúbila :) dúfam, že sa vám bude páčiť..Janii

„Kontrola cestovných lístkov.“ zrazu nás vyrušila pani kontrolórka. Otočila sa ku mne a keď ma zbadala zračil som jej v očiach poznanie. „Á koho to tu máme.“ usmievala sa a ja som rýchlo točil hlavou sprava doľava na znak toho, že chcem ostať v utajení. Našťastie si ma Beth nevšímala, pretože niekde lovila svoj lístok a zlatá pani kontrolórka to pochopila. Ústami mi naznačila „Sorry“ a po skontrolovaní oboch lístkov a zaželaní peknej ceste odišla.

„Nemysli si, že som to nevidela.“ povedala odrazu Beth. Len som sa zháčil.

„O čom to hovoríš?“ ešte som sa to snažil uhrať. Bolo však nad Slnko jasné na čo naráža. Všimla si to...

„No predsa ako ťa tá pani kontrolórka vyzliekala očami. Ver mi, tá ťa naozaj balila.“ zasmiala sa Beth a ja som sa citeľne uvoľnil.

„Takže ty si si pri hľadaní lístku stihla všímať aj takéto veci?“ doberal som si ju.

„Zase si o sebe nenamýšľaj, hej? Ja si proste takéto veci všímam.“ usmiala sa. Chcel som ju zase podpichnúť, ale zrazu jej začal zvoniť mobil. Nevypol sa?

„Áno?“ zodvihla. „Neviem...no proste neviem, nepoznám všetky nástupištia...nie!...fakt ďakujem..okej, keď tam prídem ozvem sa, bye.“ tentoraz zložila už s menším hnevom.

„Zlé správy?“ potichu som sa opýtal.

„Iné dnes ani nepoznám.“ vzdychla si.

„To poznám.“ veď ani ja som netúžil cestovať do Londýna vlakom. Aj keď na druhej strane...

„Vieš, už dlhšie som mala sľúbenú jednu pracovnú akciu, ktorá sa koná práve v Londýne, veď preto tam idem, ale pre ten sprostý sneh mi nešiel ranný vlak. Teraz tam ledva prídem včas. Najhoršie je, že to považujú za moju chybu. Akoby som ja mohla ovplyvniť sneh. Čo som ja Perinbaba?“ bola zlatá, keď sa rozčuľovala.

„Ale no, hádam to nebude až také zlé. Pozri sa na to z lepšej stránky.“ zazubil som sa.

„A tou je?“ zdvihla obočie.

„Ehm.“ odkašľal som si. Zjavne to pochopil a len sa zasmiala.

„Ak to má byť vykúpenie za všetko zlé, no hm...“ nedokončila vetu. Pozerala sa mi priamo do očí. Ľudia často hovoria o tej pomyselnej iskre, ktorá zvykne preskočiť medzi dvoma ľuďmi. Nikdy som to nezažil, ale dal by som aj ruku do ohňa za to, že to bol tento moment. Zrazu svetlo, ktoré bolo v našom kupé začalo blikať. Obaja sme sa pozreli na strop a bez nijakého varovania sme počuli len silný piskot bŕzd a náhle zastavenie. Beth tak myklo, že zo svojho sedadla skĺzla a skončila pri mne. Nebol som proti, ale vedel som, že zľakla. Pomohol som jej sadnúť si.

„Si v poriadku?“ opýtal som sa.

„Hej, som, ale..čo sa to deje?“ pozrel som sa von oknom, ale videl som len sneh.

„Možno len nejaká porucha alebo kontrola.“ chcel som ju upokojiť, ale ani som netušil prečo stojíme. Keďže však nebolo počuť narážanie kolies na koľajnicu, jediný zvuk, ktorý som počul bol Niallov smiech z opačnej strany vlaku. Ktovie či si vlastne všimol, že sme zastali.

„V to dúfam, pretože už teraz meškám a ďalšie zdržanie by už bola hotová katastrofa.“ neposlušný vlas si schovala za ucho a narovnala sa. „Asi prejdem k sebe.“ usmiala sa a ukázala na sedadlo kde predtým sedela.

„Ako chceš.“ chcel som vyzerať vyrovnane, ale mrzelo by ma, keby si presadla.

„Ale na druhej strane.“ znovu sa mi zapozerala do očí. „Aj z tadeto mám pekný výhľad.“ usmiala sa a ja som mal sto chutí pobozkať ju. Keď som to už naozaj chcel urobiť, vlak sa zrazu znovu pohol. Zdalo sa mi, že Beth ostala sklamaná, ale bola aj šťastná, že znovu cestujeme.

„Nakoniec obaja prídeme včas.“ skonštatoval som.

„Takže aj ty sa niekam ponáhľaš?“ opýtala sa ma.

„Áno, teda. Povedzme, že som už tiež mal niekde byť, ale sneh to zariadil inak. Ale nesťažujem sa.“ pokrčil som ramenami.

„Zayn, povedz mi niečo o sebe.“ zaujímala sa.

„Neviem čo by si chcela vedieť o cudzincovi z vlaku?“ páčil sa mi jej záujem, ale stále sme sa hrali na 'mačku a myš'.

„Len to skús.“ posmelila ma.

„Pochádzam z Bradfordu. Mám tri sestry, som polovičný pakistánec a hrdý moslim. Zbožňujem hudbu a snažím sa život si užívať ako najviac to ide.“ každé moje slovo 'hltala' ušami, ale aj očami. „A čo ty, Beth?“

„Ja milujem tanec. Moje emócie, myšlienky, pocity, všetko sa mi ľahšie vyjadruje prostredníctvom hudby. Všetko.“ usmiala sa a znovu sa mi zapozerala do tých mojich čokoládových očí. Tie jej boli modré ako to najčistejšie nebo nad našimi hlavami. Naklonil som sa k nej, bol som tak blízko tých plných pier, ale ona sa v poslednej chvíli odtiahla a s nervozitou prešla na druhú stranu. Už nič nepovedala, asi nechcela. Možno sa cítila trápne alebo..pravdou je, že som si jej náhle správanie nevedel vysvetliť. Bola fakt zvláštna a človek nikdy nevedel čo spraví, ako zareaguje, ale čo bolo najhoršie, nevedel som ani len odhadnúť na čo asi myslí.

Z tašky, ktorá bola na zemi zrazu vytiahla knihu, a tak ako ja pred chvíľou začala čítať. Ja som teda urobil to isté. Obaja sme čítali, aj keď ja som sa na text nevedel vôbec sústrediť. Stále som sa pozeral na Beth, ale cítil som, že sa aj ona často pozerala na mňa. Páčilo sa mi to.

„Už budeme v Londýne.“ usmiala sa po asi hodinovom tichu, ktoré panovalo v našom kupé a nikto nemal odvahu prerušiť ho.

 „Aha, dobre, ďakujem.“ z vrecka som vytiahol mobil a napísal Niallovi aj Hazzovi sms, že sme skoro na mieste. Kým som tak však stihol spraviť, Beth už bola oblečená vo farebnej vetrovke a zo zemi dvíhala tašku.

„Rada som ťa spoznala Zayn.“ usmiala sa a rukou mierila k posuvným dverám. Sprav niečo!

„Beth, prosím počkaj. J-ja..“ otočila sa a čakala čo poviem. Ja som však žiaľ len zamrzol.

„Nevšimla som si, že by si koktal.“ zasmiala sa.

„Nie, ja lenže...myslel som, teda..dúfal som, že by sme sa možno ešte niekedy stretli.“ zaklipkal som svojimi dlhými mihalnicami. „Vieš, možno to bude znieť ako klišé, ale..“ si Zayn Malik, môžeš mať každú, na ktorú si ukážeš, tak prečo sakra túto? „Neviem to opísať, ale tie tvoje oči...“

„Zayn, prosím ušetri ma nejakých romantický žvástov a výlevov. Nie som ako ostatné dievčatá, ktoré obalamutíš sladkými rečičkami a faktom, že si svetoznámy spevák.“ vedela to? „Netvár sa tak. Pozná vás predsa celý svet a ja nemám na očiach klapky.“ vyzerala nahnevane.

„No dobre, ale prečo si taká, prečo mi nedáš šancu? Čo také som ti spravil?“ nechápal som prečo musí byť taká hnusná.

„Proste len neverím na romantické šťastné konce ako z rozprávky. Som realistka a viem, že také niečo sa nikdy nestane.“ skôr ako som stihol čokoľvek povedať, odišla. Ostal som sedieť ako prikovaný. Nechcelo sa mi ani žmurkať. Tak takéto kopačky som ešte nedostal, pomyslel som si so sklamaním.

„Fúú, tak tú si musel riadne nasr...ehm, nahnevať.“ vtrepal sa ku mne Niall.

„Prosím, teraz mi daj pokoj.“ odvrkol som a vôbec sa nezaťažoval myšlienkou, ako našiel moje kupé.

„Chalani, o 15 minút máte nástup!“ vtrhol do našej šatne Paul. „A nechcem počuť o žiadnom vašom 'bo' alebo niečo také. Pamätajte, že vonku vás čaká obrovské nedočkavé publikum. Tak, Liam povedz pár sladkých  a hrejivých slov a ide sa!“ jeho návšteva však netrvala obzvlášť dlho a slova chopil samozrejme Liam.

„Tak panstvo, aj s malým oneskorením.“ pozrel na mňa a na Nialla, ktorý do seba práve pučil nejaké gumené medvedíky. „Sa nám dnes podarí vystúpiť. Tááákže, nahodiť úsmevy číslo 5, nažhaviť hlasivky a ide sa na to! Veď predsa žijeme náš sen, tak nie je dôvod mať trému alebo nebodaj pocit lenivosti.“ usmieval sa. Mal pravdu, aj keď mne po rozume behala jedine Beth a jej pesimizmus. Chcel som, tak strašne som chcel, aby aj ona zažila raz nejakú rozprávku, ale ona mi nedala ani len šancu skúsiť to. No nič Zayn, už ju asi nikdy neuvidíš, nechaj to tak, radil som si.

„Zayn hallooo, Zem volá Malika.“ kýval mi pred tvárou Harry s banánom v ruke. „Spíš?“ chcel byť asi veľmi vtipný.

„Hej, ja len...“

„Nástup, ide sa!“ zahlásil Liam a opustili sme šatňu. Všetci piati sme vystúpili na javisko a odspievali si najznámejšie pesničky, počnúc novou LWWY, ktorá zožala najväčší úspech. Song sme samozrejme doladili novým 'bahamovým' tančekom, ako ho ja rád nazývam, a tak sme boli s naším výkonom viac než spokojní.

„Švihni si!“ kričal za mnou Niall na ceste do šatne. Zase som šiel posledný, tak ako vždy. Hlavu som mal sklonenú a pozeral som sa do zeme. Zrazu som do niekoho nechtiac narazil.

„Ou, prepáč.“ pohľad som zdvihol hore a uvidel...

„Zayn?“ Beth ostala rovnako prekvapená ako ja.

„Č-čo tu robíš?“ vychŕlila zo seba.

„Beth, švihaj, si predsa hlavná tanečnica, nemôžeš chýbať.“ kričala za ňou nejaká čiernovláska.

„Mali sme tu koncert...nevravela si, že tancuješ v najúspešnejšej tanečnej skupine.“ na tričku som si stihol všimnúť názov skupiny, ktorá bola najprestížnejšia v celom Anglicku. Aj Dan sa tam chcela dostať.

„Nepýtal si sa..a prepáč, ale musím už ísť.“ znova mi chcela utiecť, ale to som už nemohol dovoliť. Osud mi dal druhú šancu, ktorú hodlám využiť.

„Beth, počkaj. Prosííím.“ chytil som ju za ruku.

„Zayn, vieš čo si myslím o zbytočnom rozprávaní a teraz už naozaj musím ísť.“

„Tak dobre, ak nechceš slová tak...“ naklonil som sa k nej a jemne ju pobozkal. Len tak jemnúčko akoby bola to najkrehkejšie dievčatko na svete.

„P-prečo?“ opýtala sa, keď som sa odtiahol.

„Pretože chcem, aby si verila aj na šťastné konce. Ja ti dokážem, že sú možné.“ zbadal som, že sa jej v očiach zaleskli slzy. Je dojatá alebo nahnevaná?

„Zayn, ale prečo ja? Čo chceš odo mňa?“ stisla mi ruky a stále mi pozerala rovno do očí.

„Jedno rande. Nič viac, len jedno rande, ktoré ti dokáže, že ti viem splniť všetky tajné sny a dnešok nebude len hmlistá spomienka na istého cudzinca z vlaku.“ fakt som sa snažil.

„Možno budem schopná aspoň na chvíľu stráviť kúsok romantiky.“ zasmiala sa a ja som sa zoširoka usmial. „Ale..“ zdvihla pravý ukazovák a ja som stŕpol. „Žiadne kvety a strojené oblečenie. Donesieš mi gumené cukríky a pôjdeme na pizzu.“ žmurkla, rýchlo ma pobozkala na líce a bežala na pódium. Myslím, že tá Perinbaba to s tým snehom dnes naplánovala fantasticky...