She knows I exist (by Janii)

nová jednodielovka z mojej tvorby :) teraz som si na mušku zobrala Liama :) vybrala som možno trochu iné prostredie, ale pre nás vlastne ani nie :) 
Hope u like it! vaša Janii :*

„Hej Payne, chytaj!“ zakričal mi Brad a cez chodbu mi hodil jablko. „Dobrý chyt.“ zasmial sa a kráčal ku svojej skrinke.

Liam Payne, to som ja. Kapitán basketbalového tímu a najžiadanejší chlapec na škole. Lámač dievčenských sŕdc a možno už čoskoro nový reprezentant univerzitného tímu.

„Čo tak dnes pivo?“ prešiel som k nemu a chrbtom sa oprel o ostatné skrinky.

„Sorry bro, ale s ocom chcem ísť na ryby. Vieš, chcem, aby mi požičal na to nové auto a na rybách sa dá prehovoriť najlepšie. Vždy keď niečo chytí má radosť akoby niečo vyhral.“ pokrčil plecom a s ohlušujúcim rachotom zabuchol plechové dvierka.

„Nevadí, asi sa budem učiť.“ povedal som akoby nič. Brad si ma premeral a začal sa smiať. Ja som sa hneď pridal, pretože učenie mojou silnou stránkou teda nebolo.

„Tento bol fakt dobrý Liam, ale už musím bežať. Vidíme sa v sobotu na zápase.“ chlapsky mi potriasol rukou a bežal preč. Ja som si to namieril rovno do šatne, keďže dnes sme mali tréning. Vykračoval som si v baseballovej bunde, ktorá na mne vyzerala naozaj dobre, a užíval si pohľady okolitých dievčat.

-----------------------------------------------------

„Liaaam.“ zobudil som sa na 'mamin' budík. Ach, zase to bol len sen .S nechuťou som sa vyštveral z postele a zamieril som si to do kúpeľne. Po rannej hygiene som sa opäť prešuchtal do svojej izby. Po zistení, že je pondelok, som si do tašky nahádzal pár učebníc a prešiel do kuchyne nášho malého, trojizbového bytu.

„Dobré ráno.“ pozdravil som mamu, ktorá akurát robila lievance. Moje obľúbené.

„Aj tebe synček.“ na líce mi vlepila bozk a vrátila sa k vareniu.

„Ahoj braček.“ zavolal na mňa Brad a hodil po mne jablko. Presne ako v mojom sne, lenže skutočnosť je úplne odlišná.

Meno Liam Payne nevyvoláva v mojej škole extra veľkú senzáciu. Skôr by som povedala, že som viac menej neviditeľný. Nepatrím do žiadnej partie alebo školského 'gangu'. Nehrám žiaden šport a tobôž nie som kapitánom nášho basketbalového tímu. Do tohto sveta patria mená ako Josh Hulky alebo Steve Jackson. Bývam len s mamou, pretože otec nás opustil, keď som bol malý a všetky mamine doterajšie vzťahy sa žiaľ rozpadli. Naozaj by som jej už prial nejakého skvelého chlapa, ale ja to asi neovplyvním. Ja som mal tiež hlavu v oblakoch. Volá sa Melanie Carter a je hlavnou roztlieskavačkou, čiže, pre mňa nedosiahnuteľný cieľ. Má dlhé hnedé vlasy a tie najkrajšie modré oči, aké kedy niekto videl. Najväčším problémom je však fakt, že je akoby vlastníctvom Josha, ktorý sa jej asi nikdy nevzdá. A, povedzme si pravdu, keby sa aj tento párik snov rozpadol, isto by som nebol prvý, za kým by Melanie bežala. Až tak si zase neverím.

„Zase si zasnený?“ hučal do mňa pri skrinkách.

„Hm, ja len, no veď vi..“ ani som mu nestihol dopovedať. Po chodbe sa rozlial dievčenský smiech. Nemal ho na svedomí nik iný, ako tím roztlieskavačiek v ich typickom úbore. Melanie išla samozrejme ako prvá. Na perách sa jej pohrával šibalský úsmev a dlhé vlasy sa jej v cope kolísali z boka na bok.

„Ach.“ vzdychol si Brad. „Je to tu zase. Veď bež za ňou a povedz jej pravdu. Že od prváku nemyslíš na nikoho len na ňu, a že každý pohľad na jej dokonalé..veď vieš čo myslím.“ zasmial sa a s rachotom zavrel svoju skrinku, v ktorej lovil akúsi knihu.

„Zbláznil si sa? Veď ani nevie, že existujem.“ opierajúc o ostatné skrinky som smutne skonštatoval.

„Už toľko nerozmýšľaj ty romantik. Na, radšej mi podrž túto knihu.“ Brad mi do rúk hodil akúsi učebnicu. Ja som však vôbec nebol sústredený, a tak zväzok strán so 'zaujímavým' textom skončil na zemi. Rýchlo som sa zohol, že ho zodvihnem, ale pri opätovnom dvíhaní sa, som nechtiac do niekoho narazil.

„Hej!“ zvolal a ja som sa len potom pozrel do jeho tváre. Bol to Josh s nie veľmi prívetivým výrazom. Pri ňom stál vždy obetavý Steve a za nimi stála Melanie, čo u mňa vyvolalo ešte väčší strach. „Pozeraj sa ty nemehlo. Asi by si nechcel, aby som ti nakopal prdel, hm?“ Josh sa z plného hrdla zasmial a so Stevom si dal 'päť'.

„J-ja...“ nevedel som čo povedať. Bál som sa možnej bitky a keďže som nebol zrovna fyzicky zdatný, moje šance by proti Joshovým bicepsom neboli veľmi veľké.

„Vari si od ľaku zabudol aj rozprávať?“ zabrdol do mňa Steve. Periférne som videl ako sa Brad napol. Steva neznášal  už od základnej školy. Boli spolužiaci, ale odkedy mu Steve prebral dievča, s ktorým sa len vyspal a nechal ju tak, s ním Brad nevydržal ani v jednej miestnosti.

„Josh, no tak, veď to bolo len nechtiac.“ do debaty sa zapojila aj Mel. Bol som taký prekvapený, že som zabudol aj dýchať.

„Takže ty si budeš zastávať tohto niktoša?“ Josh sa otočil na Melanie a povýšenecky si ju premeral.

„Nič ti neurobil, tak sa tu na nič nehraj, prosím.“ zaklipkala dlhými mihalnicami a jemne sa usmiala. Bráni ma alebo sa mi to len zdá? Ale prečo? Pozná ma?

„Nebudeš mi hovoriť čo mám robiť, hej? Lebo...“ Josh sa na ňu výhražne pozrel. Mal som pocit akoby jej chcel nebodaj jednu vraziť, aby si dokázal svoje.

„Hej! Neopováž sa ublížiť jej!“ slová, ktoré zo mňa len vyleteli som vzápätí aj oľutoval. Ten nahnevaný až agresívny pohľad, ktorý panoval na Joshovej tvári bol viac než desivý.

„Panstvo, čo sa to tu deje? Dúfam, že sa tu neschyľuje k bitke. Bola by som naozaj nerada nechať vás po škole.“ zrazu k nám dobehla nejaká žena, ktorá bola podľa všetkého vyučujúcim. Brad sa trochu vzdialil, problémov so školou už mal aj tak dosť, pretože mal dosť vymeškaných hodín a účasť pri nejakej bitke by mu veľmi nepomohla. Chápal som to.

„Nemajte obavy.“ Josh vyceril všetky zuby a zatváril sa ako šteniatko. „Len tak kamarátsky glábosíme.“ povedal.

„Tak to som rada, Josh.“ profesorka mu úsmev opätovala a odišla. Chcel som prekĺznuť a možno ujsť, ale Joshova ruka, ktorá ma chytila za golier mojej mikiny mi to nedovolila.

„Ešte raz spravíš niečo také a nepoznám sa.“ každé slovo vyslovil rázne a moje srdce bilo o prietrh. Dych sa rovnako zrýchlil a pot mi zalial čelo.

„Daj mu pokoj Josh.“ Mel ho odsotila a postavila sa predo mňa. „Ak mu chceš ublížiť, musíš prejsť cezo mňa.“ ruky si založila v bok a čakala čo jej Josh povie. Ten sa k nej nahol a čo jej povedal som mohol počuť len ja.

„Okamžite ma prestať strápňovať pred mojím najlepším kamarátom, počuješ? Chovaj sa ako sa máš, inak..“

„Inak čo?“ zvolala Mel. „Inak sa so mnou rozídeš? Tak ja ti to teda uľahčím. Končím, rozumieš? Končím s tebou a tým tvojím veľkým egom! Už mám dosť toho, že stále niekoho šikanuješ! A vieš čo? Áno, skutočne ho máš malého!“ po poslednej vete sa na chodbe ozval dosť hlasný smiech. Ja som tiež nemal ďaleko od výbuchu, ale stále som bol v ohrození, že by som obchytil jednu 'Joshovu'.

„Tak toto...je koniec a navždy!“ Josh zdvihol pravú ruku.

„Poď braček, nechaj to tak. Nestojí ti za problémy.“ v poslednej chvíli ho Steve potiahol za bundu a za stáleho smiechu radšej odišli. Melanie sa viditeľne uvoľnila. Plecia už nedržala tak kŕčovito, padli jej nižšie a ruky spustila pozdĺž tela. Nevidel som jej výraz, ale dúfal som, že neplače a neľutuje to, čo práve spravila.

„Si v poriadku?“ zrazu pri mne stál Brad aj s nejakým kusom dreva v ruke. WTF? „Vieš, ak by sa to strhlo.“ pokrčil plecom. Vôbec som neriešil z kade to má, jediné čo ma trápilo bola Mel, ktorá sa na nás čudesne pozerala.

„Už pôjdem.“ usmiala sa a otočila sa na odchod. Brad do mňa drgol a ja som vedel čo tým myslí. Buď teraz alebo možno už nikdy Payne!

„Melanie počkaj!“ jemne som zvolal. No ty manták! Nemusel si ju hneď osloviť menom, aj keď ona viem, že ju tu každý pozná.

„Áno?“ s úsmevom sa na mňa otočila. S tým úsmevom, pod ktorým sa topím už niekoľko rokov. Pod tým, ktorý nikdy nebol určený len a len mne.

„Chcem ti len...poďakovať.“ no hej, to si teda poriešil!

„Mala som to urobiť už dávno. Ja ďakujem tebe Liam, za to, že si sa ma zastal a dal si mi tým odvahu.“ Liam? Ona pozná moje meno? Ona vie, že existujem?

„A-ako vieš moje..“

„Máme spolu matiku už od prváku.“ zasmiala sa. „Ja svojich spolužiakov poznám.“ neposlušný prameň vlasov si zastokla za ucho a čakala čo poviem.

„Ja len..neviem čo mám povedať. Chcel by som sa ti poďakovať. Vlastne...si ma zachránila.“ priznal som.

„Už musel niekto zasiahnuť. Vlastne, nechápem ako som s ním mohla chodiť, ale...to ty nechápeš.“ v očiach som jej zračil smútok, ktorý asi vždy skrývala.

„Pokojne mi to povedz.“ chytil som ju za ruku.

„Takže už si si našla náhradu?“ odrazu som počul niečo ako krik, dupot a už som cítil len silný náraz do hlavy.

„L-Liam. Preber sa, prosím.“ počul som plačlivý hlas niekde v diaľke. S námahou som otvoril oči a zacítil strašnú bolesť hlavy.

„K-kde to som?“ snažil som sa posadiť.

„Vďaka Bohu.“ bola to Melanie. „Si na ošetrovni. Josh ťa udrel a stratil si vedomie..ach, tak som sa bála.“ videl som ako jej po líci steká slza. Bolesť hlavy bola hrozná, ale fakt, že ju vidím plakať bol ešte horší.

„Som v poriadku.“ povedal som hrdinsky a sadol som si. „Nie je to nič čo by vrecko ľadu a tabletka proti bolesti nevyriešila.“ zasmial som sa.

„Nechceš ísť do nemocnice? Čo ak je to otras mozgu. Nemusíš o tom vedieť, ale proste ho...“

„Nie Mel, som v poriadku.“ nevolaj ju svojou prezývkou ty mamľas!

„Mel.“ zopakovala a usmiala sa. „Tak ma volala babička, keď som bola malá.“

„Prepáč, nechcel som..“

„Nie, to je v poriadku. Páči sa mi to, ale nikto ma tak nevolá. Príde im to dedinské skracovať si mená.“ pokrútila hlavou a utrela si uplakané oči.

„Dúfam, že..ti Josh nič nespravil.“ ktovie čo sa dialo kým som si ja hrdo ležal hore pupkom.

„Nie, neboj sa. Nejaká učiteľka prišla včas a nič už nestihol. Typujem, že teraz sedí v riaditeľni a má veľký prúser. Už dlhšie má nejaké problémy s ovládaním hnevu a myslím, že toto bude dosť dobrý podnet na psychologičku, ba dokonca nápravné centrum. Nie si vôbec prvý, ktorého kedy napadol. Modlím sa len, aby si bol posledný.“ zadívala sa mi do očí a hodnú chvíľu neuhla. Tento moment som si vychutnával plnými dúškami. Ja s dievčaťom, do ktorého som až po uši zaľúbený na ošetrovni. Scéna ako vystrihnutá z gýčovej romantickej komédie, poviete si. Ale v skutočnosti je to o inom.

„Prepáč, že sa pýtam, ale prečo sa dievča ako ty, zahadzovalo s takým ako je Josh?“ chcel som to vedieť. Čo má on a ja nie? V čom je lepší?

„Vieš..každý chce na strednej niečo znamenať. Pomyslíš si, že byť hlavnou roztlieskavačkou ťa dostane na vrchol, ale už dávno to tak nie je. Už viem, že som bola hlúpa. Chcela som niečo znamenať, ale pritom som klamala len seba. Strácala som čas s chlapcom, ktorý ma vôbec neľúbil vlastne..on ma ani nepoznal. Nevedel o mne vôbec nič.“ vzdychla si a slzy sa jej opäť hrnuli do očí.

„Josh je idiot ak by som..ak by som bol ním, nikdy by som ťa nenechal odísť. Ochraňoval by som ťa ako brat, zabával sa ako najlepší priateľ, ale hlavne...ľúbil by som ťa z celého srdca a zaujímal sa o každú maličkosť súvisiacu s tebou.“ tak, teraz už len čakať či 'Paynovské' romantické vyznanie zaberie.

„Ach Liam...neviem čo mám na to povedať.“ vyzerala prekvapene. „Asi ťa udrel až prisilno a nevieš čo hovoríš.“ zasmiala sa.

„Kiež by som ti mohol dokázať, že to, čo hovorím je pravda.“ už som naozaj nemal čo stratiť.

„Možno to nie je až také ťažké. Možno len stačí nazbierať odvahu.“ usmiala sa. Viac som nečakal. Pomaly som sa k nej nahol a letmo ju pobozkal. Hneď som sa však odtiahol a čakal na jej reakciu.

„Ach Payne..prečo si taký ostrieľaný ako Max Payne?“ zasmiala sa.

„Pretože si mi dala pocítiť, že vôbec existujem...“

a teraz by ste sa mohli vyjadriť :) rada by som totiž vedela, či sa vám to páčilo :)..Janii