England, London, Love 34th

ahojte pašovia :* viem, viem, som zlá a ELL zanedbávam, som si toho vedomá, ale snažím sa :* vidím, že môj twitcam ste zamietli pod koberec, okej :/ ale ja ho aj tak asi spravím :D s tou mojou kamarátkou, len tak z prdele :D veď čo budeme robiť :*

Hope u like it!!..vaša Janii :*

viem, je tam Perrie, ale túto vec zbožňujem :* naša s *K ;)

„M-Mimi, čo sa stalo?“ pribehla som k nej a silno ju objala.

„Naša..“ hlas sa jej zlomil a začala ešte viacej plakať. Naozaj som bála. O Mimi však viem, že je možno až prehnane citlivá. Často strašne plakávala aj kvôli maličkostiam, ale už je dospelá a takto neplakala..ani si nepamätám.

„No tak, Mimi, hovor so mnou! Vrav!“ napomínala som ju, pretože môj strach stúpol každou sekundou jej plaču. Ešte pár sekúnd usedavo plakala, ale po tom sa zhlboka nadýchla a zadívala sa na mňa.

„Volali mi z nemocnice.“ začala potichu a opatrne. Pri slove nemocnice som sa strhla, ale ďalej som ju pozorne počúvala. „Mamka odpadla, pri nejakej firemnej akcii, vďaka Bohu na Slovensku a musela ísť do nemocnice. Volal mi primár z Kramárov, že zatiaľ nevedia zistiť príčinu jej kolabsu, ale snažia sa.“ svoju ťažko povedanú výpoveď ukončila  hlasným vzdychom. Nemala som na to čo povedať, len som ju silno objala a svojím slzám dala voľnosť. Nechcela som si ani predstaviť čo by sa stalo, keby mamka bola nejako vážne chorá. Vlastne som si to ani nepripúšťala. Proste nie! Zo všetkých síl som myslela len pozitívne a vsugerovala si, že to bolo len z vyčerpania. Predsa, každý deň bola dosť vyťažená a už dlhšie nemala voľno viac ako 1 deň. Viem, že novú prácu zbožňovala, veď sme jej aj s Mimi často volávali, ale čo je veľa, to je veľa.

„Nič viac ti nepovedali?“ dostala som zo seba po chvíli ticha a sústavného premýšľania.

„Nie. Len toto. Povedal, že ak bude niečo nové ozve sa mi, ale ak by sa to zhoršovalo alebo by stále nepoznali príčinu jej stavu, bolo by dobré, keby sme prišli za ňou na Slovensko.“ vybľabotala.

„A pôjdeme?“ ona je tá staršia, ona má povedať čo máme robiť.

„Počkajme aspoň do zajtra a potom sa uvidí. Ak by to nebolo nič vážne navštívime ju, keď sa trošku upokojí aj ona, ale ak by to nedaj Bože niečo vážne bolo, sadám na lietadlo hneď zajtra a ty sa sama rozhodneš čo spravíš.“ pozerala mi priamo do očí.

„Mimi, čo sú to za slová. Je to naša mama. Keď nás potrebuje som schopná ísť za ňou aj na koniec sveta.“ pohladila som ju po chrbte a ešte raz silno objala. Videla som na nej, že je unavená. Predsa, len pred pár minútami sa asi vrátila z práce a teraz ten telefonát. Očká jej klipkali a ona ich ledva držala otvorené. Vymotala som sa z jej objatia a pomaly ju položila do postele. Zaspala ako náhle sa jej hlava dotkla vankúša. Pozakrývala som ju a prešla do kuchyne. Sadla som si na stoličku a len tak hľadela do prázdna. Plakať sa mi už nechcelo. Nevieme čo jej je a naozaj nechcem myslieť na to najhoršie. Budem optimistka, aspoň teraz. Mimi je citlivá a potrebuje moju oporu. Viem, že by ona mala byť tá, ktorá nás bude držať pokope, ale teraz na to nie je spôsobilá. Zlé myšlienky som nechala tak a otvorila chladničku. Poriadne som sa najedla a potichu vybalila. Okolo deviatej večer ma zlomilo a zaspala som behom pár sekúnd.

.................................

Budenie sa na čertov vynález – budík som už akosi zabudla. Za posledných 1O dní som sa budila ako som chcela a výlučne v Niallovej blízkosti, vo veľkej a mäkkej posteli. Žiaľ, už som naspäť v realite. Možno v krutej realite. Mimi už bola tiež hore, ale len neprítomne kontrolovala strop. Obe sme boli zabraté svojimi myšlienkami a ani jedna nemala chuť podeliť sa o ne s tou druhou. Pomaly som sa vyhrabala z postele a zamierila si to do kúpeľne. Spravila som zo seba človeka a už možno s trošku lepšou náladou sa vrátila do izby. Je streda a dnes už do práce nastupujem ja.

„Už pomaly pôjdem. Máš voľný deň, takže si kľudne rob čo chceš.“ zasmiala som sa, keď sme raňajkovali.

„Asi pôjdem za Louisom.“ pri jeho mene sa v jej očiach zračili iskričky. Lásku k nemu nepoprie, aj keby čo robila.

„Vie o tom?“ nedalo mi nespýtať sa.

„Nie, teda nemal kedy. Volali mi tesne pred tvojím príchodom a potom som akosi zalomila. Ani vlastne neviem či mu to mám povedať. Viem, ako zbožňuje svoju rodinu a vždy sa o každého bojí. Možno to tak nepríde, ale je naozaj citlivý a ochranársky. Nie nadarmo je Superman.“ obe sme sa naraz zasmiali a tak aspoň na chvíľu popustili uzdu aj zábave.

„Neboj, bude to fajn.“ chytila som ju za ruku a na odchod ešte letmo objala. Moje kroky viedli do reštaurácie a po dovolenke opäť k práci.

„Chýbaš mi.“ ozvalo sa mi namiesto pozdravu.

„Aj ty mne, ale ešte som v práci a končím až večer o 6.“ smutne som skonštatovala.

„Nemôžem ťa prísť uniesť?“ navrhol.

„Myslím, že Johnnyho by to asi nepotešilo. Zlatko musím končiť, máme tu veľa ľudí.“

„Dobre, ľúbim ťa a potom prídem po teba. Louis je s Mimi a ja som sám doma.“ zaplakal.

„Ok, aj ja ťa ľúbim, budem sa tešiť. Pá.“ rýchlo som zložila a opäť sa vrátila k práci.

„Som unavená ako kôň.“ zvalila som sa na gauč v Niallovom dome. Ten sa ku mne priplietol, ľahol si ku mne a pritiahol do náruče. Toto mu žiaľ nestačilo, vrhol sa na moje pery a ja som nemala síl odporovať.

„Bola tu Mimi, ale len na chvíľu. Zdala sa mi akási smutná, je všetko v poriadku?“ vyzvedal a mne hlavou prebleskla scéna zo včerajšieho večera. Nie som si istá, či to chcem Niallovi povedať. Bude sa trápiť a kým nič nie je isté alebo potvrdené, je to možno aj zbytočné.

„Nie, teda..“ jeho modrým očiam sa klamať proste nedá. „Tak dobre. Naša m..“

 „If I was your boyfriend, I’d nev..“ jeho čierny Iphone začal vyzváňať asi po celom dome. Niall vztýčil pravý ukazovák na znak, aby som chvíľu počkala a zdvihol svoj telefonát.

„Hi Paul...teraz?..ale..jasné, chápem..a čo Zayn?..aha dobre...o 1O minút, bye.“ tváril sa dosť smutne, ale aj nahnevane.

„Stalo sa niečo?“ opýtala som sa, keď sa vrátil ku mne na gauč.

„To bol Paul, o 1O minút mám prísť do štúdia nahrať nejaké vokály či čo. Harry je už že vraj tam a teraz potrebuje mňa.“ tvár si chytil do dlaní a viac mi nepovedal.

„Niall.“ hladila som ho po chrbte. „Je to tvoja práca a ja to chápem. Už sme sa o tom predsa rozprávali viac krát.“ pohľad zdvihol na mňa a krásne sa usmial.

„Som rád, že sa nehneváš, ale fakt už musím ísť. Nestíham ťa ani zaviesť, takže..“

„Si zavolám taxík.“ doplnila som ho so smiechom.

„Si najlepšia. Ľúbim ťa.“ na pery mi vtisol ešte jeden dokonalý bozk a už ho nebolo. „Ešte..Zayn je hore, takže ak sa sem dotiahne nevšímaj si ho. Je nejaký..žiadny. Veď zistíš. Ahoj.“ ešte mi zakýval a za dokonalým telom a človekom sa zavreli dvere. Z malej kabelky som vytiahla mobil a zavolala si taxík. Vraj tu bude o 1o minút a tak som len ticho sedela na gauči a čakala na zatrúbenie, ktoré bude znamenať, že už môžem ísť. Rozmýšľala som nad všetkým možným a samozrejme, že som myšlienkami zablúdila aj k mame a ku všetkému. Jedna nepodarená slza sa rozhodla, že už ďalej nechce zotrvávať v mojom slznom kanáliku a tak sa vydrala na povrch.

„Ehm..ahoj Sophii.“ prudko som sa otočila a zapozerala na dokonalé kontúry mužského tela..Zaynovho tela.

„A-ahoj.“ rukou som si rýchlo zotrela slzu a snažila sa tváriť akoby nič.

„Niečo sa stalo?“ podišiel ku mne a mne zastal dych. Viem, že chodím s Niallom, ale...vidieť Zayna hore bez, to je pohľad.

„N-nie, som v poriadku.“ zaklamala som a radšej sa prinútila dýchať pravidelne.

„Tak to si naozaj nemyslím. Sophii...“ prisadol si ku mne na gauč a zadíval sa mi priamo do očí. „Sme priatelia, mne môžeš povedať všetko.“ usmial sa a ja som strácala realitu.

„Vieš..“ už som ďalej nemohla predstierať, že je všetko v poriadku. „Bojím sa o našu mamku. Včera volali z nemocnice na Slovensku, že odpadla a zatiaľ nevedia zistiť prečo. Viem, možno to nie je nič vážne, ale ja sa fakt bojím a..“ nestihla som dopovedať, pretože Zayn sa ku mne nahol a silno ma objal.

„To bude v poriadku Sophii. Neboj sa. Všetko bude dobré.“ utešoval ma a ja akokoľvek by som chcela, slzám som sa už neubránila. Po pár sekundovom objatí som sa už nejako pomrvila a Zayn asi usúdil, že už stačí. Odtiahol sa a ešte raz zapozeral do očí. Ani neviem kedy a ako, ale zrazu sa nahol znovu, ale teraz za iným účelom. Nechcel ma objať ale...pobozkal ma. Krátko, ale za to sladko a dokonale. Len som tam sedela a nevedela čo robiť. Nespolupracovala som, takže Zayn to neprehĺbil do väčšieho bozku, ale hneď sa odtiahol a jeho pohľad bol čisto ospravedlňujúci.

„P-prepáč, j-ja..“ začal habkať a celý očervenel.

„Zayn!" rýchlo som sa postavila a nevedela čo povedať. „Prečo si ma pobozkal?“ hovorila som dosť hlasno, ale snažila som sa udržať si chladnú hlavu.

„Viem, prepáč, ale..“ prehrabol sa v perfektne upravených vlasoch a tiež sa postavil. „J-ja..no dobre, konečne sa to dozvieš. Ľúbim ťa Sophia. Ľúbim ťa odvtedy ako ťa nám Niall prišiel prvý krát predstaviť. Ľúbim ťa celým srdcom. Už takmer tri mesiace nemyslím na nikoho len na teba. Každú sekundu, minútu a každý jeden sprostý deň preklínam okamih, keď ťa Niall stretol skôr ako ja. A už je to vonku, už to vieš.“ zrak nespúšťal z mojej tváre, ale ja som stále nemala čo povedať.

„Prečo...prečo si mi to nepovedal už skôr?“ to jediné ma napadlo.

„Pretože ty ľúbiš Nialla a ja vo vašej láske stáť nechcem. Niall je ako môj brat a ja mu nedokážem ublíž..“ z vonku sa ozvala trúbenie. Fakt výborne načasovanie pán taxikár.

„Už musím ísť.“ do ruky som zhrabla kabelku a bežala ku dverám. Ani som sa neotočila, len som mierila priamo do taxíku a rovno domov. Za dva dni sa toľko toho zmení. Domov som prišla celá skrehnutá a vyklepaná. S dušičkou, že nikto nebude doma, som otvorila dvere. Moje prosby boli vyslyšané. Na posteli sedela Mimi a po Louisovi nebolo ani stopy.

„Ahoj.“ potichu som sa jej prihovorila. Mimi zdvihla pohľad a keď som uvidela jej uplakané oči, vedela som, že sa niečo deje. „Mimi?“ oslovila som ju a len zťažka sa pripravovala na možno zlú realitu.

„Vraj nádor.“ vyjachtala zo seba a mne sa pri tom jednom slove zrútil svet.

„Čože?“ povedala som úplným šepotom, akoby som to chcela potlačiť a zahnať do kúta.

„Akurát mi volal primár. Už som si stihla aj zabookovať letenku. Odlietam zajtra o 1 po obede. Mali žiaľ už iba jedno miesto, takže ty môžeš prísť až v piatok.“ už vôbec neplakala, skôr sa len snažila dostať zo seba všetko čo chcela.

„V piatok som tam.“ silno som ju objala a radšej bola ticho. Za posledných 24 hodín sa môj život rapídne zmenil. Najprv fakt, že mamu vôbec niečo trápi, potom priznanie, že ma Zayn ľúbi, ale toto je tá najväčšia rana zo všetkých. Mame sa nemôže nič stať, proste nemôže! Do vesmíru som vysielala rozkazy, príkazy a zákazy, ale v skutočnosti som bola ešte stále ticho.

„If you ever leave me baby, leave..“ moja staršia nokia začala zvoniť čo ma vrátilo späť do prítomnosti a skutočnosti.

„Ahoj Niall.“ s mobilom pri uchu som podišla do kuchyne.

„Prepáč, že som ťa nechal tak samú, už si doma?“ znel naozaj ustráchane.

„Áno, už som doma. Som v poriadku neboj sa. Aj keď..prídeš po mňa zajtra do práce? Chcem odísť skôr, takže už okolo 11 by si mohol prísť.“ potrebujem mu povedať o mame, možno aj to o Zaynovi, aj keď..ja neviem.

„Práve som ti chcel povedať. Zajtra Paul usporiadúva takú menšiu oslavu v jeho dome. Album je už hotový a aj keď ešte nie je zverejnený chceme to osláviť. Myslel som, že by si tam mohla ísť so mnou, Harry berie Nicol a Louis myslím Mimi. Bol by som rád.“

„Niall, nemyslím si, že to je dobrý nápad.“ naozaj som nemala náladu na nejaké oslavy.

„Prosím. Nebude to trvať dlho, možno len zo dve hodiny. Prosím.“ prosíkal čím ma dokáže obmäkčiť.

„No tak dobre, kedy?“ nechala som sa.

„Paul vravel, že okolo 5 poobede, ale do práce ešte po teba stihnem prísť.“

„Tak to už nemusíš. Zavolám si taxík alebo pôjdem autobusom. Veď večer sa uvidíme, aj keď ti potrebujem niečo povedať. Vieš, moja mama je na tom zle, je v nemocnici a..“

„To ma mrzí, ale prepáč už musím ísť. Pá, ľúbim ťa.“

„A-ale...“ počula som už len pípanie. On mi to proste len tak zložil? Viem, že má svoje starosti, ale vždy sme všetko riešili spolu. Ostala som ešte smutnejšia a pri spomienke na Zayna ako si ma vypočul a ako sa mi uľavilo, som cítila ako sa mi vnútro napĺňa teplom. Nialla ľúbim, ale v poslednej dobe sa už nevieme ani poriadne porozprávať. S pochmúrnymi myšlienkami som sa radšej oddala snom. 

cry :(

ehm, *le slint :D

 čo tak min. 8 komentov, hmm? časť dosť zaujímavá si myslím a už pomaličky končíme :)