England, London, Love 36th -The End

ahojte pašovia a cukerlíky :* je to tu, moja prvotina ELL je na konci :) posledná časť sa mi písala napodiv úžasne :) možno nebudete spokojné s koncom, ale ja to takto proste chcem, ale nebojte sa, ešte pribudne epilóg :)

Hope u like it!..yours Janii

O 5 mesiacov neskôr

 Sophia

Hovorí sa „zíde z očí, zíde z mysle.“ S týmto názorom som bola stotožnená 18 rokov a každého kto  mi neveril som presviedčala o opaku. Dnes však môžem s istotou povedať, že to pravda vo všetkých ohľadoch nie je.

1O dní po mojom odchode z Londýna, a vlastne aj rozchodu s Niallom, nás naša mama opustila. Nechala nás na tomto svete úplne samé. Dve sestry, ktoré prišli o oboch rodičov. Pohreb bol malý, už nemáme žiadnu blízku rodinu, a tak sme neorganizovali ani kar. Všetko to bolo príšerné. Jeden deň vám odíde milovaný človek a vy bez toho, aby ste sa stihli spamätať už musíte vyplňovať papiere pre pohrebnú službu.

Mamin byt sme predali a peniaze z predaja sme pripísali na účet, kde boli všetky mamine úspory, vrátane peňazí z predaja ešte nášho rodinného domu. Všetky mamine veci sme  venovali charite, teda až na niektoré. To čo sme si chceli nechať sme zobrali so sebou do Londýna. Áno, presne tam. Asi mesiac trvalo kým sme všetko vybavili, vrátane Anglického občianstva, ale teraz sme už Angličanky aj papierovo. S Mimi sme si kúpili väčší byt, ale po 3 mesiacoch sa presťahovala aj s Louisom do vlastného krásneho bytu.

V októbri som nastúpila na vysokú školu. Odbor architektúra a dizajn. Veľmi som sa tešila, pretože tá škola bola mojím snom a ako teraz zisťujem, vybrala som si dobre. Baví ma to a skúšky zvládam hravo. Všetky práce alebo projekty, ktoré nám zadajú mám hotové v rekordnom čase a k tomu všetkému ma to napĺňa a vôbec nenudí alebo otravuje. Vyžívam sa v každej načatej práci a hravo zvládam ešte aj prácu v reštaurácii.

Čo sa týka mňa a Nialla, alebo mňa a Zayna, aj keď to bolo, je a aj bude ťažké, každý deň sa snažím nemyslieť na neho, na nich a hlavne na to, čo som spravila, alebo čo som naopak nespravila. Nanešťastie pre mňa som vždy vedela kde sa Niall nachádza, a preto bolo ešte ťažšie nemyslieť na neho. Do bytu k Mimi chodím zriedka, vždy mám obavy či tam nie je Zayn alebo Niall. Preto chodí Mimi ku mne. Dnes je však výnimka. Vraj mi chce niečo dôležité povedať a spojíme to aj s neskorým obedom. Práve sedím pár metrov od jej bytu na lavičke a pozerám do blba. Spomínam,  premýšľam a ako každý deň ľutujem čo sa stalo pred 5 mesiacmi. Bola to chyba a bolo jedno aké problémy sme s Niallom mali, takto sa to skončiť nemalo. Zrazu mi však zazvonil mobil...

Zayn

Zvoní to. To je super. Pomyslel som si, keď som volal dievčaťu, ktoré milujem najviac na svete.

„Áno?“ ozval sa jej jemný hlások.

„Sarah? Ahoj láska, prepáč, ale budem trochu meškať.“ povedal som sklamane.

„Prečo?“ povedala rovnako smutne a sklamane.

„Louis s Mimi nám chcú niečo povedať a sme k nim všetci pozvaní na taký neskorší obed, dokonca aj...“ odmlčal som sa. „Sophia.“

„Zayn, to je v poriadku. Už sme sa o tom rozprávali snáď tisíc krát. Ľúbim a verím ti, Niall by ti mal tiež. Už sa s ním konečne porozprávaj.“ nahovárala mi.

„Ďakujem. Ľúbim ťa.“ poslal som jej mobilovú pusu a zložili sme.

Obliekol som si čisté tričko, upravil vlasy a s veľkým nádychom prešiel z vlastnej izby k dverám tej Niallovej. Dvakrát som zaklopal a vošiel. Niall sedel na vnútornej parapete svojho jediného okna, na kolenách si držal gitaru a neprítomne hľadel na vonkajší svet. Takto to bolo už 5 mesiacov. Od rozchodu so Sophiou sa úplne zmenil. Už to nebol ten večne vysmiaty Niall, ktorý svojím smiechom  rozveseľoval všetkých naokolo. Teraz to bol Niall, ktorý bol stále len zamyslený a usmieval sa výlučne na koncertoch alebo stretnutí s fanúšikmi. Doma bol smutný a nepovedal takmer nič. Obzvlášť nie so mnou. Boli sme si z chalanov najbližší, ale teraz je medzi nami obrovská priepasť. Každý deň sa snažím vysvetliť mu čo sa stalo, ale on mi to ani raz nedovolil.

„Braček, už by sme mali ísť. U Mimi máme byť o 3.“ prehovoril som s tlmeným hlasom.

„Nevolaj ma braček.“ odvrkol, do ruky zobral gitaru a postavil sa. Svoju drevenú lásku odložil do púzdra a sadol si na posteľ.

„Niall, prosím.“ povedal som už so slzami v očiach, vstúpil do izby a zavrel dvere.

„Zayn, ja ťa prosím. Daj mi už pokoj, dobre?! Je to už minulosť.“ prehrabol si vlasy.

„Niall, ale j-ja..“ nenechal ma dopovedať.

„Viem, že to bola jej vina, ale prepáč, nemôžem sa tváriť, že sa nič nestalo. Aj keď tak veľmi chcem.“ pošepkal. To som už ale ja nevydržal.

„Nebola to jej vina! Už to pochop!“ po 5 mesiacoch to už beriem inak. Viem si pripustiť vlastnú chybu. Čo ten a predošlý deň určite bola.

„Neobraňuj ju!“ namietal. „Nikto jej nekázal bozkávať ťa, keď mala mňa. Ty si bol slobodný, bez záväzkov, ale ona mi vravela, že ma ľúbi.“ hlavou krútil sprava doľava, akoby chcel zahnať tie príšerné spomienky a myšlienky. „Klamala ma.“ dodal úplne šeptom. Prisadol som si k nemu na posteľ a či chcel alebo nie, začal som rozprávať.

„Niall, prosím nechaj ma ti to vysvetliť. Prosím.“ mlčal. Dlho sme len tak sedeli a ja som usúdil, že mlčaním mi dáva zelenú. „Ľúbil som ju. Ľúbil odkedy si nám ju prvýkrát prišiel ukázať a predstaviť. Háčil som sa pri každej myšlienky na ňu ako ťa objíma, bozkáva, miluje.“

„Ale prečo si mi to nepovedal? Sme bratia.“ prerušil ma.

„Bratská láska znesie veľa, viem to, ale mal som strach. Nie je nič horšie ako keď ľúbiš a láska ti nie je opätovaná. No pre mňa by bolo 1OOkrát horšie keby som stratil teba.“ pohladil som ho po chrbte a radšej znovu začal rozprávať. Nechcel som dopustiť, aby ma prerušil úplne. „Niall, viem, že sa na Sophiu hneváš. Nechcem ti vravieť, že neprávom, ale mal by si vedieť ako to skutočne bolo a potom ju súdiť.“ v mysli som sa snažil nahromadiť tie správne slová a s týmto pocitom som opäť spustil. „Pred dňom vášho rozchodu, keď si Sophiu nechal u nás doma samú, som s ňou bol. Strašne plakala pre jej mamu a pre všetko. Aj pre to, že ty sa jej nevenuješ. Dlho sme sa len tak rozprávali, ale potom sa zobrala, že už musí ísť. Spravil som chybu, asi tú najväčšiu. Pobozkal som ju a povedal, že ju ľúbim. Povedal som jej všetko čo som k nej cítil. Ona mi však nepovedala nič, len odišla. Na druhý deň sa zopakovalo to isté, ale už o niečo viac. Sophia už nebola v koncoch len preto, že jej mama zomiera, čo už vedela, ale aj pre tvoj nezáujem. Potrebovala cítiť, že tu niekto je. Niekto pre ňu, kto si ju vypočuje, uteší, pomôže. Bol som tu ja a teraz viem, že som tú situáciu využil. Zneužil som jej  krehkosť a zraniteľnosť. Viem, že s chladnou hlavou by to nikdy nespravila. Nespali sme spolu to vieš, priznal som sa, že na tej párty sme sa bozkávali, ale to už vieš tiež. Priznal som sa so všetkým, ale nestihol som sa ospravedlniť. Sophia s plačom ušla. Isto si uvedomila čo spravila. Ty vieš, že teraz je všetko iné. Mám Sarah a Sophia, aj keď som si to dlho nechcel pripustiť je už minulosťou a myslím, že tá moja zaľúbenosť k nej bola len závisť, že vy všetci ste niekoho mali a ja nie. Ale tým teraz nechcem popierať, že som ju ľúbil. Bola to čistá láska, ale to už je naozaj minulosť. Prisahám.“ dopovedal som a čakal na jeho reakciu. Dlho mlčal, ale napokon prehovoril.

„Mama.“ zašepkal.

„Čože?“ nechápal som.

„Preto som bol taký hnusný a nevšímavý. Viem, vždy som niečo bľabotal o koncertoch alebo tak, ale tým som sa len snažil zakrývať skutočnosť. Mal som vtedy konflikty s mamou. Volala mi, že všade v novinách píšu, že mám priateľku, s ktorou už bývam či čo a mama sa na mňa nahnevala. Nepáčilo sa jej, že som jej Sophiu neprišiel predstaviť. Myslela si, že je to nejaké nečestné dievča a hanbím sa za ňu. Viem vyznie to detinsky, ale ty sám vieš, že mám s mamou veľmi blízky vzťah a hádka s ňou je pre mňa vždy hrozná.“ vzdychol si.

„Mal si to povedať Sophii. Pochopila by ťa.“ hlesol som.

„Mal? A čo ona? Ona ma nemala podviesť!“ postavil sa a zamieril k oknu.

„Sám vieš, že ťa nepodviedla. Mala vtedy ťažké obdobie a ty si mal stáť pri nej. Minulosť však už nezmeníme, skúsme však ovplyvniť súčasnosť a možno aj budúcnosť.“ postavil som sa a z jeho skrine vybral Sophiine modré tričko, v ktorom, keď bola u nás spávala. Niall sa na zvuk otvárania skrine otočil a ja som mu jej tričko, ktoré ani za tých 5 mesiacov nevyhodil, hodil rovno do rúk. „Mysli na to.“ povedal som a odišiel z jeho izby.

„Tak to by sme mali.“ povedal som si sám pre seba a s úsmevom na perách zišiel do kuchyne.

Sophia

Nič nepoteší viac ako, keď vám v tej najnevhodnejšej chvíli zavolá nejaká fima, ktorá robí prieskum. Myslela som si, že to existuje iba na Slovensku a iba tam takto otravujú ľudí, ale tu v Anglicku je to povýšené na vyššiu úroveň. Pýtajú sa také hlúposti, že niekedy mi až rozum zastáva. No nič, pomyslela som si a radšej sa postavil z lavičky. Mimin a Louisov byt bol hneď cez cestu. Byt na treťom poschodí bol krásny a priestranný. Ešte raz som skontrolovala ručičky na hodinkách. Ukazovali presne pol tretej. Mimi mi hovorila, že „obed“ je o 3, ale mám prísť skôr. Poslúchla som a dala sa na cestu. V paneláku som si zavolala výťah a o pár sekúnd ma už vysmiata Mimi vítala v predsieni.

„Ahoj sestrička.“ pozdravila som ju a tuho objala.

„Louis.“ objala som aj toho jej fešáka a Mimi som následne nasledovala do kuchyne.

„Ako sa máš? Všetko je v poriadku?“ staršia sestra začala výsluchom.

„Mám sa dobre. V škole je to výborne a čo sa týka súkromia, dá sa to.“ kleslo som dodala, ale radšej zahnala dotieravé myšlienky a možno aj slzy.

„Dnes prídu aj chalani.“ povedala mi akoby nič.

„Mimi?!“

„Viem. Chcela som ti to povedať už skôr, ale viem, že by si neprišla.“ obhajovala sa.

„Sama vieš, že sa Niallovi snažím vyhnúť od nášho rozchodu. Toto bol podraz.“ posadila som sa na malú stoličku a radšej ostala ticho.

„Prepáč, ale sú to akoby Louisovi bratia. Sme rodina. Sophii, prosím. Sprav to pre mňa. Vydrž to. Veď možno ani nepríde.“ jedine táto myšlienka ma udržiavala pri akej takej nálade. Zaťala som päste, zhlboka sa nadýchla a radšej nemyslela na prípadné stretnutie s ním.

Tento pocit mi však vydržal len nejakých 2O minút. Potom sa pri dverách rozkričal zvonček a keď sa v celom byte ozval Niallov smiech žalúdok sa mi stiahol a v hrdle vyschlo.

Niall

„Ako vidím si totálne pod papučou.“ povedal Harry, keď sme vošli aj s chalanmi do Miminho a Louisovho spoločného bytu. Louis mal na sebe špinavú zásteru, ale na tvári blažený a šťastný úsmev. Musel som sa zasmiať, aj keď som mu závidel. Lásku.

„Pomáhal som.“ zazubil sa Louis a všetkých zaradom nás vystískal. Harryho najviac, veď samozrejme. Ukázal nám jedáleň a všetci sme si posadala za veľký okrúhly stôl. O chvíľu k nám prišla aj Mimi a pár krokov za ňou kráčala aj Sophia. Keď som ju uvidel nemohol som veriť vlastným očiam. Opeknela. Bola ešte krajšia ako naposledy. Jej vlasy mali zlatistý lesk a siahali jej až po loptky. Bola prekrásna, ale niečo mi však chýbalo. Úsmev. Ten, ktorý som na nej tak miloval. V očiach mala smútok a ja som sa bál, že jeho dôvodom som práve ja.

„Ahojte.“ prehovorila potichu a posadila sa k Mimi a Liamovi. Na mňa sa ani nepozrela. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude a počítal som každú sekundu, ktorá ma delí od jej bozkov alebo objatí. Ona však už nebola moja, možno už s niekým chodí, vravel som si. To ma však nezaujímalo. Stále som ju ľúbil. aj keď som mohol tvrdiť opak. Klamal by som len sám seba. Mimi s Louisom nám priniesli jedlo aj pitie. Skôr ako sme však začali jesť, aj keď ja by som sa nato hodil okamžite. Voňalo a vyzeralo to viac než dobre, chceli predniesť prípitok. Obaja vstali, čo sme urobili aj my a zobrali do rúk poháre so šampanským.

„Dôvod vašej dnešnej návštevy je..“Mimi mala v očiach slzy a ja som sa zľakol, že sa stalo niečo zlé. Periférne som sledoval Sophiu, ktorú tiež myklo, ale snažila sa ostať pokojná.

„Ja to poviem.“ zastúpil ju Louis a letmo ju pobozkal na líce. „Mimi je tehotná!“ zvolal a ja som sa v tom momente strašne potešil a zároveň mi aj odľahlo. Všetci sme sa začali radovať a gratulovať im. O objímanie nebolo núdze, ale ako náhle som sa priblížil ku Sophii, cúvala a nechcela sa na mňa ani len pozrieť.

„Sophii...“ prehovoril som k nej snažiac sa s ňou porozprávať.

„Prosím, ne..“ v očiach sa jej zaleskli slzy a ja som vedel, že je zle. Jej správanie som poznal ako svoju dlaň a už ma nijako nevedela oklamať. Videl som len ako mieri ku svojej sestre, niečo jej šepká a s rýchlou chôdzou mieri k predsieni. Počul som ako si obúva topánky a otvára dvere. Niall, sprav niečo! Nakázal som si, ale nevedel som čo.

„Kam išla?“ spýtal som sa, ale o dosť hlasnejšie ako som chcel. Všetci, vrátane šťastnej dvojice sa na mňa otočili.

„Vraj to nezvládne. Išla domov.“ odpovedala mi Mimi, ale to som už ja bežal smerom k dverám. Rýchlo som stlačil gombík na výťahu, ale ten bol až na najvyššom poschodí. Nechcel som premárniť šancu znovu sa s ňou rozprávať. Vybral som sa teda po schodoch. Bral som ich po dvoch a aj keď som ani len netušil čo jej poviem, nevedel som sa dočkať nášho stretnutia.

„Sophia!“ zakričal som, keď som sa konečne vyrútil z vchodu na paneláku. Obzrel som sa doprava aj doľava. Nevedel som kade išla, premkol ma strach, že ju už nenájdem, a že dnešok bola možno moja posledná šanca zabojovať. Keď som už strácal nádej a behal po celej ulici, pohľad mi padol na malú lavičku oproti. Spoznal by som ju z akéhokoľvek uhlu. Sedela tam úplne sama a svoj pohľad upriamila do diaľky. Neváhal som a rýchlo prebehol cez cestu. Pár metrov od nej som však zastal a nevedel čo ďalej. Mám ísť za ňou? Čo jej poviem? Odpustí mi to? Ešte ma ľúbi? Dotieravé myšlienky sa ma úplne zmocnili a ja som zrazu nevedel čo robiť. Uprene som sa na ňu pozeral a keď som jej na krku zbadal moju retiazku, vedel som, že robím tú najlepšiu vec.

„Sophii?“ ozval som sa. Hlavu pootočila ku mne, ale keď ma zbadala sklonila ju a pozerala sa do zeme. Prisadol som si k nej a spustil. „Prepáč mi to. Prepáč. Bol som debil, nevenoval sa ti a hlavne ti nepomohol. Sophii, stále ťa ľúbim. Neprejde ani deň, aby som na teba nemyslel. Vlastne neprejde ani minúta. Myslíš, že mi môžeš odpusť?“ dokončil som a len čakal na jej reakciu.

„Niall, ja som ti odpustila už dávno. Ale sebe nie. Všetko čo sa vtedy stalo bola chyba a veľmi to ľutujem. Obaja sme pochybili, ale myslím, že ja najviac. Je to už minulosť, ale myslím, že nám ovplyvní aj budúcnosť. Nie som si istá, či náš vzťah je natoľko silný, aby zniesol takúto ranu. Neviem...“

„Sme silní. Sophii, prosím, skúsme to. Spravme to pre nás, pre našu lásku.“ chytil som ju za ruku a pozrel jej priamo do očí.

„Len čas ukáže či nám dá osud druhú šancu.“ šepla mi.

Niall :)

Už to tak asi je :)

 potešte ma 12 komentármi a bude tu epológ :)..Janii :*