England, London, Love 35th/1

cukerlíky moje :* čo povedať? je tu nový diel, teda ešte len prvý part, ale aspoň niečo :) nebudem obkecávať, proste len enjoy it!!

P.S. moja Luss píše na svojom blogu fakt super poviedku o 1D, zatiaľ sú to len 4 časti, takže sa kľudne stíhate začítať, volá sa to New Beginnings (klik TU) a akurát kukám, že pridala krásny článok o Closing Ceremony a o 1D celkovo :)

Hope u like it!!...vaša Janii

Zobudila som sa do upršaného, typicky vyzerajúceho anglického rána. Vtedy som však ešte netušila, že dnešok mi môj život naozaj otočí na ruby. Mimi už dávno nespala, balila sa a ja som len zťažka vstala z vyhriatej posteli. Počula som zvuk prichádzajúcej sms správy.

„Mimi, nevieš kde mám..aha ďakujem.“ podávala mi môj mobil, ktorý som si večer zabudla v kuchyni. Bola to správa od Johnnyho.

„Dnes mi služba odpadá.“ povedala som s úsmevom na perách. Dnes sa mi fakt nechcelo trepať do reštaurácie. Viac ako inokedy predtým. Aspoň pomôžem Mimi s balením a večer, ou večer je tá večera. Na mobile mi však blikala ďalšia správa od Zayna.

„So sorry, yesterday was mistake, can we stay friends? xoxo Z.“

Vzdychla som si a radšej sa vrátila späť do reality. V pláne som mala pripraviť raňajky. Naša chladnička nebola veľmi priateľne naladená. Poskytla mi len vajíčka, takže praženica bola istá. Prichystala som akurát pre dve osoby a spoločne sme sa naraňajkovali.

„Ešte mi chýba pár vecí a som zbalená.“ povedala mi Mimi, keď som odkladala riad.

„Pôjdem s tebou na letisko.“ usmiala som sa a do dresu pustila teplú vodu a naliala saponát.

„Vlastne..chcela som ti to povedať hneď ráno. Louis ma zavezie. Ráno som s ním telefonovala, ešte kým si spala a všetko mu vyrozprávala. Len som spomenula taxík a bol ako nepríčetný.“ ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.

„Aha, nevadí. Chápem ho.“ radšej som sa vrátila k umývaniu riadu.

„Niallovi si to už povedala?“ Mimi sa očividne chcelo konverzovať.

„Áno..teda, vlastne nie.“ priznala som sa.

„Ako to? Myslela som si, že si hovoríte všetko.“ ostala prekvapená.

„Ja som mu to chcela povedať, ale vždy nám do toho niečo prišlo.“ zosmutnela som. Z izby sa ozvalo vyzváňanie mobilu a Mimi bola hneď pri ňom. Počula som len oslovenie Ahoj láska, podľa ktorého usudzujem, že to bol Louis. Medzitým sa ručičky na hodinkách posunuli a už bolo takmer 11 hodín.

„O chvíľu je tu Louis.“ oznámila mi Mimi, ale ja som vedela, že to nehovorí len tak. Nevieme koľko bude na Slovensku a viem, že chcú byť ešte chvíľku sami. Nebudem im v tom prekážať. Chápem, že si budú chýbať  a mrzí ma, že pre takú skutočnosť ako je mamina choroba. Pri tom slove ma vždy strasie. Neprejde minúta, aby som si na ňu nespomenula. Je to ten najbližší človek akého mám, samozrejme, že mám Mimi, ale mama je len a len jedna.

„Dobre, zoberiem si pár vecí a idem za Niallom. Aspoň sa mu konečne vyrozprávam.“ prezliekla som sa a ako som povedala, vzala som si malú tašku, do nej nahádzala pár vecí a pobrala sa na odchod.

„Maj sa sestrička. Hneď ako pristanem ti zavolám a neboj sa všetko bude v poriadku.“ vravela mi pri odchode moja staršia sestra a ešte posledný krát ma silno objala.

„Budem netrpezlivo čakať a pot..“ náš rozhovor prerušil Mimin mobil.

„To je lekár.“ pošepkala a ja som si radšej sadla na stoličku. Mala som čudný pocit, aj keď som dúfala, že nie je pravdivý. On však bol.

„....dobre, ďakujem.“ Mimi zložila a so slzami v očiach sa na mňa otočila. S veľkým nádychom spustila. „Mala veľké bolesti, a lekári usúdili, že umelý spánok bude pre jej telo lepšie a šetrnejšie. Nebude sa toľko trápiť, aj keď...“ v strede vety zastala a akoby to čo mi mala povedať radšej ani nevyslovila. „prebratie z umelého spánku je pri takomto ťažkom stave niekedy obtiažne, tak len treba dúfať, aby všetko dobre dopadlo a pri zlepšení jej zdravotného stavu sa preberie bez nejakých ťažkostí.“ chcela som ju utešiť, možno sa ešte porozprávať ale na(ne)šťastie som počula klopanie a vzápätí Louisovu hlavu ako sa starostlivo díva na Mimin zúfalý pohľad.

„Vidím, že tu som už nepotrebná. Idem ja.“ posledný krát som objala svoju sestru. „Drž sa a nezabudni. Volaj!“ pripomenula som jej.

„Louis?“ otočila som sa na sestrinho hrdinu, ktorý bol ako vždy perfektne upravený a dnes vynikal v jeansovej bunde.

„Neboj sa postarám sa o ňu.“ usmial sa a Mimi si už držal pevne v náručí.

„To viem, ale Niall je doma?“ vypúlila som psie oči.

„Keď som odchádzal, tak si naberal jesť, takže...“ chytil sa za bradu na znak ťažkého premýšľania. „isto je doma a vo veľkom šrotuje obsah chladničky a všetkých odomknutých poličiek.“ zasmial sa a ja som sa so zvláštnym úškrnom vytratila z bytu. 

Moja cesta bola jasná. Chytiť si taxík a ísť za Niallom, konečne sa zo všetkého vyrozprávať. Wait..čo ak tam bude Zayn? Moje zlé ja mi pripomenulo skutočnosti zo včerajšieho hrozného dňa. Jeho vyznanie lásky ma istým spôsobom aj potešilo, veď každý je rád, keď sa niekomu páči, ale v tomto prípade to správne nie je. Ja mám Nialla, ktorého bezhranične miluj...počkať, stále ho milujem? Už som si nebola istá ničím istá. Potrebujem sa s ním porozprávať a nebrať ohľad na to, že je možno v rovnakom dome aj Zayn, ktorého tak nechcem vidieť. Možno som zlá, ale k Zaynovi ma vždy niečo ťahalo, myslím skôr fyzická láska, veď Zayn je „kus sexi Boha“, ale čistá láska k môjmu blondiačikovi vždy vyhrala. Z mojich myšlienkových pochodov ma vyrušil typický čierny londýnsky taxík, ktorý mi medzičasom zastavil pri obrubníku chodníka. Rýchlo som nastúpila a počas cesty radšej na nič nemyslela, ale dá sa to?

„Ďakujem.“ šoférovi som do rúk vložila pár libier a už som utekala k veľkým dreveným dverám. Začalo trošku mrholiť a keďže som nemala dáždnik snažila som sa dažďovým kvapkám vyhýbať ako Chuck Norris. Išla som zaklopať, ale dvere sa zrazu otvorili a doslova na mňa vybehol Harold aj s Liamom za zadkom.

„Bacha!“ zasmiala som sa.

„Oh God! Sorry Sophii, nevšimol som si ťa. Ideš za Niallom?“ ospravedlňoval sa mi Hazza.

„Áno, teda ak je doma.“

„Jasné, že je. Práve šrotuje už tretiu porciu nejakej zeleninovej polievky.“ zamračila som sa. Polievku, really? „Viem, čudné. Ale čo už s ním.“ pokrčil ramenami a dral sa cezomňa do garáže. „Prepáč, ale ponáhľam sa. Liama veziem za Dan a ja idem za Nicol, vieš dnes je tá večera a ešte by sme chceli ehm..“ začervenal sa.

„Nemusím vedieť všetky detaily.“ zasmiala som sa. „Tak ju pozdrav, že na ňu myslím a dnes sa vidíme a Liam, ty pozdrav Dan.“ obaja prikývli a odišli. Dvere nechali otvorené tak som vstúpila.

„Haloo?! Niall, si tu?“ kričala som do zjavne prázdneho domu.

„V kuchyni!“ to jediné sa mu asi podarilo povedať. Zhlboka som sa nadýchla a bola hrdelne presvedčená, že mu všetko poviem. Musí ma podporiť.

„Ahoj.“ povedala som tichým hlasom a pri pohľade na neho ako chlípe tú zeleninovú polievku, som sa musela usmiať.

„Ahoj.“ tiež sa usmial, ale od stola nevstával. Čo si čakala?

„Niall.“ prisadla som si. „Potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať.“ všetky pocity, ktoré som zažila od príchodu z dovolenky sa mi vrátili a oči ma už začínali páliť. Slzy chceli ísť na povrch, ale ešte museli chvíľku počkať.

„To je dobré, lebo aj ja ti potrebujem niečo povedať. Vieš ten koncert, ktorý..“ tvár som si chytila do dlaní a slzám dala voľnosť a slobodu v jednom. Niall stále niečo mlel, ale ja som ho vôbec nepočúvala. Myšlienkami, ale aj realitou som bola úplne inde. Vo vlastnom svete, kde je všetko perfektné alebo aspoň môj partner má dosť pochopenia vypočuť si ma. Niall očividne svoju výpoveď dokončil a počula som len ako znovu začal jesť. Toto je už veľa aj na koňa.

„Niall.“ tvár som zodvihla a keď uvidel moje uplakané oči, najprv musel samozrejme prestať čumieť do toho sprostého taniera, ostal ako zamrznutý.

„Sophii.“ v momente bol pri mne a objímal ma. „Neplač. Isto to nie je také dôležité a vážne, aby preto tvoje nádherné oči plakali. Musíš si brať príklad zo mňa.“ srdce mi pumpovalo krv obrovskou rýchlosťou a tlak sa postupne zvyšoval. „Keď sa mne niečo stane neplačem hneď, snažím sa to nejako vyriešiť. Ako minule na koncerte. Môj mikrofón zrazu odišiel tak som bež...“

„Lenže tu nejde o tvoj hlúpy koncert!“ vybehla som na neho. „Ide o mňa!“ slzy mi zmáčali mikinu a ja som nevedela čo povedať. Tak ma sklamal.

„Tak mi povedz čo sa deje. Nie som veštec, aby som pri každej tvojej hlúpej slze vedel čo sa deje.“ on je nahnevaný? On?

„Nemusíš byť veštec alebo kúzelník. Stačí keby si sa ma opýtal čo sa deje. Ty si si nevšimol, že odkedy sme sa vrátila z dovolenky som sa ani raz neusmiala? Že pri každej príležitosti povedať ti, čo sa deje to ty nejako prekazíš?“ hádka už bola zreteľná.

„Aha, dobre. Takže je to moja vina. Ani sa nečudujem. Vždy, keď sa medzi nami niečo stane je to moja chyba. Vždy za to môžem ja.“ postavil sa a prešiel k oknu. Pozeral sa do záhrady a mne bol otočený chrbtom.

„Mama je v umelom spánku. Našli jej nádor a asi umiera.“ povedala som tým najtichším hláskom akým som vedela.

„Sophii...“ otočil sa a s tvárou plnou smútku a pochopenia mieril ku mne.

„If I was your boyfriend, I’d nev..“  z vrecka vytiahol svoj vyzváňajúci mobil a bez nijakého 

zármutku, ktorý bol ešte pred pár sekundami zjavný, zdvihol svoj telefonát ešte aj s úsmevom na perách.

„Áno?...Jasné..chápem..nie je problém..o 1O min. som tam.“ zasmial sa a zložil. Ja som sa však zložila ešte viac. Nechápavo som na neho pozerala.

„Ideš preč? Teraz?“ vychŕlila som zo seba.

„Čo tu mám sedieť a hádať sa s tebou?“ odvrkol.

„Niall, ty si nepamätáš čo som ti pred asi minútou povedala?“ ostala som zaskočená? Slabé slovo, veľmi slabé.

„Tvojej mami mi je naozaj ľúto, ale mám neodkladné povinnosti. A vlastne už tu ani nechcem byť. Nakoniec vzíde, že ešte aj za chorobu tvojej mami som zodpovedný ja, a to naozaj nechcem.“ akoby predo mnou stál úplne iný človek.

„Toto nemyslíš vážne. Prídem za tebou ako za podporou a ty ma tu necháš samú? Po tom všetkom čo sme spolu zažili? Niall..j-ja ťa potrebujem. Potrebujem ťa ako nikdy predtým.“ už som neplakala. Nechápala som totiž ničomu a moje city rovnako.

„Prepáč, ale teraz nie som schopný uvažovať s chladnou hlavou. Potrebujem vypadnúť.“ obliekol si bundu a smeroval ku dverám. „Zavolaj si taxík a večer okolo 4 prídem po teba.“ povedal akoby nič.

„Aha, dobre.“ povedala som najviac ironicky ako som vedela. „A, Niall?“ ešte som na neho zakričala. S otráveným výrazom sa otočil a asi čakal akú hlúposť zase poviem. „Keď stretneš toho Nialla, do ktorého som sa pred tromi mesiacmi zaľúbila, pozdrav ho a povedz, že mi chýba.“ len sa zasmial a už som počula len buchnutie dverí. Teraz som vedela presne čo cítim. Opovrhnutie. Človeka, ktorého som tak ľúbila som v tú sekundu nenávidela. Viem, že každý pár si potrebuje preskákať hádky a nedorozumenia, aby sa ich vzťah budoval a možno aj celil, ale my sme si vybrali zlú dobu na hádky. Priam tú najhoršiu. Hlavu som si oprela o jedálenský stôl a už mimovoľne začala plakať. K tomu sa pridali dosť hlasité vzlyky a o srdcervúci plač bolo postarané.

„Sophii?“ zrazu som počula svoje meno. Keďže som bola mimo, nevedela som podľa hlasu usúdiť kto to je, ale malé svetielko v mojom vnútri mi pošeplo, že to môže byť Niall. V okamihu som hlavu zdvihla, ale keď som videla Zayna, svoj čin som hneď aj oľutovala.

„S-si v poriadku?“ vykoktal zo seba.

„Už len teba sa budem spovedať.“ snažila som sa to povedať s nadhľadom, aj keď pri každom vyslovenom slove ma kútiky úst doslova pálili. Strmo som sa postavila a kráčala na odchod.

„Sophii, počkaj.“ Zayn ma zdrapil za lakeť a prinútil pozerať sa mu do očí.

„Pusť ma!“ skríkla som na neho a snažila sa vymaniť z jeho pevného zovretia.

super hero :)

dokonalý :3

  

dohoda? ak tu budem mať 1O komentov, druhý part bude už zajtra, okej?

Janii :* (je to len na vás)