Fallen Angel part B (by Janii)

part B :) dúfam, že sa vám bude páčiť a odpoveď na jeden komentár: nie! nič nefetujem :D...Janii
P.S. jej fotku vám sem nedám, nech si ju každý predstaví ako chce :)

 moje inšpirácia? z časti aj z tohto klipu, ale aj celkovo :)...Love it!!

„Musím nájsť kľúče, chvíľku počkaj.“ opatrne som ju postavil na zem a po vreckách hľadal kľúče od bytu. Len ma potichu sledovala a prestupovala z miesta na miesto. Tommo hýb sa, isto jej je zima! Kričal som na seba a donútil hľadať kľúče ešte rýchlejšie. „Môžem?“ opýtal som sa jej predtým ako som načrel aj do vreciek kabátu. Len nemo stála. „Konečne.“ zamrmlal som si, keď som z ľavého vrecka vytiahol ten 'vymodlený' zväzok kľúčov. Medzi prsty som vybral práve pravý a následne ním otvoril dvere do veľkého bytu, pripomínajúce viac dom ako byt. Dvere som otvoril dokorán a naznačil jej, aby vošla.

„Ďakujem.“ usmiala sa a bojazlivo vošla do predsiene. Našťastie sme tam mali koberec, takže už nemusela stáť na chladnej zemi. Ja som sa rýchlo vyzul a pomohol jej z kabáta. V byte bolo príjemne teplo, čo sa so situáciou vonku nedalo ani porovnať.

„Posaď sa na gauč.“ povedal som jej, keď sme prešli do obývačky. Ona však zamierila ku krbu, nad ktorým som mal plno fotiek. Buď mňa s chalanmi alebo ešte nejaké s El, ktoré som nevyhodil, pretože mi to nedalo. Predsa, ľúbil som ju až priveľmi. Bruškami prstov obkresľovala drevené rámiky a so záujmom sledovala ľudí na fotkách.

„Kto je to?“ opýtala sa a ukázala na jednu z fotiek, kde som spolu s chalanmi na odovzdávaní ceny 'Brit Awards'  tento rok, kde sme, samozrejme vyhrali a soška 'Brit' zdobí našu 'sieň slávy' už niekoľko mesiacov.

„To sú moji priatelia.“ povedal som s úsmevom a prešiel k nej. „Máme kapelu a spievame spolu.“ ujasnil som jej.

„To znie zaujímavo.“ povedala, ale svoj pohľad upriamila na ďalšiu fotku. Pre mňa bolestivejšiu. Ja s El pod Eiffelovou vežou v 'Meste lásky'.

„Tvoja priateľka?“ opýtala sa a pozrela sa na mňa. Tvár sa mi skrivila bolesťou a oči naplnili slzami. Snažil som sa ich zahnať, ale bolo to ťažké. Všetky spomienky sa vynorili.

„Prosím nechajme to tak.“ povedal som možno viac náhlivo ako som chcel.

„Si v poriadku?“ otočila sa a chytila ma za ruku.

„Tomu by si nechápala.“ pokrútil som hlavou. „Mala si už priateľa?“ opýtal som sa.

„Ešte stále mi neveríš, však?“ zosmutnela a pozrela sa do zeme. „Som anjel Louis, Anjel lásky.“ trvala si na svojom.

„Ja už neviem čomu mám veriť.“ zvolal som a jedným pohybom ruky som zložil fotku z poličky nad krbom a vzal si ju do ruky. „Ak si teda tá láska, prečo si dopustila, aby ma podviedla, hm? Prečo ma neľúbila ako ja ju! Odpovedz!“ moje rany sa znovu ozvali.

„Nie som Boh, Louis.“ chytila ma za druhú ruku. „Neovplyvňujem osudy ľudí.“ čože?

„Neovpl...ale veď, keď nabehneš s tým svojím lukom a strelíš ním do niekoho ovplyvníš ho, nie?“ nechápal som.

„Nie je to až také ľahké.“ pokrútila hlavou, ale ja som si už viac nevšímal.

„Bola mojím všetkým...úplne.“ ešte raz som pohladil fotku v rámiku a položil ju na 'svoje' miesto, späť nad krb.

„Je mi to ľúto.“ pohladila ma po ramene. „Pravá láska niekde na tebe len čaká, som si istá.“ usmiala sa. Len som prikývol a pozrel sa zase na ňu. Pri pohľade na jej oblečenie som sa však náhle zhrozil.

„Idem ti po niečo na seba.“ povedal som a vzápätí som si to namieril do svojej izby. Kráčal som rovno do skrine, z ktorej som vytiahol voľné tričko, tepláky a nejaké teplé ponožky, ktoré som už skoro vôbec nenosil. Vzal som všetko do rúk a kráčal znovu za ňou do obývačky. „Obleč si to.“ podal som jej veci na prezlečenie.

„To nie je potrebné.“ pokrútila hlavou.

„Myslím, že áno.“ pohľadom som skĺzol na bosé nohy. „Aj tak je zázrak, že si ešte neprechladla.“ skonštatoval som.

„Si na mňa taký dobrý, Louis.“ usmiala sa.

„Stačí Lou.“ prikývla a zobrala do ruky tepláky. Začala ich však zaujato skúmať.

„Ako sa to...“ mrmlala si sama pre seba. Len som sa zasmial a aj cez nechápanie som jej pomohol do teplákov. Rovnako to bolo aj s tričkom a ponožky som si obzvlášť užil. Vyšlo najavo, že je šteklivá, takže som konečne mohol počuť aj jej smiech.

„Doooosť.“ kričala. „Prosím.“

„Más nádherný smiech.“ šepol som, keď sa mi cez jej stále pohyby konečne podarilo navliecť jej aj druhú ponožku.

„Au.“ zrazu sa jej tvár skrivila bolesťou a rukami si zašla na brucho. „Čo je...“ jej otázku však prehlušil zvuk, pre ňu zjavne neznámy, ale pre mňa a vlastne aj pre ostatných ľudí taký prostý. Zaškvŕkalo jej v brušku.

„Asi budeš hladná.“ pousmial som sa.

„Aha...tak to nepoznám.“ pokrútila hlavou. Žeby vážne bola tým čo vraví? Stále som tomu akosi nechcel veriť, veď rozum mi vraví, že to nie je možné, ale čo srdce? Tommo, čo ti hovorí srdce?

„Spravím ti niečo rýchle...vlastne aj ja som celkom vyhladol. Najeme sa spolu.“ len prikývla a nasledovala ma do kuchyne. Z chladničky som vybral vajíčka a rozhodol sa, že praženica bude najlepšia a najrýchlejšia. Z poličky na zeleninu som vybral uhorku, paradajku a ešte som sa vrátil do chladničky, z kade som si zobral syr.

„Môžem ti nejako pomôcť?“ opýtala sa ma a ľavou rukou sa opierala o linku. Aj vo veľkom tričku, rozťahaných teplákoch a huňatých ponožkách vyzerala dokonale. Bola tým najkrajším stvorením aké som kedy videl. Ak je naozaj anjel je pravda, že sú krásni.

„Môžeš pokrájať uhorku a rovnako aj paradajku. Spravíme si šalát.“ s iskričkami v očiach prikývla a postavila sa bližšie ku mne. Zo zásuvky som vybral nožík spolu s drevenou podložkou na krájanie. Všetko som položil pred ňu. S nožom som však zaobchádzal opatrne, všimla si to a zamračila sa. „Tentoraz krájaj len zeleninu, dobre? Nie, že ťa napadne niečo iné?“ pohľadom som skĺzol na jej ešte stále zakrútenú dlaň vreckovkou. „Och...“ pokrútil som hlavou. „Ja som ti to zabudol vyčistiť.“ nechápavo sa na mňa pozrela, ale ja som sa otočil za poličkou s liekmi. Vybral som z nej tampónik spolu s dezinfekciou. Pár kvapkami som tampónik navlhčil a naznačil, aby si sadla na stoličku. „Možno to bude štípať.“ upozornil som ju a opatrne dal dole bavlnenú vreckovku. Krv stihla zaschnúť, takže som s vreckovkou musel trošku šklbnúť. Sykla bolesťou, ale držala sa statočne. „Nezľakni sa.“ povedal som, keď som navlhčeným tampónikom mieril k rane. Ako náhle som sa ním dotkol rany, striaslo jej útlym telom a ruku z tej mojej vytrhla.

„J-ja...“ dlaň si hladila tou druhou a prekvapene pozerala na krv, ktorá sa z rany opäť spustila.

„Musím ti to ošetriť. Viem, že to možno bolí, ale ak to neurobím, dostane sa ti tam infekcia.“ vysvetlil som. S veľkým sebazaprením prikývla a svoju ruku mi opäť položila do tej mojej. Pri každom našom dotyku mi telom prešla taká zvláštna vlna tepla. Cítil som sa šťastný a v tej chvíli som na všetko zlé zabudol. Tampónikom som jej ranu opatrne vyčistil a leukoplastom zabránil jej opätovnému krvácaniu.

„Ďakujem.“ usmiala sa.

„Chutí ti?“ pýtal som sa, keď sme sedeli na gauči a obaja čerstvo najedení, v ruke zvierali hrnček s čokoládou.

„Je to božské.“ zasmiala sa a dekou si lepšie zakryla nohy. Oheň v krbe upokojujúco bublal a osvecoval celý byt.

„Môžem sa niečo...“

„Čokoľvek.“ odpovedala na moju nedokončenú otázku.

„Ak som sa teda vážne zbláznil a verím všetkému tomu...“ Tommo?

„Nezbláznil.“ prerušila ma a chytila za ruku. Och, znovu ten pocit.

„Ako?...Teda, to sa len tak narodíš a zrazu si anjel?“ zaslúžil by som si pár odpovedí, nie?

„Ha.“ zasmiala sa. „Vieš, že ani neviem, Lou.“ znovu ten úsmev. „My sme proste len stvorení. Nenarodíme sa, ani nerastieme. Máme rovnakú podobu od stvorenia aj po celý...život.“ dodala.

„A to proste len prídeš z...“ pravým ukazovákom som namieril na strop. „Dostaneš luk so šípmi a ide sa?“ zasmial som sa.

„Dá sa povedať, že máš pravdu.“ so širokým úsmevom prikývla a usrkla si z horúcej čokolády. Na perách jej však ostal kúsok hnedej hmoty. Nahol som sa a palcom ho zotrel. Bol som pri nej tak blízko. Tak blízko tých najkrajších modrých očí, tej prekrásnej tvári dokonalej osoby.

„Si iný ako väčšina ľudia.“ šepla. „Si taký štedrý a cítim z teba pokoj. Lásku...“ pohladila ma po líci a ja som zmeravel.

„To sa poďakuj mojej mame, ona ma tak vychovala.“ usmial som sa a vrátil sa do predošlej polohy. „Ale aj tak...stále si mi nepovedala ako to funguje.“ opýtal som sa znovu. „To len tak strieľaš po kadekom tie svoje ostré šípy?“ zasmial som sa.

„Nie je to až také jednoduché.“ zodvihla pravý ukazovák a zatvárila sa vážne. „Musíš mať dobrú...vlastne veľmi dobrú mušku.“ dodala so smiechom.

„A oni to necítia?“ opýtal som sa so záujmom. „Nebolí ich to?“

„A teba niekedy pocit lásky bolel, hm?“ pri tejto otázke ma striaslo, ona však pokračovala a nič si nevšímala. „ Ľudské oči nie sú také dokonalé, aby nás videli. Rovnako ako aj našu účasť v ich každodennom živote.“

„Ale ja ťa predsa vidím, nie?“ protirečil som jej.

„Áno.“ zosmutnela. „Niekde sa stala chyba. Nemám krídla, môj luk so šípmi sa stratil a nanajvýš, mám všetky tie vaše ľudské slabosti, ako sú hlad, strach, smäd či bolesť.“ objasnila mi.

„Áno...bolesť.“ prikývol som a dopitý hrnček som položil na stolík pred nás.

„Povedz mi o El. Viem, že ťa to trápi.“ doslova ma prebodávala pohľadom a ja som nemal na výber.

„Zoznámil nás môj kamarát Harry. Poznali sa už nejaký ten čas. Padla mi do oka na prvý pohľad. Chvíľu sme boli kamaráti, ale potom sa to nejako zlomilo. Vo veľa veciach sme sa zhodli. Mnohí vraveli, že sme boli úplne rovnakí. Žiaľ asi úplne rovnakí nie.“ smutne som skonštatoval. „Chodili sme spolu päť rokov, vlastne sme už plánovali spoločnú budúcnosť, ale...“ pri spomienke na onen večer ma zamrazilo. „Deň pre naším výročím mi povedala, že ma už neľúbi a že ľúbi niekoho iného. Je to už mesiac...“ dopovedal som a otočil sa na spoločné fotky nad krbom.

„Mrzí ma to.“ zrazu ma chytila za ruku. „Prišla o veľa.“ dodala.

„Ja som ju vážne ľúbil a teraz...lásku už nepoznám. Už sa nechcem zaľúbiť. Tak strašne to bolí.“ nasilu som potláčal slzy, ktoré sa mi hrnuli do očí a zabránil im predrať sa na povrch. Žiaľ, jedna zvíťazila a pomaly stekala po mojom líci.

„Nájdeš niekoho, kto si ťa zaslúži.“ moju tvár si otočila tak, aby mi pozerala rovno do očí. „Sľubujem.“ šepla a slzu, ktorá za sebou zanechávala slanú cestičku trpkosti zotrela jedným ladným pohybom palcom.

„Ale čo ak už nechcem? Už sa nechcem sklamať.“ pokrútil som hlavou.

„Tá pravá ťa nikdy nesklame.“ odpovedala s chladnou hlavou. „Ver mi, som predsa Láska nie?“ usmiala sa.

„Takže, ty to zariadiš?“ opýtal som sa s 'dušičkou'.

„Pokiaľ budeš veriť, že pravá láska skutočne existuje a budeš ju nosiť vo svojom srdci, hneď zistíš, keď tá tvoja pravá príde.“ povedala s rukou opäť zablúdila na ľavú polku mojej hrude.

„A čo ak som to už zistil?“ opýtal som sa.

„Ako to...“ nečakal som na jej otázku. Nahol som sa a slabúčko som ju pobozkal. Keď som sa odtiahol, oči mala ešte stále zatvorené a na tvári sa jej črtal rumenec. „Verím.“ šepol som. Pomaly otvorila oči a zadívala sa do tých mojich.

„Ďakujem, ale...“ jej vetu prerušilo hlasné zívnutie.

„Poďme si radšej ľahnúť, aj zajtra je deň.“ pousmial som sa a odhrnul deku. „Hop.“ zasmial som sa a vytiahol ju na nohy. Pomaly sme obaja prešli do mojej izby a ľahli si do postele. Zakryl som ju až po uši a sebe tiež. Ešte nespala, úpenlivo ma pozorovala.

„Sľúb, že nikdy neprestaneš veriť.“ prehovorila šepky.

„Ak ty sľúbiš, že nikdy neodídeš.“ povedal som.

„Vždy tu budem.“ prikývla a ani neviem kedy obaja sme zaspali.

Zobudil som sa na dotieravé slnečné lúče, ktoré ma štípali na tvári. S nevôľou som otvoril oči a blúdil po izbe. Zrazu ma však napadlo...

„Láska?“ opýtal som sa a pravou rukou zašiel na druhú stranu postele. Bola prázdna. Ležal na nej len nejaký papierik.

„I promised to never leave you and you will believe. I always keep my promises and you?“

Odkaz som si prečítal asi 3x, ale stále som nechápal. Kde si? Zrazu som z chodby začul akýsi buchot. V rýchlosti so vyskočil z postele a mieril k dverám. Sprudka som ich otvoril a na chodbe zbadal JU. Dlhé blond vlasy jej opäť ladne padali na chrbát, ale...prečo má v rukách škatuľu a vôbec, čo robí na chodbe?

„Láska?“ ozval som sa potichu. Dievča sa na môj hlas otočilo. Vyzerala presne ako ona. Mala ešte aj rovnaký nechápavý výraz.

„Poznáme sa?“ spýtala sa nechápavo.

„Veď predsa, ja...čo tu robíš?“ sníva sa mi? Všetko to bol iba sen?

„Som Angie a sťahujem sa sem.“ povedala s úsmevom a škatuľu, ktorú doteraz držala v náručí, položila na zem. „Stalo sa niečo?“ vtedy som to pochopil, to všetko.

„Veríš na osud?“ opýtal som sa a oprel o zárubňu dverí.

„Niekto mi raz povedal, že stačí veriť na lásku.“ povedala s úsmevom. Na lásku som veril vždy, ale len ona sama mi pripomenula jej dôležitosť a bezhraničnosť. Anjel odišiel a s ním aj jeho krása, ale láska...tú mi tu nechal. Ďakujem... 

páčila sa vám aj druhá časť? prosím, zanechajte komentár, aby mi ostala chuť do písania aj takýchto vecí...tak zase niekedy nabudúce, vaša Janii :*