Fallen Angel Part A (by Janii)

asi ma bavia jednodielovky s nadprirodzenými bytosťami :D poviem vám, je to asi najťažšie čo som doteraz písala, ale..hádam sa vám to bude páčiť :)...Janii

Ako mi to mohla urobiť? Po toľkých rokoch vzájomného dokazovania lásky? Prečo? Je to moja chyba? Zanedbával som ju? Možno aj áno...Ona mi však vždy hovorila, že ma chápe. Nikdy mi nevyčítala, že nie sme tak často spolu. O to sme si tie spoločné chvíle užívali viacej, ale...zjavne to tak nebolo. Takto, už niečo vyše mesiaca som si každý deň, vlastne každú voľnú minútu spytoval a hrýzol svedomie. Už jeden dlhý mesiac som sa poriadne nezasmial, nebol som šťastný. Vlastne som sa ani úprimne neusmial. A láska? To slovo som už nepoznal. Už nikdy sa nechcem zamilovať! Skutočná láska neexistuje a ak áno, tak ju majú len vyvolení!

Bol december a ja som kráčal zasneženými uličkami vysvieteného Londýna. Vianoce boli za rohom, ale o šťastí alebo lásky sa z mojej strany nedalo ani povedať. Golier čierneho kabáta som držal blízko pri krku a keďže som si doma zabudol šál, práve ten bol jediným ochrancom pred dotieravým a hlavne mrazivým vzduchom, ktorý ma štípal na lícach. Nohy som mal stuhnuté, pretože botasky nie sú veľmi dobrý výber do snehu. Žiaľ, keď som vychádzal z bytu bolo mi jedno čo mám na sebe. Potuloval som sa prázdnymi ulicami, kde som len sem tam narazil na nejaký zaľúbený párik. Práve som prechádzal popri tmavom podchode, keď som začul hlasy.

„Už budem musieť ísť.“ vravelo akési dievča. Bola tma, nemohol som rozoznať aká stará môže byť, ale bola pri nej aj iná osoba. Nejaký chlapec. Vyzeralo to, akoby sa lúčili. Možno spolu aj chodili, ktovie. Z rozmýšľania nad vlastne pre mňa nepodstatnými vecami, a zároveň tak bolestivými ako je láska sama o seba, ma vyrušil pohľad na ďalšiu osobu. Osobu? Počkať...človek by na sebe nemal mať krídla a držať v ruke luk so šípom, nie? Bolo to dievča, poznal som to podľa dlhých blond vlasov, ktoré jej padali po...krídlach. Áno, bol som si na 100% istý, že to boli krídla. Žeby nejaká úchylka? Skrývalo sa za rohom a napnutým šípom mierila na tých dvoch. Ona im chce ublížiť? Môj 'supermanovský' inštinkt sa nezaprel a musel som zakročiť.

„Hej ty!“ skríkol som na to dievča. V stotine sekundy sa otočila a ako náhle ma zbadala zmeravela. Bol by som prisahal, že zbledla a ani som sa nestihol spamätať už bola preč. Utekala do blízkej starej a hlavne opustenej budovy.

„Do čerta!“ zamumlal som si a aj keď pre zlý pocit, nedalo mi to, a preto som utekal za ňou. Preletel som otvorom, ktorý mal pripomínať dvere a utekal som za zvukom jej krokov. Naskytol sa mi pohľad na nie veľmi bezpečné schodisko, ale keď som sa dostal až tam, musel som pokračovať. „Hej!“ skríkol som, keď som uvidel silueta dievčaťa na vrchom poschodí. Už som nečakal. Rozbehol som sa priamo hore.

Mohli to byť dve alebo aj tri poschodia, ale s každým schodom som cítil, že sa ten dom čo chvíľa rozpadne. Kto by už len tu chcel bývať? Nechápal som. Konečne sa mi podarilo vyjsť až úplne hore. Trochu zadýchaný, ale hlavne zvedavý som sa letmo oprel o zábradlie a lapal po dychu. Pohľadom som skákal z jednej strany miestnosti na druhú, ale osobu, ktorú som chcel nájsť som nevidel. „Neublížim ti.“ zvolal som. O násilí sa budeme rozprávať po tom, keď sa dozviem o čo tu ide. Dohodol som sa sám so sebou a teraz už aj krokmi skúmal obsah miestnosti. Všade bolo ticho, také to nepríjemné a ja som sa začal aj báť. Bol som v nejakom starom dome a nikto vlastne nevedel, že idem von. Chalani boli každý u seba doma a jediný Harry, s ktorým mám byt šiel s Edom na nejakú párty,  takže sa vráti najskôr až zajtra poobede. Som tu sám za seba.

Zrazu som si však všimol, že napravo odo mňa sú dvere. Staré, čierne, 'obšarpané' a pokryté pavučinou. Nemohla predsa len tak zmiznúť? Položil som si racionálnu otázku, ale nečakal som na odpoveď. Zhlboka som sa nadýchol a prešiel k dverám. Pomaly som uchopil kľučku. Keďže som už nemal na výber, teda vlastne aj mal, ale svedomie mi už nedovolilo vrátiť sa, dvere som sprudka otvoril.

V miestnosti bolo svetlo. Malá sviečka v pravom rohu rozsvietila celú izbu. Ja som však sledoval iba ju. Sedela na poduške, chrbtom ku mne. Už nemala krídla, žeby ich stihla dať dole? Nohy mala zložené pod ťarchou svojho tela a všimol som si, že bola bosá. Blonďavé vlasy jej ležérne padali na chrbát a útle telo sa triaslo zimou. Ani sa nečudujem. V budove bolo možno ešte chladnejšie ako vonku, keďže bola zo skaly a ona mala na sebe len nejaké kusy handry obmotané okolo celého tela. Stál som tam pár minút, ale ona sa ani nepohla. Stále ticho sedela a pozerala pred seba. Telo sa jej s pravidelnými nádychmi a výdychmi letmo pohybovalo. Už som to dlhšie nevydržal.

„Ehm.“ odkašľal som si. Všimol som si, že sa citeľne napla, ale neotočila sa. Ostala na svojom mieste, akoby nechcela uveriť, že som tam. Vedel som, že mi neublíži. Ak by tak chcela urobiť, už by to určite spravila. Mala dosť času. Pomalými krokmi som prešiel k nej. Triasla sa, ale statočne to zvládala. „Si v poriadku?“ prehovoril som 'sladkým' hlasom. Nechcel som ju vyľakať.

„Odíď.“ precedila pomedzi zuby, ale ešte stále sa neotočila. Trošku ma to nahnevalo.

„Čo si chcela urobiť tým dvom na ulici, hm? Chcela si im ublížiť?“ keďže pozerať sa na ňu bolo zbytočné, pohľadom som kĺzal po izbe a hľadal stopy po luku a šípe. Avšak všetko, vrátane krídel zmizlo.

„Nechápem tomu.“ krútila hlavou a zostra sa na mňa otočila. Naskytol sa mi pohľad na najkrajšie dievča, aké som v živote videl. Modré oči, ktoré by závidel nejeden anjel jej rozjasnili celú tvár. Celú nádhernú tvár. Doslova som ju hltal pohľadom a nechýbalo mi málo, aby som sa zviezol na zem. Srdce mi bilo ako splašené, ale už nie od strachu z nepoznaného, ale zo strachu z nej. Je skutočná? Je to vôbec možné? Moje premýšľanie však vyrušila práve ona, keď sa zrazu postavila a zamierila ku mne. Lapal som po dychu. „Vidíš ma?“ prehovorila tesne pri mne. Cítil som jej sladký dych a počul tĺčúce srdce. Jej otázke som však nepochopil.

„A-ako to myslíš?“ koktal som. Ako vždy, keď som bol nervózny. „Samozrejme, že ťa vidím.“ zasmial som sa. „Si krásna.“ dodal som. Vôbec som sa nehanbil povedať jej to. Vyšlo to zo mňa ako tá najbežnejšia vec. V jej blízkosti som sa cítil inak. Vyzerala ako anjel.

„Nie...“ krútila hlavou a o krok ustúpila. „To nemôže byť možné.“ z oka jej vyšla slza. Čo sa to tu deje? Pohol som sa smerom k nej. Chcel som jej pomôcť, vyzerala stratene. Bála sa. „Čo je to?“ prstom si z líca zotrela slzu, ktorá ostala na brušku jej ukazováka. So zaujatím ju sledovala. „Ako je to...moje krídla!“ zrazu zvýskla a rukami zašla na chrbát, kde akoby niečo hľadala. Sníva sa mi?

„Hej, hej...pššt.“ prešiel som k nej a chytil ju za ruku.

„Nie!“ doslova mi ju vytrhla z dlane a ustúpila bližšie k stene. „Nemožné.“ vydýchla.

„Neviem čo sa tu deje, ale už si v bezpečí, dobre? Prosím povedz ako sa voláš a spoločne z tadeto odídeme.“ na luk a šípy, na krídla, aj na jej čudné správanie som sa snažil zabudnúť. Chcel som jej pomôcť.

„Volám?“ ostala zaskočená. „Ja nemám meno.“ pokrútila hlavou, pričom sa celá roztriasla. Pristúpil som k nej. Už nemala kde ujsť, keďže pol metra za ňou bola stena, ktorá ju nikam nepustí. Dobré pre mňa.

„Musíš mať predsa meno.“ zasmial som sa. „Ja som Louis.“ pravú ruku som vystrel pred seba, aby sme sa zoznámili. Ona sa však ani nepohla, len na mňa zaskočene pozerala.

„Musím odísť.“ šepla a v okamihu bola na druhej strane miestnosti.

„Počkaj! Nemôžeš len tak odísť. Vonku je sneh. Si bosá, prechladneš.“ zjavne si nevšímala jej striedmo odeté telo.

„Prechladnem? Ja predsa nepoznám chlad.“ šepla, ale v okamihu sa celá roztriasla. Tvár sa jej skrivila chladom a skrehnutými rukami si objala útle telo.

„Vidíš.“ prešiel som k nej a konečne si ju uväznil v náručí. Cítil som sa kompletný...

„Nechápem tomu.“ mumlala mi do hrude. „Kde mám krídla, kde mám luk? Ako to, že ma vidíš? Och...“ rozprávala akoby samej sebe, ale nahlas. Ničomu z jej rečí som nechápal. Žeby tie krídla a to všetko, žeby...nie, nie Lou. Nebuď dedinský, niečo také ako anjeli lásky skutočne neexitujú...alebo?

„Ak chceš, dnes v noci môžeš prespať u mňa a zajtra, keď sa upokojíš, pôjdeš domov, dobre? Nájdeme tvojich rodičov a všetko sa vráti do normálu.“ hladil som ju po chrbte a aj keď toto by som za iným okolností určite nespravil, teda...nikdy by som si do domu nepozval len tak cudzie dievča, ale pri nej ma napĺňala láska a to som ju poznal len pár minút.

„Rodičia? Domov?“ krútila hlavou a vymotala si ma z náručia. „Musíš odísť.“ povedala mi znovu.

„Nikam nepôjdem kým TY nepôjdeš so mnou!“ bol som neoblomný.

„Neviem čo sa stalo. Nerozumiem tomu.“ slzy jej padali po dokonalej tvári, ale ona sa ani neobťažovala utrieť ich. Bola prekrásna ešte aj keď plakala.

„Všetko bude v poriadku, neboj sa.“ možno bola pod vplyvom nejakých drog, to jediné mi prišlo ako reálne. Mala rôzne vidiny, násilné sklony a teraz má asi výpadok.

„Ty tomu nerozumieš.“ prehovorila. „Ty ma nesmieš vidieť. Láska sa predsa nedá vidieť.“ Láska? Pri tomto slove ma pichlo pri srdci a vynorili všetky spomienky na El.

„Neviem o čom to hovoríš, ale...pozri, vyspíš sa z toho a zajtra bude všetko v poriadku.“ utešoval som ju. Už som chcel z tej hnusnej budovy odísť.

„Si taký dobrý, ale niekde sa stala chyba. Moje krídla.“ ešte raz zašla dlaňami na odhalený chrbát a vzdychla si. „Cítim chlad, plačem a možno ešte veľa vecí. Veľa ľudských vecí.“ stále krútila hlavou, ale pozerala mi priamo do očí. Ja som sa v tých jej topil.

„O čom to vravíš?“ už som to nevydržal. „Aké krídla? Ako to, že nemáš meno? Berieš drogy? Ak hej povedz mi to.“

„Sme utajení už toľko rokov. Prečo sa práve teraz stala chyba?“ vravela úplne nezmysly.

„O čom to hovoríš?“ neodpovedala. Otočila sa mi chrbtom a niečo hľadala. Hádzala na zem všelijaké veci, ale napokon prestala. Otočila sa a v ruke držala nôž. Preľakol som sa a ustúpil. „Polož to! Okamžite to polož, lebo zavolám políciu.“ hulákal som.

„Som anjel.“ šepla a ostrou stranou noža si prešla po dlani. Okamžite jej z rany začala tiecť krv a ona sa strhla bolesťou.

„Čo si to...preboha.“ skríkol som, keď som videl ako si nožom mieri na brucho. „Nie!“ rýchlo som preskočil k nej a nôž jej z ruky vytrhol. Na šťastie som si neublížil, ale 'dievča bez mena', kľačala na zemi a držala si ranu na dlani. „Och nie.“ nôž som položil do akejsi poličky a bežal naspäť k nej. Z vrecka som vytiahol vreckovku a snažil sa zastaviť krvácanie.

„Cítim bolesť.“ šepla.

„Si blázon! Čo si to chcela urobiť?“ krútil som hlavou.

„Anjeli necítia bolesť, chlad, hlad ani nič podobné. Sme posli lásky. To jediné poznáme.“ šepkala mi. Bol som pri nej tak blízko, že by mi stačil letmý pohyb a pobozkal by som ju. Táto situáciu však bola čudná aj bez toho. Počkať...

„Anjel?“ zamračil som sa. „Tí predsa..“ alebo áno?

„Nechcela som im ublížiť, chcela som im dať lásku.“ vysvetlila mi. „Ani sebe nie.“ pohľadom skĺzla na dlaň, ktorá už tak veľmi nekrvácala.

„Poď.“ vytiahol som ju zo zeme. „Je mi jedno kto si alebo nie si.“ ukazovákom som jej nadvihol bradu a donútil, aby sa na mňa pozrela. „Tu nezostaneš.“ povedala som presvedčivo.

„Neveríš mi, však?“ prehovorila šepky.

„Všetko bude v poriadku, sľubujem.“ len mlčky prikývla. „Zober si všetko čo potrebuješ, sem sa už viac nevrátiš.“ ukázal som na skriňu, v ktorej zjavne niečo bolo.

„Nemám nič.“ pokrútila hlavou. „Iba lásku v srdci.“ predtým krvácajúcu dlaň obmotanú vreckovkou, mi položila na ľavú polku hrude. „Presne tu.“ usmiala sa. Bola prekrásna.

„Si iná.“ strapaté vlasy som jej odhrnul z tváre a zapozeral sa jej do očí. „Ale teraz už poďme.“ prikývla. „Ale ešte moment.“ odmlčal som sa. „Predsa nemôžeš ísť takto.“ pohľadom som skĺzol na jej bosé nohy a odhalené časti pokožky. „Vonku mrzne.“ oznámil som jej akoby novinku storočia a dával si dole kabát. „Obleč si to.“ podal som jej ho. „Toto by sme mali.“ zasmial som sa a z vrecka vytiahol mobil. Aj na zlé podmienky som stále vedel v akej štvrti som sa nachádzal a tak som nám zavolal taxík. Prekvapene ma pozorovala, keď som rozprával do mobilu, ale nič nehovorila. Len ma mlčky  sledovala. Môj kabát jej bol veľký, padol jej až ku kolenám, čo bolo len dobré. Mohla sa do neho celá schovať. „Ešte jedna vec.“ mobil som vložil do vrecka. „Dúfam, že nie si príliš ťažká.“ zasmial som sa. Jej sa na čele spravila vráska mračenia, ale ja som si to nevšímal. Jedným pohybom som si ju vyhodil do náručia.

„Č-čo to...“ udivene sa na mňa dívala.

„Len sa drž.“ usmial som sa a pomaličky prešiel k dverám. „Naozaj nič neberieme?“ spýtal som sa pre istotu.

„Kabát už mám, nie?“ zasmiala sa. Páčila sa mi čím ďalej tým viac. Trvalo nám dosť dlho kým sme sa konečne dostali z tej hrôzostrašnej budovy a dostali sa na ulicu, kde nás už čakal taxík. Taxikár bol zjavne prekvapený z akej diery sme vychádzali, ale ako náhle sme nastúpili bola pre neho dôležitá len jedna vec.

„Kam to bude?“ otočil sa na nás. Pohľad však zaostril na...stále neviem jej meno. Anjel? Nadiktoval som mu adresu a konečne sme sa pohli.

„Len sa neboj.“ šepol som najkrajšiemu dievčaťu v mojom náručí a pritúlil si ju bližšie k sebe. „Láska?“ opýtal som sa. Len na mňa neveriacky pozerala. „Voláš sa Láska?“

pre part B tu chcem mať 15+ komentárov :)...Janii

 PART B