God's wings 34th

prepáčte, že tak neskoro, ale sviatky sú sviatky :) ani sme vám nepopriali Merry X-mas :( nič nestíhame :( Janii

O tri dni neskôr

„Harry, už poď!“ kričí na mňa Emma z auta a zapína si pás.

„Idem láska.“ usmejem sa a spolu s veľkým kufrom kráčam smerom k autu.

„Nezabudol si na nič?“ pýta sa ma. Ja len pokrútim hlavou a nastúpim si na miesto spolujazdca.

„S vetrom o preteky?“ opýtam sa a žmurknem. Emma namiesto odpovede naštartuje, zaradí správnu rýchlosť a pohýna sa. O pár minút už letíme na diaľnici a naše vlasy vejú spolu s vetrom, ktorého vďaka auta bez strechy, máme dosť. Emma sa nebojí a zrýchľuje. Obaja si užívame rýchlu jazdu. Avšak, je čas odbočiť. Dostávame sa na lesnú cestičku, ktorá vedie k našej chatke, ktorú sme si vybrali ako miesto na našu dlho očakávanú dovolenku. Emma sa na mňa usmeje a odbočí. „Niečo vyskúšam.“ zamumle. Auto sa zrazu rúti obrovskou rýchlosťou a listy pod kolesami auta, sa len nebezpečne ligocú.

 Pred nami je však zákruta okolo nebezpečnej priekopy.

„Spomaľ!“ kričím na Emmu, ale tá ma nepočúva. Šliapne na plyn, preráža závory cesty a my padáme do priekopy.

„Nieeeeee!“ zakričal som z plných pľúc a zostra sa posadil.

„Harry, Harry. Sme tu.“ snažil sa ma prebrať Liam s akýmsi 'kelímkom' v ruke.

„Och.“ tvár som si zložil do dlaní a opäť dal voľnosť slzám. Sú to už tri dni a stále nič, stále.

„Vypi to.“ povedal mi Liam a kelímok, ktorý držal v ruke mi podával.

„Nechcem nič.“ odvrkol som.

„Dovolili sme ti tu ostať a netrvali na tom, aby si si šiel domov oddýchnuť, ale ak nebudeš chcieť nič piť ani jesť, ochorieš aj ty Harry.“ sadol si ku mne Niall a bratsky ma objal.

„Lenže Emma nie je chorá!“ zvolal som a rýchlo sa postavil. „Je v kóme! V kóme!“ už som kričal a prešiel ku stene naproti. „Neochránil som ju!“ z celej sily som päsťou buchol do steny. Zabolelo to, ale bolesť, ktorú som cítil v sebe, bola omnoho väčšia.

„Braček.“ pocítil som na ramene akýsi dotyk. „Všetko bude v poriadku.“ vedel som, že je to Louis, ktorý práve prišiel.

„Čo ak nebude?“ otočil som sa a zapozeral sa na neho. „Čo ak ju navždy stratím?“ pýtal som sa ho, aj keď odpoveď nepoznal ani jeden z nás.

„Nestratíš, sľubujem.“ len som prikývol a nebyť toho, že ma Louis zobral do svojho náručia a pevne objal, opäť by som sa po stene zviezol na zem.

„TY!“ počul som zrazu z niekade. „Ty za všetko môžeš!“ vymotal som sa z Louisovho náručia a videl, ako sa ku mne blíži Emmina mama s Michelle a za nimi Emmin otec, spolu s malým Mattom.

„J-ja...“ nevedel som čo povedať, ale odrazu bola pri mne pani Donovan tak blízko, že som cítil jej dych na mojej tvári.

„Nebyť teba, tak moja dcéra nikdy neskončí v nemocnici! Ty s tými svojimi kamarátmi ste všetkému na vine! Emma mala pokojný život, pokiaľ ťa nespoznala!“ kričala mi do tváre.

„Kate, prosím...“ snažil sa jej dohovoriť pán Donovan, ale ona si ho nevšímala.

„Ak sa mojej dcére niečo stane, ak...“ zhlboka sa nadýchla. To čo sa medzitým dialo v mojom vnútri neprajem ani najväčšiemu nepriateľovi. Ona ma z toho všetkého obviňuje? Nikdy by som nespravil nič, čo by Emmu ohrozilo. Nikdy... „Len ty za to budeš niesť trest!“ odvrkla.

„Pani Donovan, to naozaj nie je Harryho vina.“ snažila sa ma zastať Michelle, ktorá rovnako ako my, mala na tvári nepokojný výraz a červené oči nasvedčovali, že musela dlho plakať. Po svojom boku už stihla mať rovnako uplakaného Nialla, ktorý bol rád, že je jeho láska konečne pri ňom. Čo by som dal za to, aby tu Emma mohla byť teraz s nami, živá a zdravá.

„Nevrav hlúposti Michelle.“ sykla na ňu. „Ak by nespoznala tohto...speváka, Emma by bola teraz doma a nerobila by zo seba niekoho kým nie je. Že vraj modelka! Vy všetci za túto situáciu môžete a najviac ty!“ ukazovákom mi ďubla do hrude, vyslúžil som si ten najhorší pohľad zo všetkých, a napokon s klapotom svojich podpätkov odišla. Tentoraz som sa už naozaj zviezol na zem a začal usedavo plakať. Vôbec ma nezaujímalo, že sa na mňa pozerá šesť párov očí, ja som cítil len veľkú hrču, ktorá ma celého zvnútra spaľovala. Dievča, ktoré milujem najviac na tomto svete práve zomiera vo vedľajšej izbe a jej matka si myslí, vlastne ona je presvedčená, že za to môžem ja. Nikdy som sa necítil tak zle ako v tej chvíli. Mal som už 18, skoro 19, ale v tej chvíli som potreboval mamu, ktorá by mi poradila čo mám urobiť, ako si mám pomôcť, aby to tak veľmi nebolelo.

„Harry,“ prehovoril ku mne Louis a cítil som ako si sadol ku mne na zem. „Nie je to tvoja chyba,“ šepol.

„A čo ak áno?“ mumlal som si sám pre seba. „Možno má Emmina mama pravdu. Nič by sa nestalo, keby nestretla mňa. Čo ak som jej prekliatie?“

„Nesmieš ju brať vážne, Harry. Je len rozrušená.“ prehovoril Josh, Emmin otec. „My všetci sme.“ dodal a spolu s Mattom niekam odišli. Ja som však stále ostal v mojej polohe. Na zemi, ako tá najväčšia špina.

„Milujem ju viac ako svoj život. Nemôže len tak odísť.“ otočil som sa na Louisa, ktorý len prikývol. „Milujem.“ šepol som a opäť sa zahľadel do zeme.

 „Musíš si pospať Harry. Konečne si poriadne oddýchnuť, a tým myslím aj nejakú normálnu posteľ.“ vravel mi Louis a ja som pohľadom skĺzol na drevenú lavičku, ktorá bola posledné dni mojou posteľou a stoličkou v jednom. Ani na minútu som sa z nemocnice nepohol. Nemohol som ju nechať samú, teraz, keď ma potrebovala.

„Som v poriadku.“ pokrútil som hlavou a snažil sa postaviť. Žiaľ, môj pokus bol márny. Nohy ma nechceli počúvnuť, a tak som ostal sedieť na chladnej nemocničnej podlahe. Bol som taký slabý, že by som nezniesol bitku ani od malého dieťaťa. Telo potrebovala 'dobiť' baterky, ale moja duša bola na tom omnoho horšie. Celé vnútro som mal rozbité na milión malých kúskov, ktoré dá dokopy len jedna osoba. Emma...

„Ďakujem pán doktor.“ moje premýšľanie a sebatrýznenie v jednom, vyrušila Emmina mama, ktorá sa na chodbe objavila aj spolu s Emminým ošetrujúcim lekárom.

„Budem vás informovať o stave vašej dcéry, ale teraz nie je nevyhnutné, aby ste tu ostali. Myslím, že je vás tu dosť.“ pohľadom 'zabrzdil' na nás.

„Práve sme prileteli, takže si nájdeme nejaký hotel a zajtra ráno opäť prídeme, ďakujem.“ priateľsky si podali rukou a pani Donovan mierila smerom k nám. S Louisovou pomocou som sa postavil.

„Ak chcete, môžete bývať v rovnakom hoteli ako my. Nemusíte platiť, všetko zariadime.“ ozval sa Liam.

„Je dosť, že vás musím stretávať tu, ale bývať s vami v jednom hoteli by bola per mňa záhuba. Hlavne s...“ kývla hlavou smerom na mňa.

„Hej.“ zvolal som a cítil ako ma Louis pevne chytil za rameno. Tuší čo chcem urobiť.

„Harry, nie.“ šepol mi, ale ja som ho nepočúval.

„To, že ma urážate Emme vôbec nepomôže. Viňte ma, pokojne si myslite, že za všetko môžem, je mi to jedno. Pre mňa je najdôležitejšia Emma a jej zdravie. To, čo sa stalo už nijako neovplyvním, ale som tu pre ňu a spravím čokoľvek, počujete?! Čokoľvek, aby som ju zachránil! Je mi jedno, koľko času alebo peňazí ma to bude stáť. Pokojne, by som pre vašu dcéru aj zomrel! Milujem ju viac ako svoj život a to, že vy to nevidíte a nevšímate si čo miluje Emma, je vaša chyba. Viem, že by nechcela, aby sme sa hádali, ale už to viac nemôžem počúvať. Emma vo vás vždy videla oporu, ale vy ste sa jej len otáčali chrbtom. Stretla mňa.“ usmial som sa pri spomienke na naše prvé stretnutie na koncerte. Vtedy som ešte nevedel, že ona ma spraví tým najšťastnejším. „Od začiatku ma nenávidíte a pritom ma ani nepoznáte. Jej kariéra? Ani neviete, prečo to robila. Bol to pre ňu len začiatok. Chcela pomáhať. To bola jej priorita, ale aby ste to vedeli, museli by ste sa s ňou aspoň raz porozprávať. Lenže to bolo zjavne pod vašu úroveň, však? Počúvať vlastnú dcéru, možno jej poradiť, ale nie ju len za všetky jej rozhodnutia, ktoré urobila z láskou, a ktoré si vždy veľmi dobre premyslela, odsúdiť. Má väčšia srdce ako si dokážete predstaviť. Je tou najdokonalejšou osobou na tomto svete a mne je cťou, že ju poznám. Vážte si, že je to práve vaša dcéra.“ dopovedal som. Statočne som sa držal a počas celého 'predslovu' sa mi ani raz nezatriasol hlas, možno aj preto, že Louis ma po celú tú dobu oddane držal za rameno, aby som vedel, že je tu so mnou.

„J-ja...“ habkala pričom zjavne nevedela čo povedať. „Už musím ísť.“ povedala nakoniec a rovnako rýchlo ako prišla, aj odišla.

„Pán Styles.“ náš rozhovor zjavne celú tú dobu počúval lekár stojaci tesne pri nás. „Ak chcete, môžete ísť za slečnou Donovan.“ povedal s miernym úsmevom. „Sám.“ dodal a potichu odišiel. Cestu do izby som poznal naspamäť, takže odprevádzať ma fakt nemusel.

„Chalani, ja...“

„Bež.“ povedal mi Niall držiac za ruku Michelle, ktorá na tom tiež nebola najlepšie. Všetkých nás to poznačilo. Len som prikývol a skoro behom mieril do Emminej nemocničnej izbe. Čo by som dal za to, aby to tak nebolo!

Už pomalými krokmi som mieril do izby číslo 134, ktorá bola tou osudnom. S nádejou, že tento krát by to mohlo byť lepšie, som uchopil bielu kľučku dverí rovnakej farby a jemne zatlačil smerom od seba. Ešte som sa poslednýkrát zhlboka nadýchol a zahnal slzy, ktoré ma opäť štípali v očiach a snažili sa predrať na slobodu. Vošiel som do štandardne vybavenej nemocničnej izby, s bielymi stenami, jednou posteľou a mnohými prístrojmi. Zastavme sa však u tej posteli.

„Emma.“ prehltol som trpkú chuť v ústach a podišiel k nej. „Láska.“ hrýzol som si dolnú peru a od stola som si zobral stoličku. Prisunul som si ju k posteli a celú váhu svojho tela som prenechal jej. S ťažkým srdcom som bruškami prstov pohladil hebkú prikrývku a mieril k Emminej ruke. Bola taká bezbranná. Ležala tam, napojená na akési hadičky a vôbec sa nehýbala.

 Vyzeralo to, akoby spala, ale opak bol pravdou. V mysli som si opäť 'prehral' tú chvíľu po operácii, keď nám lekár prišiel povedať čo sa stalo. Práve tá ma bude prenasledovať do konca mojich dní.

„Je v poriadku?“ doslova som vyskočil zo stoličky a mieril k trom lekárom, ktorí vychádzali z operačnej sály.

„Ste príbuzný?“ och, tieto hlúposti!

„Som jej priateľ a inú rodinu tu nemá.“ povedal som roztraseným hlasom.

„Vnútorné krvácanie sme úspešne zastavili. Zlomené rebro sme dali do poriadku, rovnako aj prepichnuté pľúca.“ povedal. Konečne mi odľahlo.

„Takže, je všetko v poriadku, áno?“ usmial som sa a už som sa tešil, kedy za Emmou konečne pôjdem.

„Žiaľ...nie.“ pokrútil hlavou. „Náraz do hlavy bol natoľko silný, že slečna Donovan upadla do kómy.“ v tom momente, a to nepreháňam, sa mi zrútil celý svet.

„Som tu.“ chytil som ju za ruku a palcom pohladil hebkú pokožku. „Je mi to všetko tak ľúto, prepáč mi to.“ slzy mi už padali po lícach, ale ja som si ich nevšímal. Jej útle telo sa vo veľkej posteli strácalo. Nikde neboli žiadne farby, čo by Emma nikdy neakceptovala. Z rúk jej trčali rôzne hadičky alebo naopak infúzie. Prístroj, ktorý ukazoval jej srdcovú činnosť otravne pípal a jeho zvuk sa rozliehal po celej miestnosti. V rohu malý stolík so stoličkou, v ďalšom rohu malá pohovka. Pár štvorcových metrov, ktoré boli tak obyčajné, ale pri tom tak strašidelné.

„Harry, si to ty?“

„Dnes prišla aj tvoja rodina spolu s Michelle. Volal im Liam, a tak prišli. Neviem či s tým budeš súhlasiť, ale dohodli sme sa s lekárom, že im povedia, že ťa iba zbili. Nechceli sme, aby sa až tak trápili, už aj tak...ale to je jedno.“ rukou som zašiel vyššie a pohladil ju po vlasoch.

„To je dobré, zbytočne by sa trápili.“

„Všetko ma to tak strašne mrzí, Emma. Všetko!“ krútil som hlavou a zároveň smrkal. „Milujem ťa a nikdy som nemal dopustiť to, čo sa stalo. Mal som byť pri tebe, nemal som ťa stratiť z dohľadu, tobôž nie po tých listoch. Možno má tvoja mama pravdu a za všetko môžem ja. Ak by si ma nespoznala...“ hlas sa mi pri tejto myšlienke zlomil a viac som už kvôli vzlykom nemohol povedať.

„To nie je pravda, Harry. Nič z toho čo sa stalo nie je tvoja chyba. To, že som ťa spoznala bola tá najlepšia vec v celom mojom živote. Milujem ťa.“

„Lekári...“ pokračoval som napokon. „Lekár, ktorý ťa má na starosti hovoril, že nevie, kedy sa z kómy preberieš. Vraj to môže trvať len pár dní, ako následok nárazu do hlavy, ale rovnako to môže byť aj dlhšie.“ hovoril som jej samé nepodstatné veci, ale nemohol som tam byť len tak ticho. Ľudia v kóme že vraj vnímajú, ale či je to pravda...

„Všetko bude v poriadku, Harry. Keby som ťa tak mohla objať.“

„Som bez teba len tri dni, ale ja už ďalej nevládzem. Potrebujem ťa. Potrebujem vidieť tie tvoje nádherné oči, ten úsmev, ktorý ma poteší v každej situácii a cítiť tvoj dotyk, ktorý je liekom na všetky choroby. Kiež by som ti mohol nejako pomôcť..kiež by som mohol niečo spraviť, aby som ti pomohol. Ver Emma, že by som spravil čokoľvek. Položil by som za teba svoj život. Nič nie je dôležitejšie ako ty...“

„Prepáč mi, prepáč, že som ti to spôsobila. Prepáč.“

„Hneď ako sa z tohto dostaneš, a to bude už čoskoro, vrátime sa spolu do Londýna a presťahuješ sa ku mne. Už žiadny modeling, žiadne chodenie von bez nejakého doprovodu. Budem stále pri tebe a ver, že ťa nespustím z očí. Táto situácia sa už nikdy nesmie zopakovať, nedopustím to. Sľubujem.“

„Harry?“ zrazu niekto vošiel a prerušil ma. Bol to Liam. „Lekár vraví, že by si mal už ísť, a my si to myslíme rovnako. Konečne sa potrebuješ vyspať.“ naliehal.

„Ale ja...“

„Žiadne ale, Harry. Nedopustím, aby sa stalo niečo aj tebe. Počkáme ťa pri aute.“ len som prikývol a znovu osamel.

„Už budem musieť ísť, ale neboj kráska, zajtra ráno som tu znova. Príde aj tvoja mama, ale neboj sa. Budem slušný.“ ešte raz som jej pevne stlačil ruku a ladným pohybom vrátil stoličku na svoje miesto. Ešte som sa však musel vrátiť. „Nie že mi niekam ujdeš.“ usmial som sa a pobozkal ju na čelo. „Milujem ťa Emma. Vždy to tak bude.“ rozlúčil som sa a odišiel sa trochu vyspať.

„Aj ja ťa milujem...Harry.“

smutná? ja viem :( nová časť 15+ komentov...Janii :) P. S. pracujem na novej jednodielovke, tešíte sa?