Skryté Tajomstvá :) 18.kapitola

Katka vás všetky veľmi pekne pozdravuje :)..Janii

Srdce mi búchalo  takou rýchlosťou až som mala pocit, že mi každú  chvíľu  vyskočí z hrude. V duchu som sa utešovala, že si nemusia hneď domyslieť že je tu kvôli mne, veď prečo by si to mali myslieť.
„Ema, to sú určite iba nejaké klebety. Nemôžeš hneď tak všetkému veriť. Čo keď  je to iba niekto kto sa naň ho podobá a niekto si myslel, že je to  on?“ rýchlo som zahovárala.
„ Nemyslím si to.  Určite je to on.  Mami , nemôžem sa tu ísť popozerať či ho tu náhodou niekde neuvidím?“  urobila psie oči na Lisy , myslela som, že sa nimi nechá obmäkčiť ,ale ona nie.
„ Nie Ema. Pomaly už pôjdeme a nechcem ťa hľadať po celej nemocnici. Cestou možno  naň ho narazíme.“ Povedala   rozhodným tónom a Ema už viac  nenamietala.

„Ale tak už poďme. Katie sme radi ,že sme ťa opäť videli  , skoro sa uzdrav.“ Rýchlo ma objala a už ťahala Jacka za rukáv von z izby.
„Ach. Prepáč, už asi pôjdeme. V pondelok ťa prídeme navštíviť. Teda aspoň ja. Je vôbec zázrak, že som ich tu oboch dotiahla.“ Objala ma
„ Som rada ,že ste tu boli. Aj keď nie dlho ale predsa. Príď budem rada lebo o chvíľu sa tu z tej samoty zošaliem.“  Smutne som sa zasmiala.
„Veď teraz tu predsa nie si sama.“ Sprisahanecky na mňa žmurkla som sa zachichotala.
„To teda máš pravdu. Teraz nie.“ Zachichotala som sa.
„ Maj sa pekne.“ Zakývala mi a odišla.  Vydýchla som si od úľavy a zavrela oči. Bola som unavená a chcelo sa mi spať. Na nič nemyslieť. No moje plány  prerušili tiché kroky k mojej posteli.
„Katie? Spíš?“ opýtal sa ma po tichu Harrryho hlas.
„Emm.“  Záporne som  zamrnčala no oči som neotvorila. Bola som príliš unavená a vystresovaná z toho čo sa udialo.
„Si unavená?“ opýtal sa ma znovu.
„ Ehm.“  Opäť som zamrnčala no teraz na znak súhlasu.
„ Mám ťa nechať a ísť preč?“ opýtal sa ma znovu no o niečo bližšie. To ma okamžite prebralo. Rýchlo som otvorila oči  a hlavu som nadvihla no  rýchlo som sa zastavila lebo  rovno nado mnou sa skláňala tá najkrajšia hlava na svete. Pozerala som sa do tých jeho  prenádherných modro zelených očí. A mne sa z toľkej  krásy zakrútila hlava. Pomaly som sa uložila a pri tom som sa mu stále pozerala do očí.  Pomaly som dýchala a nemohla som uveriť tomu že je tu.

„ Nie, nechoď. Prosím.“ Zavrela som oči a čakala som čo povie.
„Nikam nejdem. Som  tu. S tebou.“ Jemne ma pohladil  po líci a ja som sa mu oprela o ruku.  Sadol si na stoličku a chytil ma za ruku. Rozprávali sme sa  o všetkom. Ani sme si nevšimli kedy  a do izby vošla sestrička.
„Dnešnú večeru musíme vynechať , lebo ste po operácii a vaše telo by to nemuselo prijať. Do niesla som vám  nový džbán vody.  Dám vám výživu  do tela a zajtra už začneme s normálnou stravou.“   Presunula sa ku mne s injekčnou striekačkou. Silno som  Harrymu stisla ruku a ten sa na mňa povzbudzujúco usmial.
„ Nebojte sa, nepichnem vám to do tela. Iba do hadičky ktorá vám to odvedie do tela. Až po chvíli budete cítiť ako sa vám niečo rozlieva po tele.“ Usmiala sa  a mne odľahlo.
„ Nepotrebujete ešte niečo?“ žiarivo sa usmiala a pohľad venovala Harrymu. No ten  jej venoval jeden očarujúci úsmev a povedal že nie. Videla som ako sa tej sestričke podlamujú nohy a tak sa radšej  pratala.
„Toto by si jej už nemal robiť. Veď o chvíľu tu skolabuje a čo potom budeme robiť?“ jemne som ho udrela do ramena.
„ Auuu. To bolelo. Čo by som jej nemal robiť?“ zaškeril sa
„ Sa netvár , že nevieš.“ Zasmiala som sa
„Naozaj neviem.“ A zase nahodil ten svoj okúzľujúci úsmev v líčkach sa mu spravili jamky a kebyže neležím tak som už určite na zemi. Na chvíľu som stratila reč , no  hneď som sa spamätala.
„   Áááá ! Zase to  robíš. Že sa tak zadívaš.  Nahodíš ten úsmev a všetky baby umierajú.“ Priznala som.
„  Jáj ty myslíš tento?“    chytil sa za uši  vyplazil jazyk a zaškúlil. Smiala som sa až tak , že mi slzy tiekli.
„Héj prestaň.“ Utierala som si slzy.
„ Tak fajn.“ Taktiež si zotrel slzu „Ale ty si bola voči mne imúnna.“

„Snažila som sa ale aj tak si ma dostal.“ Začervenala som sa.
„Ale mne to navadí. Som rád.“ 
„Že si si ma získal?   Veď tým úsmevom  by si si získal každú.  Tak prosím netrep.“
„ To nie je pravda.  Každej venujem rovnaký úsmev ale len tebe tento.“   Myslela som  že sa v tej chvíli  na mieste roztopím. Kebyže som cukor tak je zo mňa  karamel.  Ešte sme sa dlho rozprávali až som sa čudovala že sa máme o čom. Viečka sa mi pomaly zatvárali
„Mala by si už ísť spať.“ Poznamenal.
„Ľahneš si ku mne, prosím?“ opýtala som sa ho.  Šibalsky sa na mňa usmial a rýchlo si vyzúval topánky.  Z hodil so seba aj sako, nadvihla som mu perinu a on si ku mne ľahol.  Ako sa naše telá dotkli hneď ma prešiel spánok.

nová časť? 7+ komentov :)