God's wings 35th

 nová :) ešte sama to nemám úplne premyslené, ale viem čo chcem, nebojte :)...Janii

O 2 týždne

„...a predstav si, že mu normálne stiahol pred všetkými nohavice. Škoda, že si nevidela ten Niallov výraz v tvári, bolo to fakt do popukania, ale fanúšičky tie...“

„Harry?“ moje rozprávanie však niekto náhle prerušil. Otočil som sa. Vo dverách nestál nikto iný ako Susan, sestrička. „Dnes je štvrtok.“ usmiala sa a ja som si vzápätí ťapol po čele.

„Je tu niekto, Harry?“

„Jasné, úplne som na to zabudol.“ usmial som sa a postavil sa zo stoličky.

„Stále nič?“ opýtala sa vysoká brunetka  a pozrela sa smerom na Emmu.

„Nie.“ zosmutnel som. „Sú to už dva týždne.“ so zdrvujúcim výrazom som pokrčil ramenami a stoličku, na ktorej som zatiaľ sedel, posunul dozadu.

„Harry, prepáč mi to. Prepáč mi to všetko. Kiež by to mohlo byť všetko inak. Ale...ja už tomu všetkému rozumiem. Rozumiem...“

„Ako vždy?“ pozrela sa na mňa a ja som prikývol. Bol sanitárny deň a bolo treba prezliecť Emme posteľnú bielizeň a trošku poupratovať, v čom som ja bol 'ľavý'. Vázu, do ktorej som Emme každý deň nosil živé kvety, bolo treba umyť, rovnako ako aj podlahu. Vždy som však pomáhal. Každú nedeľu a každý štvrtok za posledné dva týždne som tu pre ňu bol. Vo dne, v noci.

„Opatrne, dobre?“ radšej som zopakoval Susan, keď Emme odkryla perinu. Bola taká chudá. Som si istý, že schudla. Jej telo bolo biele, nemalo žiadnu farbu, rovnako ako jej tvár. Kiež by tak žiarila tisícimi farbami, ako vždy keď iba spala. Bože, prečo? Prečo ona?

„Môžeš.“ povedala mi Susan, pričom už mala v rukách pripravenú čistú bielu plachtu. Len som prikývol a opatrne, najprv prsty a potom celé ruky, vsunul pod Emmine útle telo a jedným ladným, ale pomalým pohybom som si ju vložil do náručia. Držal som ju ako malé dievčatko, o ktoré sa bojíte, že prídete. Pevne som ju zvieral a dal by som čokoľvek za to, aby sa prebrala.

„Mám ťa, neboj sa.“ šepol som jej.

„Keď som s tebou nebojím sa ničoho. Dúfam, že to vieš.“

„Dobre, som hotová.“ povedala po chvíli Susan.

„Tak naspäť do postele, kráska.“ pošepol som Emme a rovnako opatrne, ako som ju zobral, ju aj vrátil. Telo bezvládne padlo do nadýchaných perín a ja som opäť cítil, že mi oči napĺňajú slzy. Ak by tu nebolo Susan, už by sa mi kotúľali po lícach ako vždy, keď som bol s Emmou sám. Pohladil som ju po tvári a opäť si k nej prisunul stoličku.

„Nechám vás.“ povedala Susan a odišla.

 „Sme sami.“ usmial som sa a pobozkal moju krásku do vlasov. „Chýbaš mi Emma, tak strašne.“ hovoril som a pritom sa pozeral na jej nehybné telo. „Ani nevieš, ako mi chýbaš. Chýba mi všetko. Naše rozhovory, tvoje bozky, tvoja prítomnosť. To, ako si ma vo všetkom chápala. Len ty si vo mne našla tú dobrú stránku, len ty si ma hneď neodsúdila. Vďaka tebe láska, len vďaka tebe som tým, kým som. Som oveľa lepší ako predtým. Ďakujem ti Emma, len tebe ďakujem.“ sklonil som hlavou a slzám dal konečne voľnosť. Pomaly sa kotúľali po mojich lícach a pristávali na tričku, ktoré bolo po pár minútach úplne premočené. Ona však na môj plač vôbec nereagovala. Stále len nehybne ležala.

„Chýbaš mi, Harry. Aj ty mne.“

Vonku už bola tma, ale mne sa ešte nikam nechcelo ísť. Chalani odišli pred týždňom, bolo zbytočné, aby tu ostávali so mnou. Liama to ničilo, pretože nezniesol pohľad na to, ako sa trápim. Keď som nebol v nemocnici pri Emme, bol som ako bez duše. Tu, pri nej aspoň viem, že nie je tam horšie. Mám ju pod dohľadom a pocit, že som s ňou ma aspoň trošku napĺňa. Michelle sa musela vrátiť kvôli práci, ktorú si zatiaľ našla a Niall ju nechcel nechať samú. Aj tak, v Amerike sme mali byť najviac 3 dni, takže nič im nemôžem zazlievať. Aj tak mi pomáhajú, a to ani nevedia ako veľmi. Emmini rodičia odišli včera. Matt musel ísť do školy a aj keď Emminu mamu netešilo, že s ňou ostanem sám, nemala na výber. Stále má nemá rada, ale aspoň ma akceptuje. Aj tak, musí aj s pánom Donovanom chodiť do práce a ja, aj keď Paul mi volá každý deň sa odmietam čo i len pohnúť z tohto miesta. Prevoz do Anglicka nie je možný. Je to dlhá cesta a Emma je príliš slabá na to, aby to zvládla. Každodenné vyšetrenia mozgu ukazujú nejaké zlepšenie, ale zistiť, kedy sa zobudí je nemožné. Telo sa potrebuje zregenerovať a samé uzná, keby je čas. Kiež by to bolo čím skôr.

„Harry? Si ešte tu? Stalo sa niečo?“

„Zlatko, asi už budem musieť ísť. O chvíľu príde lekár a vyhodí ma. Ver, že by som tu s tebou chcel byť aj v noci, ale Liam mu nakázal, aby ma každý večer posielal domov a...kontroluje si to. Veď poznáš Liama, nie?“ zasmial som sa. „Je pravda, že...“ na chvíľu som sa odmlčal a pohľadom vyhľadal okno. Pozrel som sa vonku. Vysvietený New York by možno niekomu pripadal nádherný, ale mňa už toto miesto priam deprimovalo. Chcem vrátiť čas! „Ak by som ich v tejto chvíli nemal, asi...asi by som to nezvládol. Aj keď sú v Anglicku, viem, že na mňa myslia. Každý deň si telefonujeme...pomáhajú mi ani nevedia ako. Emma, ty vieš, že kvôli tebe by som aj zomrel. Spravil by som čokoľvek, aby si bola pri mne, ale...je toho na mňa veľa. Tak strašne mi chýbaš. Mám chuť ťa z tadeto uniesť a...ja ani neviem čo. Každý deň som pri tebe, každý deň ti hovorím to isté. Potrebujem ťa. Nie ako dieťa hračku, ja ťa potrebujem ako kyslík. Bez teba každou minútou umieram. Si moje svetlo, Emma. Svetlo, ktoré prestalo žiariť a ja sa strácam...“ dlaňou som prešiel na jej hruď a nahmatal tlkot srdca. „Bez tvojej lásky som nikto.“ vzdychol som si. „Každý má svoju spriaznenú dušu a ja viem, že pre mňa si to ty. Ak...ak sa ku mne už nevrátiš, ver, že ja pôjdem za tebou. Je mi jedno čo budem musieť pre to obetovať, ja si ťa nájdem, zlatko. Milujem ťa. Tak veľmi ťa milujem. Ani si nevieš predstaviť ako. Až teraz chápem všetkému. Teraz chápem čím by som bol bez teba.“ povedal som a Emmu jemne pobozkal do vlasov. „Nikým...“šepol som jej držiac ju stále za ruku.

„Je niečo nové, Harry?“ volal mi Liam. „Si dúfam v hoteli.“ ach, táto kontrola.

„Áno, som na izbe. Presne, ako včera, predvčerom...každý hlúpy deň!“ všetkého mám už dosť!

 „Harry, prosím upokoj sa. Musíš byť silný. Nesmieš spraviť nejakú hlúposť.“ dohováral mi.

„Neboj sa, nič nespravím...ešte nie.“ dodal som a sadol si na posteľ.

„Akoto, že ešte nie?! Harry?! Dúfam, že nedaj Bože nemyslíš na..Harry!“ skríkol mi do telefónu.

„Myslím len na to, že Emmu tak strašne milujem, že je mi jedno v akom svete s ňou budem, to je všetko Liam. Len to!“ povedal som mu a znovu potláčal slzy.

„Viem ako sa cítiš braček, ale musíš veriť. Poznáš Emmu. Nikdy by neprežila, keby si si niečo urobil.“ mal pravdu.

„Viem Liam, viem, ale už mám všetkého dosť! Sú to dva týždne, ale mne to príde ako večnosť. Nič sa nelepší. Stále je na tom rovnako, pravdupovediac, zdá sa mi, že slabne. Schudla, je belšia, jej vlasy už nie sú také hebké ako bývali. Mení sa Liam, bojím sa.“ zavrel som oči a dovolil jednej slze vykĺznuť spod viečka.

„Ak chceš prídeme. Bojíme sa o vás, o oboch. Louis chodí ako bez duše, Zayn vraví, že Perrie sa zamkýna v kúpeľni a počuť ako plače. Niall s Michelle, to ti radšej ani nejdem hovoriť.“ vzdychol si.

„Nie Liam. Ostaňte v Londýne, bolo by to zbytočné a aj tak...nič by sa tým nezmenilo. Možno je lepšie, že tu nie ste.“ priznal som. „Dobre Liam, idem si ja ľahnúť veď je už...pre Boha! Koľko je u vás hodín?“ pri pohľade na hodinky som sa zhrozil.

„Na tom nezáleží. Aj tak ledva zažmúrime oči.“ opäť si vzdychol. „Dobre, oddýchni sa, ale keby dačo...“

„Ja viem, volám. Pozdrav všetkých, ahoj.“ rozlúčil som sa a položil. Pomaly som prešiel do malej kuchynky a z chladničky si vybral džús. Napil som sa rovno zo škatule a vzápätí ju vyhodil. Cez deň som vlastne nič nejedol, ale aj tak som nebol hladný. Bol som len zdrtený pravdou. Bol som telo bez duše. Duša bola stále pri Emme a snažila sa ju prebrať k životu, žiaľ zatiaľ márne a neúspešne.

S rovnakým pomalým krokom som sa vrátil do izby a prezliekol som sa. Z hlavy som si strhol čiapku a obliekol si nejaké tmavé tepláky a  roztrhané tričko. Už som nespával nahý, bol som úplne iným človekom. S miliónmi myšlienok v hlave som si napokon ľahol, a prikryl sa akousi dekou. Hlavu som otočil do okna a pozoroval mesiac, ktorý bol akurát v splne. Zrazu som videl padať hviezdu. Neželal som si, len som spomínal. Pri padaní hviezdy som Emmu prvý krát pobozkal, a teraz? Teraz ju nemám ani pri sebe. Je niekde úplne inde. Unavený som upadol do strašidelných snov.

„Nie, Emma! Podaj mi ruku! Rýchlo!“ kričím na Emmu, ktorá visí nad priepasťou a drží sa akéhosi kusa dreva.

„Nevládzem.“ zvolá a vzápätí sa púšťa. Padá do večnej tmy.

 „Nie!“ vykríkol som a posadil sa. „Čo to?“ zamračil som sa, keď som niečo počul. Je to mobil! Zorientoval som  sa a vyzváňajúci mobil na poličke som jedným pohybom zodvihol. Prijal som hovor.

„Áno?“ ozval som sa. „Hneď som tam!“ skríkol som.

„Emma!“ rozrazil som dvere na Emminej izbe, kde ma však čakalo nemilé prekvapenie. „Kde je?!“ skríkol som a na 'päte' sa otočil a vybehol na chodbu. Pohľadom som skákal z jednej strany na druhú a hľadal nejakú sestričku. Behom som sa vrátil na recepciu, kde som si chcel 'odchytiť' už nejaké lekára, ktorý mi to všetko vysvetlí.

„Pán Styles?“ ozvalo sa, keď som už strácal nádej.

„Pán doktor!“ už menej zúfalý som sa usmial na Emminho ošetrujúceho lekára. „Kde je Emma?“ položil som mu základnú otázku.

„Poďte so mnou.“ chytil ma okolo pliec a prešiel pár krokov na akúsi chodbu.

„Deje sa niečo?“ opäť ma premkol strach. „Volali ste predsa, že Emma sa prebrala. Kde je? Chcem s ňou hovoriť. Je v poriadku?“ kládol som jednu otázku za druhou a vôbec sa neobťažoval čakať na odpoveď.

„Áno, slečna Donovan sa prebrala a vy...ste tu naozaj rýchlo.“ pohľadom skĺzol na moje oblečenie. Mal som na sebe vetrovku, ale tepláky a roztrhané tričko, ktoré na mne nezahaľovalo veľa, ho muselo prekvapiť. A čo, ponáhľal som sa!

„No tak! Deje sa niečo?!“ strácal som nervy.

„Slečne Donovan sa prebrala už pred hodinou a..“

„Pred hodinou?!“ tvár som si chytil do dlaní. „Prečo ste mi nezavolali skôr?“ och, niečo sa isto deje.

„Bolo by to zbytočné, pán Styles. Poslednú hodinu Emma podstupovala jedno vyšetrenie za druhým, aj tak by sme vás za ňou nepustili skôr, ako by sme si boli istý, že je v poriadku.“ dopovedal pričom stále pozeral do akýchsi papierov.

„A je? Je všetko v poriadku? Prosím, už mi odpovedzte!“ bol som na pokraji zúfalstva.

„Po telesnej stránke áno, ale...“

„Pamäť? Nepamätáme si ma?“ myslel som na najhoršie. Že si ma nebude pamätať, nebude vedieť ako veľmi ju ľúbim a ako ona ľúbi mňa.

„Nie, nebojte sa. Orgány sa jej hoja dobre, mozog je už skoro v poriadku. Nebude mať takmer žiadne trvalé následky, ale...ide u tu o jej psychickú stránku. Skoro vôbec s nami nechcela komunikovať. Pri spomienke na tú noc akoby vypla všetky zmysly a len neprítomne pozerala do stropu. Jedine pri vašom mene spozornela, ale rovnako nepovedala nič. Len prikývla, a tak sme vás zavolali.“ dopovedal. Tešil som, že je opäť pri mne, ale bol som aj zmätený. Čo sa stalo?

„Prosím, odveďte ma za ňou, prosím.“ doslova som žobral. Nakoniec som sa do jej izby dostal. Presťahovali ju na iné poschodie a vo veľkej nemocnici by som ju bez pomoci určite nenašiel. Pomaly som otvoril dvere na jej izbe a vošiel.

„Emma?“ spýtal som sa do ticha a čakal odpoveď. Po dvoch týždňoch počuť  jej hlas. „Zlatko?“ opýtal som sa ešte raz, keďže som nepočul žiadnu odozvu.

„Harry?“ rozlialo sa po miestnosti a moje srdce zaplesalo. Prešiel som k nej. Hypnotizovala ma pohľadom a sledovala každý môj krok. O tomto okamihu som sníval večnosť, ale teraz...neviem čo mám urobiť.

„Och, Emma. Zlatko moje.“ chytil som ju za ruku a kľakol si na zem. Bol som na pokraji so silami. „Tak si mi chýbala.“ šepol som a opäť sa rozplakal. Zrazu som cítil ako mi prstami zašla do vlasov. Jej dotyk...

„Ja viem, Harry. Aj ty mne. Tak veľmi ťa ľúbim.“ povedala a za vlasy ma jemne potiahla. Celú dobu som jej pozeral do očí. Bola so mnou, konečne!

„Milujem ťa, Emma. Tak strašne. Už nikdy nesmieš odísť, jasné? Nikdy!“ vravel som pomedzi vzlyky z plaču a konečne ju objal. Konečne mi môj stisk opätovala. Cítiť po takom dlhom čase jej dotyk bolo ako zázrak. Avšak toto mi nestačilo. Opäť  som sa nahol a jemne ju pobozkal. Konečne pobozkal! Jeden bozk bol pre nás viac ako tisíc slov.

„Už som tu s tebou, neboj sa.“ šepkala mi, keď sme spolu ležali v jej tesnej posteli.

„Už ťa ani nikam nepustím.“ povedal som rázne. Len prikývla a pohladila ma po líci.

 „Všetko ma tak mrzí.“ krútila hlavou pričom jej po tvári stekali slzy.

„Pšššt, Emma. Nemysli na to, prosím. Už nikdy.“ stisol som si ju v náručí a odmietal niekedy pustiť.

„Je to moja vina, všetko. Boh ma trestá za to, že som šťastná a mám teba. Za to, že som sa oddala láske. Trestá ma rovnakým spôsobom akým som sama zhrešila.“ hovorila akoby z tranzu.

„Emma, o čom to hovoríš?“ nechápal som.

„Neboj sa Harry. Zmením svoj život. Zmením ho od základu.“ povedala akoby nič.

„Od základov?“ odkašľal som si.

„Nie som všemohúca, nemôžem mať všetko. Začnem od znova. Budem sa viac venovať iným, budem lepšia. Začnem žiť úplne iný život.“ usmiala sa.

„A mám v tom tvojom novom živote miesto aj ja?“ spýtal som sa do ticha.

15+ komentov :) nič viac, nič menej :) pekný Silvester...Janii

P. S. nová jednodielovka bude, len ju musím napísať :)