God's wings 33rd

táto časť? chcem u vás vyvolať nejaké pocity...Janii

Harry

„Dnes nás čaká skúška, potom nejaký rozhovor, zaspievate 'Little Things' pre akési rádio a máte voľno.“ hovoril nám Paul na ceste do budovy, kde sa to zajtra všetko začne. MTV a my sme nominovaný v troch kategóriách, wau!

„Ale pred rozhovorom nás upravia, že áno?“ pýtal sa Zayn a my sme si len vzdychli. Perrie však najviac a neodpustila si prevrátiť oči. „No čo?! Moje vlasy potrebujú 'šťavu'.“ dodal a ďalej si nás nevšímal. Perrie si pritiahol bližšie k sebe a do uší si pustil hudbu zo slúchadiel. Chýba mi Emma.

„Takže tam budeme do večera?“ ozval sa zrazu Liam popri sms-kovaní.

„Máš vari iný program, Payne?“ odpovedal mu rovnako otázkou Paul.

„Nie, len...rád by som sa prešiel aj po meste.“ šepol.

„Tak sem príď na dovolenku.“ zasmial sa Paul, ale mne prišlo Liama ľúto. Otočil som sa za ním.

„Ja viem.“ pozrel som mu do očí. „Chýba ti, ale zajtra priletí.“ vedel som, že myslí len na Dan. Pri pohľade na mňa sa usmial a prikývol.

„Ďakujem braček, Emma má šťastie, že ťa má...my všetci.“ pousmial som sa a lepšie sa usadil. Dnes bude dlhý deň.

„Harry, čo keby si sa prebral!“ kričal na mňa Paul počas skúšky. Nemohol som si pomôcť, mal som taký zlý pocit a nevedel som sa ho zbaviť. Akoby sa niečo...

„Bro?“ vyrušil ma z rozmýšľania Louis. „Deje sa niečo?“ opýtal sa.

„Nie, ja len...mám.“ ako mu to povedať? „Také zlé...tušenie.“ povedal som mu konečne.

„Neboj, nič sa nestane, možno si len unavený.“ pobúchal ma po chrbte a postavil sa na svoje mieste.

„Tak, ešte raz!“ Paul dal pokyn a hudba sa rozozvučala. 'Live while we're young' sa mi teraz naozaj spievať nechcelo, ale musel som nahodiť falošný úsmev a tváriť sa očarujúco.

Po skúške nasledoval krátky rozhovor a odspievanie pesničky pre isté americké rádio. Ešte som stihol poslať krátku sms Emme a už nás brali do šatne, kde nás Lou trošku upravila. Mne sa pohrala s vláskami, rovnako ako aj ostatným chalanom, len Zayn si vyžiadal špeciálnu starostlivosť. Šetrná maska zabrala ďalších 15 minút a nebyť Paula, sedíme tam ďalších 20 pre akúsi regeneráciu končekov, och God!

„...a preto vítame očarujúcich chlapcov z One Direction.“ privítala nás vysoká blondínka a my sme poslušne zaujali miesta na barových stoličkách pri mikrofónoch.

„Ako sa vám páči v Amerike?“ znela prvá otázka, ktorej sa chopil Liam. Potom aj ďalšej, ďalšej a ešte raz ďalšej. Postupne sa vystriedali všetci, len ja som bol ticho. Nemal som chuť rozprávať, vlastne ani spievať, ale to je pre mňa jednoduchšie. Slová viem naspamäť, nemusím nič vymýšľať a trápiť sa. Žiaľ, počkalo ma to.

„Harry?“ otočila sa na mňa aj s tabuľkami v ruke. „Vieš nám niečo povedať o istej Emme Donovan? Ako viem, u vás v Británii uznávaná modelka, ktorá zhodou okolností práve fotí tu, v Amerike.“  otázku doplnila čarokrásnym úsmevom. Pred niekoľkými mesiacmi by som po takej kráske len tak skočil, ale dnes...dnes, keď mám Emmu len vidím v čom všetkom je od nej odlišná. Emma je totiž dokonalá.

„Myslím, že viete dosť.“ odvrkol som, pretože otázky týkajúce sa môjho súkromia neznášam. Niall do mňa drgol lakťom, aby mi dal tým najavo, že sa mám správať slušnejšie. „Je nám spolu naozaj dobre.“ dodal som s falošným úsmevom, aby mi dala pokoj. Ten zlý pocit však nie a nie odísť.

„Dali ste sa dokopy dosť narýchlo, nemám pravdu?“ och ty jedna...

„Dlhšiu dobu sme boli kamaráti, o čom vy ani vedieť nemusíte. Myslím, že vám a všetkým ostatným bude stačiť, že Emmu skutočne ľúbim a svoje šťastie si bez nej už ani neviem predstaviť. Nedovolím nikomu, aby jej ublížil, pretože je tou najdôležitejšou osobou v mojom živote.“ po celej hale sa ozval povzdych dievčat a moderátorke 'spadla' brada až k nohám. Už sa nič viac nepýtala. Zahovorila to nejakou svojou známou formulkou a uviedla našu pesničku. Konečne som mohol vypnúť a len si zaspievať. Presne tak, ako som to miloval už od detstva.

 „Nabudúce sa trochu kroť.“ hovoril mi Paul po tom všetkom.

„Máme toho dosť Paul, všetci. Videl si Liama? S Dan sa po mesiaci videl prvýkrát len včera a už zase spolu nie sú. A Louis?“ zastával som svojich bratov. „Nahrávanie, rozhovory, podpisy...všetko si užívame, ale už je toho veľa.“ povedal som pravdivo. Boli sme skutočne unavení.

„Verím vám, ale toto ste si vybrali. Je to váš život.“ pobúchal ma po chrbte.

„To áno a ty si skutočne výborný manažér, ale niekedy zabúdaš, že sme len ľudia, nie stroje.“ držal som sa svojho.

„Prepáč Harry, ale ja mám toho tiež dosť. Ani len netušíš čo všetko sa deje v zákulisí. Kým sa všetko pripraví, zorganizuje.“

„To ti verím, ale sám si si ty vybral.“ použil som jeho slová. Len sa pousmial a keď prišli ostatní chalani povedal nám inštrukcie na zajtra.

„...Harry, vyjdem len pred budovu a pôjdem ti po chodníku oproti. Za chvíľu to tu zamknú. Majú aj so mnou?“ smiala sa mi v telefóne Emma, pričom ja som sa tak bál. Už konečne musí byť pri mne!

„To nie, ale keď...“ chcel som jej to vyhovoriť.

„Ak neuvidím žiadnych ľudí, budem ťa čakať pred budovou, ale ak budú ulice plné a ak by sa mi nebodaj niečo stalo mala by som pomoc, pôjdem ti pomaly oproti, stačí?“ chce kompromis?

„Čakaj ma pred budovou. Som tam o päť minút!“ bol som neoblomný.

„Dobre.“ súhlasila a rýchlo zložila.

„Tom?“ zavolal som na môjho bodyguarda. „Ideme po Emmu.“ len prikývol a spoločne sme vyšli na ulicu.

Emma

Nikdy som nezažila horší pocit a hlavne strach ako v tej chvíli. Slané slzy mi padali po tvári a trasúce sa telo mi pohltili vzlyky. Každá bunka, každý jeden nerv v mojom tele bol naplnený strachom. Prosím, nie...

„Pššt, neboj sa. Užiješ si to.“ šepkal mi ten slizký chlap a trhal mi z ruky kabelku. Keď som ju konečne pustila, hodil ju na zem, pričom z nej vypadol mobil, na ktorom svietili 2 neprijaté hovory od Harryho. Bojí sa o mňa.

„Prosím.“ žobronila som. „Pustite ma..prosím.“ snažila som sa zvrátiť moju budúcnosť a možno ho obmäkčiť. Aká som bola len hlúpa. Presne toto chcel.

„Na túto chvíľu som čakal tak dlho.“ zasmial sa a pohladil ma po líci. Pri jeho dotykoch som len zatvárala oči a snažila sa necítiť ten odpor, ktorý vo mne jeho prítomnosť evokovala. Nahol sa a prisal sa mi na pery. Jazykom mi brázdil po pere a ja som len s odporom čakala kedy skončí. „Musel som letieť až sem, aby som ťa mal.“ dodal a zahryzol mi do ucha. Vtedy mi to došlo. To on je ten, ktorý sa mi vyhrážal. Tento slizký muž je ten, ktorý mi posielaj listy. Zrazu ma premkol hnev a z celej sily som ho od seba odsotila.

„Pomooooc!“ zakričala som z celého hrdla, ale o chvíľu som už len cítila pevný stisk pod rebrami a ruku na mojich ústach.

„Ešte raz a zabijem ťa.“ povedal prísne a znovu ma oprel o špinavú stenu.

„Prosím...“ plakala som.

„Bude to tvoj najlepší sex, sľubujem.“ zazubil sa a rukou si prešiel k opasku. Hrčou v nohaviciach sa o mňa oprel a pobozkal ma na krk. Ruky som držala na jeho hrudi a čakala, kedy využijem jeho nepozornosť. On sa však ešte chcel pohrať. Bozkával ma po celej tvári a vôbec mu nevadili moje vzlyky ani slané slzy. Vo chvíli, keď si však rozopínal opasok, rýchlo som sa skoncentrovala a z celej sily ho päsťou udrela do hrude. Jeho reakcia však nebola taká, akú som čakala. Len sa pousmial a na oplátku mi vlepil poriadnu facku. Cítila som len tlak na líci a potom bolesť. „Chceš to natvrdo?“ kývol hlavou, kým som si ja šúchala boľavé miesto na líci. Pane, nech to už skončí, prosím. „Tak chceš?“ rukou znovu zašiel ku svojej zbrani. Len som nasucho preglgla a zatvorila oči. Pohľad ne neho mi bol odporný.

„Nechajte ma ísť.“ zúfalý pokus zúfalej ženy.

„Až o chvíľu.“ zazubil sa. Ani neviem ako rýchlo, z vrecka nohavíc vytiahol akýsi povraz, ktorým mi zviazal ruky. Už asi nechcel riskovať ďalšie napadnutie. Keď bol s mojím spútaním spokojný, rukami skĺzol k opäť k svojím nohaviciam, ktoré behom chvíli padli k jeho kolenám. „Teraz ty!“ doslova zo mňa strhol svetrík spolu s tričkom. Stála som pred ním len v podprsenke, celá skrehnutá a uzimená. Chcela som sa niečím zakryť, ale keďže ruky som mala zviazaná, nemala som žiadnu šancu. Len som čakala čo príde. „A to najlepšie.“ vzdychol si a prešiel mi po nohaviciach. Jemu to zjavne spôsobovalo slasť, ale mne len muky. Budem znásilnená...Pri tejto myšlienke som sa ešte viac rozplakala, pričom som nemala silu už ani stáť.

„Si bastard.“ precedila som pomedzi zuby.

„Vari sa nám slečinka hnevá.“ zasmial sa a rozopol mi nohavice, ktoré spolu s nohavičkami stiahol. Oči som silno zatvárala a v duchu sa len modlila.

„Môžeš mi ublížiť, ale Boh ti to oplatí.“ vydýchla som. Zrazu som ucítila silnú ranu priamo do brucho. Tvár sa mi bolesťou kŕčovito skrivila a ja som bezsilne spadla na zem. On sa mi len smial, pričom ja som dopadla hlavou priamo na tvrdú zem. Cítila som, ako mi po tvári tečie krv. Hlava ma príšerne bolela a brucho na tom nebolo inak. Myslím, že mi zlomil rebrá.

„Toho svojho Boha sem nepleť!“  skríkol. Držal ma za vlasy a napľul mi do tváre. Nemala som už ani síl plakať. Len som tam bezvládne ležala, viac menej nahá a čakala na svoj osud. Nohy som držala pri sebe, aj keď on ich od seba odtiahol a kľakol si ku mne. „Chceš pred tým niečo povedať?“ pohrával sa so mnou ako mačka s myšou. Ja som zažívala najhoršie chvíle vo svojom živote a on sa zabával.

„Za všetko sa raz budeme spovedať.“ vydýchla som. Nasledoval  ďalší úder do brucha. Bolesť bola spaľujúca. Potom som už len cítila ako do mňa vnikol. Doposiaľ som nezažila horší pocit a ani horši bolesť.

„Emma! Em...“ počula som niekde v diaľke, ale ja som už od toľkej bolesti upadla do tmy.

Harry

„Nedvíha mi.“ krútil som hlavou, keď sme spolu s Tomom minuli už tretiu odbočku v rade. Všade bola tma a len pár zamilovaných párikov sa držiac za ruky prechádzali po uliciach.

„Už sme skoro pred budovou.“ odpovedal mi s chladnou hlavou Tom. „Neboj sa.“ dodal.

„Nie, ja len...mám čudný pocit akoby...“

„Toho svojho Boha sem nepleť!“ zrazu som z niekade začul.

„Počul si to Tom?“ otočil som sa na statného chlapa po mojej pravici.

„O čom to..“

„Emma! Emma!“ zrazu som skríkol a utekal do podchodu hneď pri nás. Naskytol sa mi najhorší pohľad v mojom živote. Emma ležala celá dobitá na zemi a nejaký chlap sa nad ňou skláňal a... „Tom!“ zvolal som, ale to už on bežal k tomu slizkému chlapovi a hodil sa na neho. Spacifikoval ho v priebehu sekundy a uštedril mu pár pekných rán do hlavy a aj do brucha. Ja som utekal k Emme. Bola skoro nahá a nebola pri vedomí. „Zlatko.“ rýchlo som si vyzliekol sako a prikryl ju. „Čo ti to ten chlap urobil?“ slzy mi tiekli po tvári a v náručí som držal nehybnú Emmu. Ležal som na zemi s dievčaťom, ktoré milujem a snažil sa ju prebrať. „Ži, prosím, ži!“ triasol som ňou. „Tom! Zavolaj sanitku, ihneď.“ vrieskal som ako pominutý. Tom hneď zareagoval a volal na 911. „Vráť sa mi, prosím.“ chlácholil som ju. „Och čo je to.“ len vtedy som si všimol, že krvácala. Celé ruky som mal krvavé, ale to boli nič v porovnaní s kalužou, ktorá ostala na zemi. „Preboha.“ krútil som hlavou. Natiahol som sa za Emminým roztrhnutým tričkom a priložil ho k rane.  „Ten sukin syn!“ otočil som sa na toho nadržanca, ktorý však ležal rovnako v bezvedomí, s tým rozdielom, že jeho smrť by bola prínosom. „Nesmieš mi odísť, počuješ! Teraz, keď som ťa konečne našiel. Si moje svetlo, nemôžeš zhasnúť.“ pevne som ju objímal a plačúc ju hojdal v náručí.

„Sanitka je už na ceste.“ povedal Tom a pribehol ku mne. Rovnako si dal dole sako a zakryl ním Emmu.

„Nemôžem ma tu nechať, nie teraz. Emma, ľúbim ťa.“ šepkal som jej do ucha a bozkával do vlasov. „Prosím.“ ona však nereagovala. „Emma!“ kričal som.

Sanitka prišla o pár minút, ale Emma sa za celý čas ani len nepohla. Tom ostal na mieste a čakal na políciu, ktorá zadrží toho...nemám ani slova na takého človeka. Ja som išiel v sanitke spolu s Emmou a celú cestu ju držal za ruku. Záchranári jej okamžite napichali do tela rôzne ihly, obalili ju do akéhosi 'alobalu' a napojili na prístroje. Vráť mi ju, prosím, vyjednával som. Dám ti všetko, zober si mňa, len ju tu nechaj, plakal som.

 V nemocnici sme boli v rekordnom čase. Emmu okamžite brali na operačku, pretože zlomené rebrá jej prepichli pľúca a možno aj iné orgány. Záchranári vraveli niečo aj o otrase mozgu, ale o tom som nechcel ani počuť. Celú skrehnutý a uplakaný som sa v čakárni zviezol po stene na zem a vzlykal. O chvíľu ku mne pribehli aj chalani.

„Harry!“ objal ma ako prvý Louis a snažil sa ma vytiahnuť na nohy.

„Ak sa jej niečo stane.“ hovoril som pomedzi vzlyky.

„Sme tu.“ povedala mi Perrie a rovnako ako ja, celá uplakaná ma objala. Operácia trvala niekoľko hodín. Niekoľko hodín utrpenia z nevedomosti. Už som nemal síl ani plakať. Len som neprítomne pozeral do blba a vypol všetky vnemy. Ak sa jej niečo stane...ak umrie, umriem s ňou. Môj život nemá bez nej zmysel, už viac nie...

necháme to na 15+ okej? aj keď som to chcela zvýšiť..Janii