Back to reality (by Janii)

ahojte :) keď dnes tak strašne prší, teda aspoň u nás, rozhodla som sa, že vám možno vyčarím úsmev na perách aspoň nejakou jenodielovkou :) tak tu je!!

Hope u like it!!..Janii

Lou :)

Ležím na posteli a podstupujem pravidelný rituál pred začatím písania.

„Luckááá.“ počujem krik z prízemia. „Poď prosím ťa povysávať.“ kričí na mňa mama.

„Ach..“ vzdychnem si a poberiem sa do spálne, kde je za posteľou skrytý vysávač. S nevôľou ho vyberiem, zapnem do zásuvky a povysávam všetky izby v dome. V kuchyni sa trochu zdržím, mama zavárala uhorky a všade sú nejaké omrvinky alebo rozsypaná soľ.

„Zlatko, nezabudni, že poobede ideme ku starkej. Cestou sa ešte musíme zastaviť v obchode. Kúpiť uhorku na zajtrajší šalát.“ pripomenie mi mama. Ja len jemne prikývnem. Všetko poupratujem a vysávač vrátim na miesto. Opäť sa vraciam do mojej izby, dvere poriadne zavriem, škoda, že nemám kľúčik  a posadím sa za stolík. Notebook mám už zapnutý od rána. Kliknem na ikonku Word a rozmýšľam. Dievčatám na blogu som sľúbila jednodielovku s mojím obľúbencom Louisom. Vybrali si ho v ankete a ja im rada spravím radosť. Len keby mi aspoň raz vnukli nejaký ten námet. Pohodlne sa opriem o operadlo čierneho kresla a dumem. Rozmýšľam nad nejakým krátkym príbehom. Uvažujem, či to bude smutná alebo veselá jednodielovka. Treba ešte toľko toho domyslieť. Dnes mi ako si dochádza múza. Nemám žiadne nápady. Do ruky zoberiem loptičku a hádžem si ju o stenu. Robieval to aj Doktor House, viete v tom seriáli. Odkukala som to od neho. Skutočne to pomáha, teda aspoň zvyčajne. Za okamih už vôbec nemusím rozmýšľať o ničom inom ako o príbehu. Ruka si zvykla na pravidelný pohyb a loptičku hádžem s maximálnou presnosťou na stále rovnaké miesto. Som v tejto polohe možno 15 minút a stále nič. Všetky nápady, ktoré ma napadli som už poznala alebo neboli vôbec dobré.  Loptičku nechám loptičkou, notebook si zoberiem do postele a ľahnem si. Dúfam, že aspoň takto ma niečo napadne. V posteli som mávala vždy najlepšie nápady. Hlavne večer, keď už všetci spia a notebook je už dávno vypnutý. Zatváram oči a ani neviem kedy ocitnem sa v sne.

                             .....................................................................

„Dobre kočky, na dnes to stačí. Máte voľno.“ zatlieskal nám fotograf a pomaly sa všetko začalo baliť.

„Lucy.“ zakričala na mňa Megan. „Ideš s nami do baru? Dnes tam má byť nejaká extra párty.“ vždy mala energie ako za piatich.

„Nie, choďte vy. Zober aj ostatné baby. Ja sa dnes na to necítim. Asi sa pôjdem prejsť len tak po pláži.“ usmiala som sa a išla sa do šatne prezliecť. Vonku sa už zvečernievalo a za chvíľu by malo slnko nadobro zapadnúť. Ten čas zbožňujem z celého dňa najviac. Slnko si tiež potrebuje oddýchnuť a túto zem zohrievalo celý deň. Prezliekla som sa do tenkých letných šiat, do ruky zobrala kristusky a pomalými krokmi mierila ku pláži. Posadila som sa tesne k moru, aby mi voda zmáčala nohy. Boli celé zkrehnuté od toho státia celý deň na opätkoch. Zaujato som sledovala zapadajúce slnko a červenkastú farbu na vode. Pripadalo mi to ako zázrak. Je to len optický klam, ale je to také čisté a človekom nepoškvrnené. Úplne som prestala vnímať realitu a ponorila sa do vlastných myšlienok.

„Čo ty tu tak sama?“ myklo so mnou. Otočila som sa za hlasom a po mojej ľavej ruke stál akýsi chlapec. Mal pásikavé tričko, tenkú mikinu a červené kraťase. „Prepáč, nechcel som ťa vyľakať. Môžem?“ prikývla som a neznámy sa posadil ku mne.

„Západy Slnka milujem.“ usmejem sa a stále úpenlivo pozorujem oblohu.

„Som Louis.“ prekrížil si nohy do tureckého sedu a sleduje moju reakciu.

„Lucy. Veľmi ma teší Louis.“ usmejem sa a prehodím si dlhé hnedé vlasy na druhý bok.

„Stále si mi neodpovedala prečo si tu tak sama?“

„Jasné, prepáč. Relaxujem.“ objasním mu moju situáciu.

„Hmm, takže si tu na dovolenke?“ bol neodbitný. Povedať mu pravdu? A čo iné..

„Vlastne ani nie. Som tu pracovne.“ naťahovala som ho.

„Takže pracuješ v nejakom nočnom klube a teraz máš prestávku. Mám pravdu?“ vytiahol sa aký je šikovný.

„Nie, Louis nemáš. Pracujem ako modelka a práve fotíme novú kolekciu spodného prádla. Práve tu na Havaji.“ vysypala som. Ostal prekvapený.

„Ja som si hneď vravel, že na čašníčku si až príliš krásna.“ zasmiala som sa.

„Ďakujem, haha. Budem sa červenať.“

„Ale veď modelka je zvyknutá, že jej stále vravia, že je krásna, nie?“ otočil sa na mňa a pozeral mi priamo do očí. Vonku bolo šero, ale tie jeho modré puky som videla dokonale.

„Krásna, no skôr nám vravia čo máme a naopak nemáme jesť, kde sa máme postaviť, kedy máme prehliadku a ďalšie blbosti. Nie je to až také jednoduché ako si niekto myslé.“ pokrčila som plecami a ostala ticho. „Ty si tu na dovolenke?“ nevydržala som to. Bol až príliš zaujímavý a ja rada spoznávam nových ľudí.

„Áno, ja oddychujem.“ nohy si vystrel do mora a oprel sa o lakte.

„Ja som ti povedala čím sa živím, tak poďme nech sme si kvit.“ drgla som do neho.

„Som spevák na voľnej nohe. V súčasnosti chcem založiť nejakú kapelu a tak hľadám zvyšné články.“ obdaril ma úsmevom.

„Zaujímavé, nepovedala by som na teba, že si spevák. Prekvapil si ma.“ začínalo mi byť chladno. „Už pôjdem, je neskoro a som unavená.“ postavila som sa. Zadok oprášila od piesku a otočila sa na odchod.

„Tak ahoj, Lucy.“ počula som ako tiež vstáva. Zrazu som zastala a otočila sa späť na neho. Ani neviem prečo.

„Nechcel by si ma odprevadiť? Moje chatka je len kúsok odtiaľto.“ navrhla som mu.

„Veľmi rád.“ vstal a blížil sa ku mne. Všimol si, že si rukami zohrievam zmrznuté ramená, dal si dole mikinu a prehodil mi ju cez plecia.

„Ďakujem.“ v tichosti sme sa vydali do mojej chatky. Boli sme tam asi o dve minúty. Chatka bola rovno na pláži, ale bola zároveň aj trošku skrytá. Vyhovovalo nám to. More sme mali blízko, ale boli sme aj kryté pred nejakými nechcenými návštevami. Zastala som pred dverami. Vrátila som Louisovi mikinu, ešte raz poďakovala a vopchala kľúč do zámky. Zrazu ma niečo akoby zastavilo. Otočila som sa naspäť na toho fešáka a zoširoka sa usmiala.

„Necheš ísť ďalej? Som tu sama. Baby šli na párty a aspoň mi nebude tak smutno.“ so širokým úsmevom prikývol a spoločne sme vošli do našej chatky.

„Páni. Je to tu obrovské.“ skonštatoval, keď sme prešli do obývačky.

„Dá sa to zniesť.“ zasmiala som sa a spoločne sme si sadli na gauč.

„Dáš si niečo káv..počkať na kávu je asi dosť neskoro, ale čo tak čaj alebo nejakú vodu?“

„Dám si vodu, ďakujem.“ odišla som teda do kuchyne po vychladenú minerálku.

„Si tu už dlho?“ pýtal sa ma, keď som krkolomne niesla fľašku na stolík.

„Zajtra to bude týždeň a ešte jeden tu pobudnem.“ prisadla som si k nemu. Otočil sa ku mne a hypnotizoval ma očami.

„Máš prekrásne oči.“ povedal a mi a nakláňal sa ku mne. Každý nerv v mojom tele mal pohotovosť. Pomaly sa perami približoval k tým mojím až...

                               ..................................................

„Lucka, vstávaj. Už musíme ísť.“ v tom najlepšom ma zobudí vlastná mama.

„Už idem.“ zastonem a krkolomne sa posadím na posteli. Dlaňami si pretriem tvár a zrazu sa mi jedna slza kotúľa po líci. Prečo to nemôže byť pravda? Prečo sa to nemôže stať v reálnom živote? Nevadí Lucka, aspoň máš námet na jednodielovku. Vstanem, chrbtom ruky si zotriem slzy, nahodím na seba rifle a čisté tričko. Vlasy si nechám v cope, zaklapnem notebook, otvorím drevené dvere, nahodím falošný úsmev a utekám späť do reality.

zase trošku niečo iné, ale dúfam, že sa vám to páčilo :) neviem či zajtra bude nová ELL :/ nič nesľubujem :)..coment!