New life (by Janii)

ahojte :( 50 prezretí a..nenašiel sa čas na aspoň tých 6 komentov, môžem byť smutná? nie! ja si pýtať povolenie nemusím, dnes mám depresívny deň, asi by som mala mať stále na pamäti, že keď sa na niečo teším nevyjde to, dobre ja už si zvyknem!!

ok, ďalšia jednodielovka s Liamom, tiež je smutná, teda až na koniec, Hope u like it!..Janii

Dýchajte! Tlačte! To sa im dobre vraví. Nech si to vyskúšajú sami! Celé telo mám ako v ohni. Moja myseľ úpenlivo vysiela modlitby. Nesmie sa stať čo pred rokom! Proste nesmie. Druhý krát by som to už neprežila. Nie je nič horšie ako stratiť milovaného človeka. Vlastne je. Stratiť svoje dieťa. A čo je ešte horšie? Stratiť svoje dieťa, keď je to iba malý ružový uzlíček. Bez spomienok. Bez šance na život. Bez možností. Nikomu nič nespravilo a predsa si zaslúžilo najvyšší trest. Dlho som sa s tým nevedela zmieriť. Zlosť patrila celému svetu. Dokonca aj môjho Liama som obviňovala. Všetko sa rozpadlo. Náš vzťah chátral. Každým dňom sme medzi sebou tvorili väčšiu priepasť. Dvaja cudzinci, ktorí si pred oltárom sľúbili lásku. Nemali sme si čo povedať. Slová stratili význam. Každý svoj smútok prekonával inak. Ja doma v depresiách. Sama. Bez vôle zlepšiť to. On zavalený prácou. Pravidelné koncerty. Občasné telefonáty. Zdalo by sa, že to nemá význam. Osud nám dal ranu. Boli sme priveľmi šťastní na to, aby to bola pravda stále. Chcel nám dať príučku. Možno len lekciu. Ja som to však brala ako trest. Ten najvyšší. Naše manželstvo zlyhalo. Všetky tie sľuby lásky a vernosti sa zrazu vytratili. V dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe. Ľahko povedať, ťažšie žiť. Jeden čierny moment v dvoch ľudských životoch a všetkému je nadobro koniec. Päť rokov lásky a dôvery nemalo zmysel. Dostali sme však šancu. Asi to tak malo byť. Láska si našla cestu. Nechcela sa nás vzdať. Chcela šancu ako všetko. Pamätám si na dlhý rozhovor v kuchyni. Dovolenka v Paríži. Večera pod Eifellovkou. Vášnivá noc v hoteli. Počkať..jedna? Nie, nie. Isto ich bolo viac.

Návrat domov. Snaha o prevrat. Nájsť stratené. Obnoviť už poznané. Bol štvrtok. Zobudenie zo zlého sna. Ranná nevoľnosť, kŕče v bruchu. Mešká mi to? Návšteva u lekára. Úsmev na perách. Jasne si pamätám na jeho reakciu. Nebola ako prvý krát. Netešil sa až tak. Obával sa. Vedel, že to nie je až také jednoduché. Obnáša to viac ako sme si predtým mysleli. Báli sme sa obaja. Prebdetá noc. Rozhovor o všetkom. O minulosti, prítomnosti, budúcnosti. Nádej. Prišla nádej, že niekto nám dal šancu. Možno sme potrebovali všetko prežiť. Prežiť, aby sme si nový život viac vážili. Vedeli ho oceniť ako dar, zázrak. Nie ako niečo obyčajné. Mlčali sme. Chceli sme to držať v utajení. Nepovedali sme to nikomu. Nechceli sme sláviť a radovať sa. Brali sme to inak. Dôležitejšie. Viac obávanejšie. Bruško sa začalo črtať a nič sme už neskryli. Museli sme to potvrdiť. Vysvetliť čo nás viedlo k tajomstvu. Všetci nás chápali. Vedeli sa vcítiť. Poznali nás. Vedeli, že je to háklivá téma. Hlavne pre nás dvoch. Každý mesiac - nová nádej. Každodenné prosby. Pravidelné návštevy u lekárov. Otázky. Nepotvrdené odpovede. Uisťovanie, že je všetko v poriadku. Bolo to tak aj vtedy? Všetko bolo predsa dobré. Čo sa stalo? Čo sa zmenilo v nemocnici? V tú osudnú chvíľu? Doteraz nepoznám odpovede. Zavreli to do škatuľky. Zamkli na klúčik. Tvrdili, náhoda. Občas sa to stane. Ja som tá občas? Prečo ja? Spravila som niečo zlé? Mala som niečo zmeniť? Teraz to musí byť iné. Nie je to nešťastná náhoda. Je to príšerná súčasť života.

Deväť mesiacov prešlo ako tečúca voda v divokej Temži. Prišli tie dlho očakávané bolesti a ja som dostala strach. Liam bol v práci. Zavolala som sanitku. Rovnako aj jeho. Bol v nemocnici skôr ako ja. Čakal ma na chodbe. Objal a vrúcne pobozkal. V očiach mal strach, rovnako ako ja. Nič nie je ako vtedy. Radosť. Toho slova sme sa báli. Báli ako zlého sna. Rýchly prevoz na sálu. Liam ma po celý čas držal za ruku. Tíško mi šepkal. Vracali sa spomienky. Z rovnakého miesta a situácie z pred roka. Vtedy vládla všade radosť. Teraz nie. Radosť bola až druhoradá. Strach ju skoro celú pohltil. Bola len ako malá tlejúca sviečka nádeje. Je čas. Preblesklo mi hlavou. Prekonala som strach. Poslúchla som. Spojila som všetky svoje sily. So slzami v očiach posledný krát zatlačila. Závrat? Nie! Musím byť pri vedomí. Plač? Počujem plač! Hlboký hlas lekára. Je to dievčatko. Nič viac nepočujem. Len plač môjho dievčatka. Zdravého dievčatka. Berú mi ju preč. Nie! Je moja! Vráťte mi ju! Liam skláňajúci sa nado mnou. Ďakuje mi. Za všetko. Za odvahu. Silu. Lásku. Dávajú mi ju do náručia. Malé ružové telíčko. Moju princeznú. Julliet. Posadím sa. V náručí zvieram našu dcéru. Dar našej lásky. Nový život. Usmeje sa. Ona sa usmeje. Prvý úsmev nášho dieťatka. Je šťastná.  Zaslúžime si to. Rodina je konečne kompletná. Dostala som dar. Ďakujem...

Julliet