streda 11. júla 2012

New life (by Janii)

ahojte :( 50 prezretí a..nenašiel sa čas na aspoň tých 6 komentov, môžem byť smutná? nie! ja si pýtať povolenie nemusím, dnes mám depresívny deň, asi by som mala mať stále na pamäti, že keď sa na niečo teším nevyjde to, dobre ja už si zvyknem!!

ok, ďalšia jednodielovka s Liamom, tiež je smutná, teda až na koniec, Hope u like it!..Janii



Dýchajte! Tlačte! To sa im dobre vraví. Nech si to vyskúšajú sami! Celé telo mám ako v ohni. Moja myseľ úpenlivo vysiela modlitby. Nesmie sa stať čo pred rokom! Proste nesmie. Druhý krát by som to už neprežila. Nie je nič horšie ako stratiť milovaného človeka. Vlastne je. Stratiť svoje dieťa. A čo je ešte horšie? Stratiť svoje dieťa, keď je to iba malý ružový uzlíček. Bez spomienok. Bez šance na život. Bez možností. Nikomu nič nespravilo a predsa si zaslúžilo najvyšší trest. Dlho som sa s tým nevedela zmieriť. Zlosť patrila celému svetu. Dokonca aj môjho Liama som obviňovala. Všetko sa rozpadlo. Náš vzťah chátral. Každým dňom sme medzi sebou tvorili väčšiu priepasť. Dvaja cudzinci, ktorí si pred oltárom sľúbili lásku. Nemali sme si čo povedať. Slová stratili význam. Každý svoj smútok prekonával inak. Ja doma v depresiách. Sama. Bez vôle zlepšiť to. On zavalený prácou. Pravidelné koncerty. Občasné telefonáty. Zdalo by sa, že to nemá význam. Osud nám dal ranu. Boli sme priveľmi šťastní na to, aby to bola pravda stále. Chcel nám dať príučku. Možno len lekciu. Ja som to však brala ako trest. Ten najvyšší. Naše manželstvo zlyhalo. Všetky tie sľuby lásky a vernosti sa zrazu vytratili. V dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe. Ľahko povedať, ťažšie žiť. Jeden čierny moment v dvoch ľudských životoch a všetkému je nadobro koniec. Päť rokov lásky a dôvery nemalo zmysel. Dostali sme však šancu. Asi to tak malo byť. Láska si našla cestu. Nechcela sa nás vzdať. Chcela šancu ako všetko. Pamätám si na dlhý rozhovor v kuchyni. Dovolenka v Paríži. Večera pod Eifellovkou. Vášnivá noc v hoteli. Počkať..jedna? Nie, nie. Isto ich bolo viac.

Návrat domov. Snaha o prevrat. Nájsť stratené. Obnoviť už poznané. Bol štvrtok. Zobudenie zo zlého sna. Ranná nevoľnosť, kŕče v bruchu. Mešká mi to? Návšteva u lekára. Úsmev na perách. Jasne si pamätám na jeho reakciu. Nebola ako prvý krát. Netešil sa až tak. Obával sa. Vedel, že to nie je až také jednoduché. Obnáša to viac ako sme si predtým mysleli. Báli sme sa obaja. Prebdetá noc. Rozhovor o všetkom. O minulosti, prítomnosti, budúcnosti. Nádej. Prišla nádej, že niekto nám dal šancu. Možno sme potrebovali všetko prežiť. Prežiť, aby sme si nový život viac vážili. Vedeli ho oceniť ako dar, zázrak. Nie ako niečo obyčajné. Mlčali sme. Chceli sme to držať v utajení. Nepovedali sme to nikomu. Nechceli sme sláviť a radovať sa. Brali sme to inak. Dôležitejšie. Viac obávanejšie. Bruško sa začalo črtať a nič sme už neskryli. Museli sme to potvrdiť. Vysvetliť čo nás viedlo k tajomstvu. Všetci nás chápali. Vedeli sa vcítiť. Poznali nás. Vedeli, že je to háklivá téma. Hlavne pre nás dvoch. Každý mesiac - nová nádej. Každodenné prosby. Pravidelné návštevy u lekárov. Otázky. Nepotvrdené odpovede. Uisťovanie, že je všetko v poriadku. Bolo to tak aj vtedy? Všetko bolo predsa dobré. Čo sa stalo? Čo sa zmenilo v nemocnici? V tú osudnú chvíľu? Doteraz nepoznám odpovede. Zavreli to do škatuľky. Zamkli na klúčik. Tvrdili, náhoda. Občas sa to stane. Ja som tá občas? Prečo ja? Spravila som niečo zlé? Mala som niečo zmeniť? Teraz to musí byť iné. Nie je to nešťastná náhoda. Je to príšerná súčasť života.

Deväť mesiacov prešlo ako tečúca voda v divokej Temži. Prišli tie dlho očakávané bolesti a ja som dostala strach. Liam bol v práci. Zavolala som sanitku. Rovnako aj jeho. Bol v nemocnici skôr ako ja. Čakal ma na chodbe. Objal a vrúcne pobozkal. V očiach mal strach, rovnako ako ja. Nič nie je ako vtedy. Radosť. Toho slova sme sa báli. Báli ako zlého sna. Rýchly prevoz na sálu. Liam ma po celý čas držal za ruku. Tíško mi šepkal. Vracali sa spomienky. Z rovnakého miesta a situácie z pred roka. Vtedy vládla všade radosť. Teraz nie. Radosť bola až druhoradá. Strach ju skoro celú pohltil. Bola len ako malá tlejúca sviečka nádeje. Je čas. Preblesklo mi hlavou. Prekonala som strach. Poslúchla som. Spojila som všetky svoje sily. So slzami v očiach posledný krát zatlačila. Závrat? Nie! Musím byť pri vedomí. Plač? Počujem plač! Hlboký hlas lekára. Je to dievčatko. Nič viac nepočujem. Len plač môjho dievčatka. Zdravého dievčatka. Berú mi ju preč. Nie! Je moja! Vráťte mi ju! Liam skláňajúci sa nado mnou. Ďakuje mi. Za všetko. Za odvahu. Silu. Lásku. Dávajú mi ju do náručia. Malé ružové telíčko. Moju princeznú. Julliet. Posadím sa. V náručí zvieram našu dcéru. Dar našej lásky. Nový život. Usmeje sa. Ona sa usmeje. Prvý úsmev nášho dieťatka. Je šťastná.  Zaslúžime si to. Rodina je konečne kompletná. Dostala som dar. Ďakujem...
Julliet

12 komentárov:

  1. krása :) ja sa snáď nezmôžem na slovo :) ale nie to by som nebola ja :D musím sem hodiť poriadne dlhý komentár :D bolo to nádherné ♥ je vidno, že ťa baví písanie :) nechápem, ako môžeš takto presne opísať tú situáciu, pocity a všetko :) a som rada, že to malo happy ending :)aj keď ako vieš ja milujem všetko, čo napíšeš :) keď to je vždy také dokonalé :) btw dúfam, že to, čo som napísala dáva aspoň trochu zmysel :D a neviem, či ťa to poteší, ale ani nevieš, akú radosť si spravila mne, keď som prišla a uvidela, že tu je ďalšia jednodielovka s Liamom :) a ešte k tomu taká úžasná ( aj keď všetko, čo ty napíšeš je úžasné ;) ) a inak zase mi nedá nepochváliť ti fotky :) proste dokonalé, ako vždy :) ♥ tuším som to tentokrát trochu prehnala s dĺžkou komentára :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :D ďakujem :) ale zmôžeš, neboj nič, veď ako kukám na rozsah komentu, tak si sa aj zmohla :D ďakujem ti krásne :) táto poviedka je podobná ako bola My choice, je rovnako napísaná, myslím krátke vety, takto tiež rada píšem, je to také iné písanie ako s priamymi rečami a dlhými, rozvitými vetami :) áno, no tak povedala som si, že dám tomu happy ending :) že smutné to bolo dosť :) ale už musím aj nejakú smutnú napísať, teraz píšem len samé veselé :D neviem čo je to so mnou :D áno, neboj všetko dáva zmysel :D ja sa teším z tvojho komentu, tvoje komentáre mám najradšej a vždy ma potešia :) :D tie tvoje zátvorky :D ďakujem, ďakujem :D tak úžasná,dokonalá, asi silné slová, ale naozaj ďakujem..budem sa snažiť aj nabudúce, aby som ťa potešila, buď jednodielovkou alebo nejakou časťou z ELL..nie, neboj neprehnala!! ďakujem, ešte raz :* :) :*

      Odstrániť
  2. Woooow! Vždyť to je božský! Nechápu, jak můžeš úplně přesně vystihnou ty pocity..jako bys to sama zažila! To je úplně neuvěřitelný! Jsi skvělá..jako tahle jednodílovka :) Nádhera!! :*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. juuj ďakujem moja :) naozaj si cením také slová :D no ani neviem ako to viem vystihnúť, nezažila som to, chválabohu aj keď na dieťa ako také mám ešte veľa času :D ..ďakujem

      Odstrániť
  3. Janka ďalšia krááásna jednodielovka, ktorá sa ti vydarila :) krááásne :)
    aďušQa

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Janii..ja nemám slov na teba..ty si tak skvelá v tom písaní, že až neviem čo mám písať..ja na teba nemám ani keby som sa s prepáčením posrala..:/
    Ale zato som na teba hrdá! :*

    OdpovedaťOdstrániť